Posledný hrnčiarov deň za bránami mesta

(Rozprávanie o zničených stredovekých peciach a Stiborových bojovníkoch)


Štrnáste storočie. Tak vzdialené a predsa nám niekedy veľmi blízke obdobie. Veď si len predstavte, že niečia ruka okolo roku 1400 vloží do hrnčiarskej pece vysušenú a na vypálenie pripravenú nádobu a zapáli oheň. Naposledy sa jej dotkne, uzavrie pec a potom už len tma trvajúca takmer šesťsto rokov až do chvíle, než ju iná ruka z úplne inej tento krát už našej doby ako prvá z tej pece vytiahne. Táto, na prvý pohľad nelogická myšlienka má svoje konkrétne pozadie v objave, ktorý sa uskutočnil v Hlohovci roku 1958 pri kopaní základov prístavby „kamennej školy“ v Pribinovej ulici.

Bol to spočiatku celkom bežný výskum. Keď sa hĺbili v decembri roku 1958 základy vo dvore školy na rozhraní Jesenského a Pribinovej ulice, narazili robotníci v hĺbke jedného metra na dočervena vypálenú hlinu, množstvo črepov z rozbitého riadu, ale aj na celé nádoby. Čerstvý nález sa zanedlho dostal k dvom slovenským archeológom k Belovi Pollovi a Emilovi Rejholcovi, ktorí lokalitu ešte v decembri nielen navštívili, ale objavili aj množstvo ďalších súvislostí zo života neznámeho hlohovského hrnčiara v 14. storočí. Obaja archeológovia o ďalšie tri roky o svojom objave napísali: Vo vykopanej základovej ryhe južného krídla školskej budovy v hĺbke 105 – 140 cm sme našli... „tri stredoveké hrnčiarske pece, v ktorých boli vypálené a ešte nevybraté a ani nepoužité hrnčiarske hlinené výrobky tak, ako ich do nich poukladal hrnčiar, čo si chcel v týchto peciach vypáliť svoj tovar.“ Obsah pecí bol na keramiku veľmi bohatý, veď každá z nich obsahovala pôvodne od 70 do 90 rôznych výrobkov. Väčšia časť predmetov bola do pecí vložená hore dnom, pričom veľké a masívne hrnce boli uložené v dolnej časti, v hornej časti pece potom rôzne misky, pokrievky a džbány. Hrnčiar ich vyrábal už na rýchlo rotujúcom hrnčiarskom kruhu z jemnej zrnitej hliny. Nádoby, najmä tie jednoduchšie - kuchynské vyzdobil iba rytými pásmi, no na stolovú keramiku použil kolkovaný dekór v podobe vhĺbených štvorčekov a trojuholníkov. Takto pripravené nádoby jedného dňa, niekedy okolo roku 1400 remeselník vložil do pecí vyhĺbených na okraji mesta v dnešnej Pribinovej ulici. Tu, pri dnešnej kamennej škole sa mesto končilo a ďalej bližšie ku Kamennej hore boli už len polia. Hrnčiarska výroba sa v tejto časti mesta sústredila pravdepodobne preto, že sa tu nachádzali vhodné hrnčiarske hliny. Materiálové jamy, kde túto hlinu hrnčiari ťažili sa našli na viacerých miestach naokolo. Pred viacerými rokmi sa napríklad našla takáto jama v Radlinského ulici pri dome Richarda Sojáka. Majiteľ z nej dokonca zachránil úlomky keramiky, ktoré hrnčiari odhodili ako nepotrebné. Naposledy boli takéto jamy, tiež naplnené keramikou zo 14. stor., objavené počas výstavby domov v Školskej ulici na pozemkoch Ing. Štefana Beláka a JUDr. Daniela Pavelku oproti kamennej škole. Ako ukázal objav pecí s vypáleným riadom, hrnčiarska výroba na prelome 14.a 15. stor. tu v jednom období náhle zanikla. Musela to byť mimoriadne rýchla a dramatická epizóda, keď hrnčiar nepočkal ani na to, aby si výrobky z pecí vybral aspoň po pominutí nebezpečenstva. Možno že už v tom čase nebol medzi živými. Ako je totižto známe, medzi rokmi 1387 – 1408 organizoval vojvoda Stibor starší, pán Beckova, viaceré vojnové výpravy na územie panstva Ujlakovcov s cieľom zaujať hrad Hlohovec s priľahlým mestom.

Uhorsko sa práve okolo r. 1403 po povstaní šľachty zmietalo vo vážnej občianskej vojne, pri ktorej si protivníci z radov vyššej aristokracie vzájomne devastovali majetok a vyvražďovali obyvateľstvo. Na strane kráľa Žigmunda vtedy stál aj vojvoda Stibor. Práve on spolu s Jánom z Gorjan podnikol výpravu dolu údolím Váhu, cez Dunaj ďalej do Stoličného Belehradu. Zatiaľ čo Ján z Gorjan dobýval hrady na pravej strane Váhu, Stibor išiel zo svojho beckovského panstva po ľavej strane rieky. Ako sa píše v privilegiálnej listine pre Stibora z r. 1406, vojvoda po ťažkých bojoch dobil Hlohovec patriaci jeho budúcemu zaťovi (vnukovi Mikuláša Kontha), „nevernému“ Ladislavovi z Ujlaku. Hoci historici píšuci o Hlohovci toto obdobie príliš nespomínajú, Útok na Hlohovec vojskom Stibora si vyžiadal aj ľudské životy, zničené obydlia poddaných, ako aj škody na poškodenom hrade. A z hrnčiarskych pecí, v ktorých práve dohorel oheň zrazu nemal kto vytiahnuť keramický riad. Život sa vtedy akoby na chvíľu zastavil a z pohromy, ktorá postihla vtedajších obyvateľov sa zrazu po mnohých stáročiach stalo úžasné svedectvo. Napríklad aj o tom, ako ruka neznámeho hrnčiara možno nechtiac vpísala do vypálenej hliny kus našich dejín.

Jozef Urminský ml.

 

Joomla Templates - by Joomlage.com