Hlohovec očami cestovateľov
V roku 1857 zaslal do viedenskej redakcie Slovenských novín list popredný nemecký romantický spisovateľ Ludwig Storch, ktorý v ňom zverejnil dojmy z návštevy svojho syna žijúceho v tom čase v Leopoldove. Noviny ho obratom zverejnili. Okrem iného sa v ňom písalo: „Mně naproti, na jednom vrchu levého pobřeží Váhu, leží skvělý hrad velmožský (rozuměj Hlohovec, čili Frašták), se znamenitou anglickou zahradou a dalekým výhledem... Údolí pak Váhu jest velmi romantické a převyšuje svými malebnými krásami podobné švýcarské doliny ...“ Nemecký spisovateľ sa nechal unášať nielen malebnosťou prírody, ale aj povahou domorodých obyvateľov dolnopovažského regiónu okolia Hlohovca. V ich osobnostnej charizme rozpoznal najvznešenejšiu podobu človeka, ktorá podľa neho zaručuje budúci rozkvet ľudstva a tvorí výbornú látku pre umelecké spracovanie. Naša domovina mala v očiach cudzinca, hoci romantického idealistu, aj takúto lichotivú podobu. L. Storch nebol zďaleka jediný, komu sa objavila v ceste silueta nášho mesta. Správy o tom nám zanechali rôzni cestovatelia v relatívne bohatej cestopisnej literatúre vzťahujúcej sa k Hlohovcu. Do Hlohovca sa cestovalo pešo, koňmo, vozmi, no napríklad i plťou, neskôr železničnou a automobilovou dopravou. Dôvody návštev boli rôzne, hoci nie vždy bolo naše mesto cieľom ciest, skôr iba prechodnou stanicou. Túžba po vedeckom poznaní podnietila Eduarda Browna, anglického lekára a člena Kráľovskej učenej spoločnosti v Londýne, absolvovať študijnú vedeckú cestu po strednej a východnej Európe v rokoch 1669 – 1670. Zaujímal sa o baníctvo, hutníctvo, minerálne pramene a kúpele. Jeho cesta viedla aj Hlohovcom. Všíma si ťažký život obyvateľov počas osmanskej okupácie, no napriek tomu sa vyjadril, že je to pekné mesto a dokonca si ho okrem písomnej podoby v cestopise s názvom Cesta z Komárna do banských miest v Uhorsku a odtiaľ do Viedne (1673) zvečnil aj kresbou. V čele osmanského ťaženia Európou stál aj muž, ktorého zbraňou nebol meč, ale pero. Evliya Čelebi zaznamenával vojnové úspechy osmanskej armády počas dobývania Európy, z ktorých zostavil viaczväzkové dielo nazvané Seyahatnâme (Kniha ciest). Ako cestovateľ a kronikár vojska zachytil mnohé udalosti a opísal desiatky miest, ktorými armáda prechádzala a vyrozprával priebeh jednotlivých bojov. V roku 1665 zavítal aj do Hlohovca, kde opisuje mesto a hrad. Jeho umelecký štýl je špecifický duchom dobového videnia udalostí a tiež poetikou blízkovýchodných umelcov, pretože často mystifikuje, hyperbolizuje a prifarbuje skutočnosť, najmä čo sa týka opisu hrdinstva osmanských vojakov pri boji. Hlohovský hrad videl takto: Bol to malý, štvorcový hrad na rovnej lúke, na brehu Váhu. Teraz stavajú na brehu Váhu osemuholníkový silný a pevný hrad z tehly. Starý hlohovecký hrad je akoby vnútorný hrad novej pevnosti. Aj vonkajšie veľké predmestie, ktoré obliehal Kibleli paša s kozáckymi vojakmi, obohnali priekopami, veľkou palankovou hradbou a palisádami. Postavili tam osem bášt bez strechy. K týmto baštám vykopali veľkú priekopu a do nej chceli vpustiť rieku Váh. Plťou prichádza do Hlohovca začiatkom 20. rokov 19. storočia cestovateľ a vzdelanec Alojz Medňanský. Organizuje miestopisnú plavbu Považím, počas ktorej zaznamenáva zažité udalosti a mapuje krajinu. Text jedného z prvých beletrizujúcich cestopisov po Slovensku vydal v roku 1826 v nemčine pod názvom Malerische Reise auf dem Waagflusse (Malebná cesta dolu Váhom). Jeho prvé kroky smerovali k hlohovskému zámku, kde sa mu otvoril očarujúci pohľad na bohatú a upravenú zámockú zeleň dômyselne obkolesujúcu jazierko. Rozmanitosť a exotickosť majestátneho skleníka pod zámkom mu vyráža dych a jeho krásu vyslovuje pomocou prirovnaní k antickým mytologickým symbolom a postavám. Medňanský spoznáva zámocký areál a mesto v čase najväčšieho rozkvetu, ktorý mu vštepil svojimi rekonštrukčnými aktivitami Jozef Erdődy, čo potvrdzuje slovami: „Plavbu prerušujeme pri pilótovom moste v Hlohovci, lebo tu nepristáť bolo by pre cestovateľa hriechom a toho sa môže dopustiť len bezcitný pltník...“ Plť slúžila ako účinný dopravný prostriedok aj nemenovanému cestovateľovi z Komárna vracajúcemu sa domov dolu Váhom spoločne s chlapíkom z Predmiera, ktorému dal list s prosbou, aby ho odovzdal svojmu bratovi, dolnodubovskému farárovi, Jozefovi Ignácovi Bajzovi. Túto udalosť spoločne s krátkym humorne ladením priebehom plavby až k Hlohovcu podáva Bernolákov úvod k polemike o Bajzovej zbierke epigramov s názvom Nečo o epigramatéch anebožto malorádkoch Jozefa Ignáca Bajzi (1794). Z poverenia cisárskej administratívy pri príležitosti korunovácie rakúskeho cisára Ferdinanda I. za uhorského kráľa sa vydal v auguste roku 1830 na dvojmesačnú bádateľskú výpravu Slovenskom skúsený rakúsky topograf Adalbert Joseph Krickel. Svoj cestopis nazval Putovanie z Viedne cez Bratislavu a Trnavu do banských miest: Banská Bystrica, Kremnica a Banská Štiavnica, a odtiaľ do Turca a údolia Váhu (1831). Keďže jeho zvedavosť pútali najmä hrady, zámky, zrúcaniny, panovnícke sídla, navštívil aj Hlohovec, kde hlavnú pozornosť venoval zámku a priľahlému parku. Jeho popisy sú pomerne presné, no nevyhnú sa vzletnej štylizácii. Oceňuje kompozíciu zámockej záhrady a najmä to, že sa v nej dokonale snúbia prírodné prvky s architektonickými. Madunice boli v čase pôsobenia Jána Hollého „svätyňou národnou“, ako sa o nej vyjadril J. Škultéty. Kľučku na jeho fare si podávali študenti, básnici, politici, kňazi. Často nedbali putovať celé týždne, aby sa mohli stretnúť s najväčším literátom vtedajšieho slovanského sveta. Hlohovec bol jednou zo zastávok pri cestách za madunickým bardom. Bolo to tak aj v prípade poľského nadšenca slovanských myšlienok Apolinariusza Tomkowicza. V cestopise Zo Slovenska (1839) popisuje hlohovský most, rozľahlú erdődyovskú bažantnicu, zámockú záhradu i protitureckú pevnosť. Práca českého cestovateľa Rudolfa Pokorného Z potulek po Slovensku (1883) vznikla ako výsledok zážitkov z troch ciest, ktorými autor vyjadroval svoje presvedčenie o československej kultúrno-spoločenskej blízkosti a národnej jednote. V Hlohovci venoval Pokorný najviac pozornosti zámku so záhradou. Tradíciám romantického videnia krajiny a jej malebného koloritu zostáva autor verný, pretože hodnotu prírode dodáva angažovanosť a usilovnosť slovenského ľudu, ktorý bol v jeho očiach vykreslený idealisticky: „Ve Fraštáku zdrželi jsme se sotva do druhého dne. Bylo nám těsno v jeho zděch, a ulevilo se nám teprve, když citli jsme se zase v úrodných polích mezi pilným lidem slovenským.“ Inú motiváciu svojho putovania mal cestovateľ a dobrodruh František Václav Peřinka – zostavovateľ cestopisnej zbierky ľudového humoru a vtipu pod názvom Veselé putovanie po Slovensku (1934). Zozbierané žarty o mestách a obciach sú neobrúsené, jadrné, plné zdravého vtipu, ktorý triafa do čierneho a nič a nikto mu nie je sväté. Pri každej z obcí dokázal obnažiť niečo z jej bytostnej podstaty, ktorou sa prezentuje navonok. Z Hlohovca prináša príbehy, ktoré vošli nielen do regionálnej pamäti, ale „reprezentujú“ mesto v celonárodnom vedomí. Tak je to najmä s hrdosťou Fraštačanov na svoje víno a vychýrený jarmok. Čítajme, čo si zaznačil: „V hlohovskom chotári bývali pred rokmi vinohrady. Ale fraštacké víno bolo dobré len na vylievanie syslov. Raz bol preca len jeho čas. Bolo to v roku 1884, kedy bývalej monarchii hrozila cholera. Vtedy lekári vyhútali, že proti cholere je výborným liekom všetko kyslé. Aj fraštacké víno malo výhľady na dobrý odbyt – len škoda, že cholera neprišla. Je tomu vraj asi šesťdesiat rokov, čo Fraštačanom bolo ich víno preca len na osoh. V meste vypukol oheň, na Váhu bolo málo vody, ale vína bolo dosť a bolo kyslé. Len deti strašili, že im dajú napiť vína, ak nebudú dobré, ale piť ho nik nechcel. Hasili teda oheň vínom a vraj aj – uhasili.“ Svoje memoáre s cestopisnými črtami pod názvom Vinařem v Africe i leckde jinde (2004) publikoval svetoznámy vinár Antonín Konečný. Rozpráva o udalostiach na svojich cestách za pracovnými povinnosťami z rôznych kútov Československa i celého sveta. Knihu napísal na sklonku svojho života, aby tak mohol z nadhľadu, často humorne a zároveň autenticky vyjadriť svoj vzťah k vínu. Hneď prvou profesijnou zastávkou vtedy mladého vinára bol Hlohovec, ktorému v knihe venoval samostatnú kapitolu. Zoznamuje čitateľa s mestom tak, ako ho videl cudzinec – človek, nezaťažený domácimi stereotypmi a predsudkami. Práve preto jeho pohľad na pozadí plnenia si pracovných povinností odkrýva aj mnoho z povahy, koloritu a genia loci mesta, čo si, my, Hlohovčania, len ťažko pod nánosmi vlastnej, často skreslenej a idealizovanej predstavy o ňom, nevšímame. Konečného prvý dojem z mesta, keď doň začiatkom 50. rokoch 20. stor. vstúpil, bol takýto: Hlohovec, jinak lidově Frašták nebo Galgóc, leží na Váhu medzi Trnavou a Piešťany. Je to staré vinohradnické město se třemi kostoly, zámkem a tenkrát i se spoustou hostinců nevalné pověsti. Špatnou pověst mělo v okolí i samotné hlohovecké obyvatelstvo. Řikali jim „päťkorunoví svedkovci“. To proto, že každou středu, když zasedal okresní soud (po jejich „sedria“), stáli před nádražím nebo okolo soudu a nabízeli se přicházejícím venkovanům za svědky a za pět korun odpřísahli před soudem všechno, co kto potřeboval. Dalším koloritem města bylo, že se tam ještě jako tažná síla používali osli. Byli zapřaháni do dvoukolých kár a v těch se svážela úroda z polí a vinohradů. Také každou středu na jedné ulici byl, dnes by se řeklo, bleší trh. Tam se dostalo koupit všechno, co se doma nepotřebovalo. Někdy to byly překrásné starožitné věci. Bohužel jsem neměl tenkrát tolik peněz, abych si něco koupil. Nielen do Hlohovca prichádzali cestovatelia, ale aj Hlohovec ako svoje rodisko či bydlisko mnohí opúšťali na cesty za poznaním a dobrodružstvami. Medzi nich patril Hlohovčan, spisovateľ, publicista a lekár Imrich Frič s rukopisom humorno-satirického cestopisu Moje cesty. No najznámejším rodákom – cestovateľom, ktorého meno poznajú aj za hranicami Slovenska, bol Belo ŠkarnicelHlohovský, novinár s dušou dobrodruha a priekopník slovenskej cestopisnej literatúry 20. storočia Osudy oboch sú však už iným príbehom.
Marián Kamenčík