Spútali telo, nie dušu. Leopoldovský zošit poézie Jana Zahradníčka

Múry leopoldovskej väznice vypočuli stovky smutných, tragických, viac či menej spravodlivých príbehov. Politický režim 50. rokov minulého storočia nekompromisne posielal do výkonu trestu aj ľudí, ktorých označoval za nepriateľov vládnuceho zriadenia. Boli medzi nimi vedci, intelektuáli, kňazi, politici, umelci i spisovatelia. Z uväznených básnikov tu bola umiestnená aj početná skupina českých katolíckych či duchovno-spirituálnych intelektuálov ako Jan Zahradníček, Josef Kostohryz, Václav Renč, Zdeněk Rotrekl či Bohumil Robeš. Väzenský režim podlomil ich zdravie, no duch odolal až do tej miery, že prvý menovaný Jan Zahradníček zapísal vo väzenskom prostredí 40-listový zošit svojimi básňami. Paradoxne to nie sú básne smútku, odlúčenia, ale viac básne nádeje, blízkosti, porozumenia a lásky. 

Jan Zahradníček (1905 – 1960) bol jedným z najvýznamnejších českých básnikov 20. storočia, ktorý reprezentoval duchovno-spirituálnu a kresťanskú líniu básnickej tvorby. Jeho literárna tvorba aj s výbermi obsahuje dve desiatky kníh rôzneho poetického ladenia, no nepopierateľnej estetickej hodnoty. Po nástupe komunizmu v roku 1948 mu nový režim nedovolil publikovať, uväznil ho, ale aj vyškrtol jeho meno z vedomia kultúrnej obce. Vo vykonštruovanom procese bol odsúdený na 13 rokov. Počas väznenia ho postihla ďalšia tragédia. Jeho dve dcéry skonzumovali jedovaté huby a následkom otravy zomreli. Jednou z väzníc, kde J. Zahradníčka umiestnili, bol Leopoldov, pričom ani na tomto mieste neprestal literárne tvoriť (začal už v mírovskej väznici) – najprv iba formou memorovania vytvorených veršov (svojej žene raz napísal, že jej zložil báseň, ale len v hlave) a potom aj ich záznamom.

 Než sa po vyše polstoročí objavili Zahradníčkove leopoldovské básne, tak jeho „väzenskú“ poéziu z rokov 1951-56 reprezentovali knihy Dům Strach (vyšla v torontskom vydavateľstve 68´Publishers v roku 1981) a Čtyři léta (1969). Literárni historici však poznamenávali, že to nemusí byť všetko. A ani nebolo. Po prepustení z väzby v máji 1960 sa zveril manželke Márii, že vo väznici zanechal zošiť svojich básnických prác. J. Zahradníček ešte toho roku najmä z dôvodu väzením podlomeného zdravia zomrel (7. 10. 1960). Vzápätí dvakrát kontaktovala jeho manželka leopoldovskú väznicu so žiadosťou zaslanie zošita ako pozostalosti po manželovi. Tam však dostala informáciu, že zošit je skartovaný.  

Dlho sa teda myslelo, že leopoldovský zošit Zahradníčkových básní je nadobro zničený či stratený. Táto informácia však nebola správna. Zrejme z vlastnej iniciatívy neznámy dozorca zošit vybral z vecí určených na likvidáciu a uložil ho do jednej zo škatúľ, ktorá potom putovala do archívu Zboru väzenskej a justičnej stráže. Tam ležal rukopis dlho nepovšimnutý. V roku 2016 Jan Weindl, český literárny historik, navštívil väzenský archív v Leopoldove a zošit básni mu bol predložený k štúdiu a neskôr v spolupráci s Moravskou zemskou knihovnou v Brne ho aj pripravil na vydanie. Kniha obsahuje faksimile rukopisných básní a na protiľahlej strane prepis textu a tiež varianty veršov, ktoré autor rekonštruoval po prepustení z väzby v roku 1960 spamäti, teda už bez zošita. 

Zošit tvoria čierne spevnené dosky s linajkovými stranami uprostred. Je na ňom rukou napísané Jan Zahradníček z. č. 1870 – Verše –. Zošit mu povolilo veliteľstvo väznice Mírov v roku 1958 a po náhlom presune do Leopoldova 18. 10. 1958 si ho vzal so sebou. Leopoldovský zošit obsahuje 38 textov na 62 popísaných stranách a dá sa čítať rôznymi spôsobmi – ako ucelená básnická zbierka, ako zaujímavá textologická „štúdia“ i ako dokument doby so všetkými okolnosťami, ktoré sprevádzali jeho vznik, no najmä ako osobné vyznanie. 

Pre našich susedov z Čiech je vydanie leopoldovského zošita významným literárnym počinom, no voľbou vydavateľa z Brna sa akoby obišiel náš región. Preto by stálo určite za námahu pripraviť vydanie Zahradníčkovho zošita aj ako knihu reprezentujúcu kultúrne prostredie v kultúru obmedzujúcich podmienkach väzenia aj s ohľadom na miesto vzniku, keďže leopoldovská väznica je súčasťou našich dejín už vyše 350 rokov. Myslím, že v osobe Leopoldovčana, vysokoškolského pedagóga, lingvistu a zanieteného historika Juraja Hladkého by sme našli na túto úlohu najpovolanejšiu osobu. Isto by stálo za námahu priblížiť túto zaujímavú literárnu pamiatku s väzbou k Leopoldovu aj našej kultúrnej verejnosti. 

 

Marián Kamenčík 

 

Duchovný odkaz Jozefa Blásyho a bernolákovské hnutie v Hlohovci

Veľmi zaujímavou, no málo poznanou kapitolou dejín hlohovskej duchovnej kultúry tvorí pôsobenie reprezentantov bernolákovského hnutia v našom meste. Ich aktivity sa rozprestreli do vyše polstoročia v troch generáciách reprezentantov. Postupne sa okolo A. Bernoláka, J. Fándlyho, O. Mesároša, M. Hamuljaka, A. Rudnaja, A. Radlinského, ako lídrov bernolákovcov, duchovne rozvinuli aj ďalšie osobnosti pôsobiace nielen v mestách, no i na vidieku. 

V Hlohovci mala bernolákovská kultúrna iniciatíva priaznivé zázemie a vytvorila silnú tradíciu. Už koncom 18. stor. tu pôsobil Juraj Handerla, autor osvetového diela Nový včelár. Po ňom to boli cirkevní spisovatelia a kazatelia Anton Fiala a Martin Ružička. U druhého menovaného pôsobil v Hlohovci na kaplánskom mieste Ján Hollý – prekladal tu Vergíliovu Eneidu a 26. 8. 1813 tu zažil najväčšiu doteraz zaznamenanú povodeň na Váhu, čo opísal aj v príležitostnej duchovnej piesni. Bernolákovcami boli aj ďalší dekani farnosti – Jozef Paraschini, Mikuláš Ďurana či Vincent Kubica, ba hlásili sa k nemu aj františkáni, medzi ktorými v tom čase nájdeme aj členov Slovenského učeného tovarišstva.

Medzi hlohovských rodákov s hlásiacim sa k bernolákovcom radíme aj náboženských spisovateľov Jána Nepomuka Aradyho či Martina Miškolcyho. Prvý menovaný dal v Trnave na dnešnú budovu Domu hudby umiestniť nápis o tom, že počas Betlenovho povstania bola v tejto budove ukrytá kráľovská koruna. M. Miškolcy je zas známy z polemiky s J. Fándlym o podobu „slovenského Parnasu“, teda duchovného i kultúrneho centra Slovákov. Bernolákovcami s väzbou na Hlohovec však neboli iba duchovné autority, ale aj vedci – Ján Biacovský bol lekárom, ktorý napísal viacero kníh o cholere a ochrane proti nej aj a Ján Kempa Jacovský publikoval historicko-vlastivedné práce Hlohovec a jeho pánovia (1865) a Zámok a mestečko Frašták (1892).  

Do takto kultúrne a ideovo formovaného prostredia prišiel na miesto hlohovského farára v roku 1847 J. Blásy, ktorý sa výrazne angažoval v pastoračnej činnosti, no bol aj vyhľadávaným kazateľom a tiež náboženským spisovateľom. J. Blásy pred nástupom na hlohovskú faru pôsobil v Maduniciach, kde sa niekoľko dní staral o Jána Hollého, ktorý bol zranený požiarom farskej budovy. Bol horlivým kazateľom, kázne si pripravoval a prednášal v bernolákovčine. Svoj bernolákovský ideový „rodokmeň“ starostlivo zveľaďoval a potvrdzoval napríklad aj tým, že finančne prispel po vyhlásení zbierky na vyhotovenie pamätníka J. Hollému na Dobrej Vode. Ako jeden z prvých si už 8. februára 1863 v hlohovskom farskom Kostole sv. Michala archanjela pripomenul slávnosťou so svätou omšou tisícročie príchodu sv. Cyrila a Metoda územie Veľkej Moravy. Povzniesol školstvo v Maduniciach a Hlohovci, podporoval ho finančne a zavádzaním nových učebných postupov. Výrazne zasiahol do kultúrneho života hlohovských veriacich aj literárnou činnosťou. Pastierska cesta novozvoleného ostrihomského arcibiskupa Jána Krstiteľa Scitovského, počas ktorej zavítal v dňoch 23. a 24. septembra 1850 do Hlohovca, podnietila J. Blásyho k napísaniu oslavnej básne Spew s kterím Nagoswicenegssého a Negdústognegssého Pána Kňíža Welko-Kérského Jána Krst. Scitovszky Arci-Biskupa Ostrihomského a t. d. Werící Fragstácki uwítali dňa 22. Septembra 1850. 

V roku 1864 pri príležitosti púte do Šaštína, keď si veriaci pripomínali trojsté výročie sochy Sedembolestnej Panny Márie, napísal báseň Nowa Pjeseň, ktorá od pobožnég Processie Frasstackejg, ročite swog slub wiplnugjce, pred Obrazom Sedmibolestneg Panni Marie w Sasstjne, nabožne se spiwá. Vrcholom Blásyho kňazskej činnosti v Hlohovci bola jeho účasť ako jedného z kazateľov počas vysvätenia ostrihomského chrámu 31. augusta 1857. K zhromaždenému ľudu sa prihovorili kňazi v latinčine, maďarčine a nemčine, no J. Blásy ako vyhľadávaný kazateľ, znalec i praktik bernolákovčiny, bol určený, aby predniesol reč po slovensky. V roku 1857 vyšla táto reč v Trnave pod názvom Reč duchowná, kteru Josef Blásy, dekan a farár Fragsstácki po čas slawného Wisviacania hlavného Chrámu Ostrihomského odbýwaného dňa 31. Augusta Roku 1856, k mnohopočetnému Obecenstwu slowenskému wonku pred týmže Chrámom držal. 

Aktivitou vyššie spomínaných osobností sa v Hlohovci v 18. a 19. storočí úspešne zakorenili bernolákovcami pestované demokratické idey národnej rovnoprávnosti spojené s praktickými úlohami vzdelanostného, osvetového, náboženského i kultúrneho pozdvihnutia Slovákov.

Marián Kamenčík

 

Literárna prechádzka hlohovskými ulicami

Samotné ulice sú proti bezbrehému premenúvaniu ich názvov bezmocné. Hoci desaťročia, ba i stáročia zostávajú na tých istých miestach, pevne vsadené medzi múry domov a ploty záhrad, premenovávaním strácajú kus zo svojej identity. Tieto pohyby v zmene označenia môžu dezorientovať nasledujúce generácie a tie často bez vedomia uskutočnených minulých zmien nemajú potrebu znovuobjaviť pôvodnú identitu ulice, ktorá sa postupne vytráca. Z tohto dôvodu môže byť premenovávanie aj nebezpečné, pretože so zmenou názvu môžeme z objemu historickej pamäte ulice vyliať všetky jej historické vrstvy. Medzi ulicou a jej názvom je teda významný vzťah.

Aktom premenovania verejného priestranstva sa utvárali a posilňovali symboly správnej moci. Názvy nielen ulíc, ale aj námestí, parkov, nábreží, mostov, rôznych inštitúcií a iných objektov sa menia najčastejšie v časoch prevratov, zmien režimov politických systémov pod vplyvom ideologických tlakov. Nový režim siaha na emblémy starého. Prezeranie stratených, získaných, navrátených, vymenených názvov ulíc vypovedá veľa o hľadaní identity spoločnosti i mesta. Sú to akési dejiny „v skratke“, pričom vo viacerých momentoch aj paradoxné.

Pomenovanie ulice je praktické pre orientáciu v priestore daného mesta, no je i druhom akejsi inštitucionalizovanej pamäte, respektíve symbolu či ideovej nadstavby vrastenej do kultúrnej mentality mesta. Tieto významové vrstvy v pomenovaniach ulíc odrážajú istú kultúrno-politickú paradigmu, ktorou v danom okamihu spoločnosť či národ žije. Túto skutočnosť si uvedomili už viacerí predo mnou a vedeli o nej aj Hlohovčania. V roku 1939 Miestny odbor Matice slovenskej v Hlohovci zorganizoval 27. januára kultúrny večierok, ktorého súčasťou boli prednášky V. Jandu, A. Felcána, M. Ondroša a A. Bardiovskej na tému Po kom sú pomenované ulice Hlohovca? Podujatie malo nielen propagovať život a dielo osobností, ktorých meno bolo v danom období pevne vpísané do názvu ulice, ale prostredníctvom ich tvorivého príkladu prednášajúci osvetovo-výchovne pôsobili na zúčastnené obecenstvo.

Názvy ulíc identifikujúce objekty, ale i lokalizujúce bydliská ľudí, sídla organizácií, zohrávajúcich významnú úlohu v administratívno-správnej oblasti, nazývame urbanonymá. Opisné názvy ulíc (v Hlohovci to boli v minulosti názvy ako napríklad: Kovárska či Nová ulica) boli postupne vytláčané do úzadia urbanonymami, ktoré niesli mená význačných osobností. Objem tejto lexikálnej roviny jazyka sa rozširoval rozvojom miest a súvisel najmä s využívaním kultúrne a politicky angažovaných názvov. Podľa významovej náplne možno urbanonymá rozdeliť do niekoľkých skupín. Napríklad pomenovanie ulíc podľa smeru komunikácie, jej polohy, podľa obyvateľov ulice, môžu byť vytvorené z pomiestnych mien, podľa významných udalostí, organizácii, národností či podľa osobností. Práve poslednou skupinou sa chceme zaoberať, a to navyše v špecifickom zmysle. Pôjde o pomenovania podľa literárnych osobností, s ktorými sa stretávame v menách hlohovských ulíc.

Môže byť mesto učebnicou literatúry a ulice jej pomyselnými stránkami? S trochou fantázie určite, pretože takmer tretina názvov ulíc v Hlohovci (presne 43) dostala meno po spisovateľoch alebo aspoň po osobnosti, o ktorej je známe, že bola literárne činná.

Pri menách spisovateľov v názvoch ulíc ide o akýsi proces „literarizácie“ alebo literárnej reprezentácie vo verejnom priestore, čiže ide o uplatňovanie literárnych „faktov“ v realite urbanistického organizmu mesta. Okrem pamätných tabúľ, sôch, pomníkov a pamätníkov literárnym osobnostiam sa vpisuje literatúra do mesta aj pomenovaním ulíc. 

V období 1. ČSR a Slovenskej republiky (1918 – 1945) to bolo iba päť mien spisovateľov, počas obdobia socializmu (1948 – 1989) ich počet vzrástol na 36 s tým, že zoznam obsahoval aj tak politicky exponované mená ako napr. K. Marx, F. Engels či B. Šmeral. Po roku 1989 tieto mená vypadli, no pribudli ďalšie, prípadne sa preskupili v rámci Hlohovca i Šulekova, ktoré je od roku 1980 súčasťou Hlohovca. 

Z osobností, ktoré mali blízko k literatúre či knižnej kultúre a zároveň sa narodili, alebo aspoň pôsobili v meste, prípadne ich tvorba sa k mestu vzťahuje v zmysle motivických a tematických súvislostí, sú pomenované ulice v Hlohovci po Jánovi Hollom (v rokoch 1811 – 1814 pôsobil v Hlohovci ako farár a bol najvýznamnejším bernolákovským spisovateľom); Karolovi Holubym, Vilkovi Šulekovi (boli väznení v hlohovskej vážnici na námestí a popravení v chotári Beregsegu, obce pomenovanej v roku 1948 po V. Šulekovi); Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi (napísal prózu Slovenskí žiaci /1853/, kde používa pôvodné pomenovanie mesta v tvare Hlohovec a pripomína revolučné udalosti meruôsmeho roku v našom meste a okolí); Valentínovi Manckovičovi (v renesancii medzi rokmi 1584 – 1588 prevádzkoval kníhtlačiareň v Hlohovci); Andrejovi Hlinkovi (v roku 1935 vysvätil Kostol Krista Kráľa v Šulekove); Arpádovi Felcánovi (autor prvej monografie o Hlohovci Hlohovecko kedysi, dnes a zajtra z roku 1932); Ľudovi Zúbkovi (v 30. rokoch 20. stor. pôsobil v Hlohovci ako bankový úradník) a Rudolfovi Dilongovi (vo františkánskom kláštore písal svoje diela a organizoval avantgardný literárny život mesta). 

Treba upozorniť, že nie vždy bola pri týchto autoroch motívom označenia ulice ich menom literárna aktivita, ale skôr politická angažovanosť – tak je to v prípade J. M. Hurbana či A. Hlinku i ďalších. Zaujímavým faktom však zostáva, že 32 osobností prepožičiavajúcich meno hlohovským uliciam, sú literáti, ktorí sa primárne venovali umeleckej spisbe. Vyvstáva otázka, či nemáme okrem spisovateľov výrazné osobnosti aj z iných oblasti ľudskej činnosti? 

Dôvody stavu, ktorý nám ukazuje nadpočet mien literátov v názvoch ulíc, sú zakorenené hlboko v našej národnej kultúre a stav pomenovania ulíc, kde prevládajú mená spisovateľov, nie je v Hlohovci ojedinelým javom, pretože je zrejmý aj v ďalších mestách. Ide  o celonárodný fenomén a úzko súvisí s národnými dejinami a procesmi utvárajúcimi podobu národnej identity. Literárny kritik Alexander Matuška túto skutočnosť s nadhľadom a humorom sebe vlastným komentoval: „Plno ulíc a námestí je u nás nazvaných po dejateľoch, najmä po básnikoch – ako inak v takom básničkárskom národe ako sme my?“

Literatúra reprezentovala tú oblasť kultúry a spoločnosti národa, kde sa koncentrovali najdôležitejšie aspekty národného života a procesov potvrdzujúcich jeho štatút. Kontext tohto chápania identity úzko prepojený s písomnou kultúrou je u nás prítomný od čias sv. Cyrila a Metoda, neskôr ho potvrdzovali pokusy o kodifikáciu spisovného jazyka (Bernolák, Štúr), Štúrova estetická predstava o tom, že literatúra a konkrétne „slovanská poézia“ tvorí najvyššiu umeleckú hodnotu a jej najtvorivejším pôvodcom sú slovenskí autori, načúvajúci príkladu ľudovej slovesnosti. Tu niekde tkvie prameň silnej opory národnej identity v literatúre, a tak sa jej pôvodcovia stali okrem spisovateľov aj politikmi, vedcami, občiansky angažovanými osobnosťami, tvorcami národných dejín. Odtiaľ je už len krôčik k tomu, aby sme ich menami označili ulice, námestia, parky, inštitúcie, ba i celé mestá. 

Nazdávam sa, že z tejto úvahy by mohol prameniť dôvod toho, prečo významnú časť povenovaní ulíc miest (nielen Hlohovca) tvorí menoslov literátov. Z tých najznámejších prepožičali meno uliciam v Hlohovci nasledujúce osobnosti, ktoré zadelíme aj do literárnoslohových celkov: obdobie stredovekej literatúry reprezentujú sv. Cyril a sv. Metod; baroka Matej Bel; osvietenstva a klasicizmu Anton Bernolák, Juraj Fándly, Pavol Jozef Šafárik, Ján Hollý; romantizmu Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban, Ján Botto, Ján Kalinčiak, Andrej Sládkovič, Janko Kráľ, Andrej Radlinský, Ján Palárik; realizmu Pavol Országh Hviezdoslav, Svetozár Hurban Vajanský, Martin Kukučín, Elena Márothy-Šoltésová, Terézia Vansová, Jozef Gregor Tajovský, Janko Jesenský, Ľudmila Podjavorinská; medzivojnovú literatúru zastupuje Martin Rázus, Ladislav Novomeský, Fraňo Kráľ a povojnovú literatúru Ľudo Zúbek. 

Spomeňme na záver aj mená zahraničných spisovateľov, s ktorými sa stretávame pri prechádzkach hlohovskými ulicami. V prvom rade treba uviesť českých autorov ako Petr Bezruč, Ján Amos Komenský, František Palacký. O ich vplyve na slovenskú, respektíve i európsku kultúru niet pochýb. A potom je tu skupina literárnou históriou overených mien ruských klasikov, ktoré na rozdiel od mien sovietskych štátnikov, politikov, maršalov a generálov, po nežnej revolúcii zostali: Maxim Gorkij, Alexander Sergejevič Puškin a Lev Nikolajevič Tolstoj. Kvalita ich umeleckej tvorby je zrejmá, no pri využití ich mien v názvoch ulíc zohrávala v minulosti úlohu aj politická orientácia na bývalý Sovietsky zväz.

Ohrozené však neboli v nastupujúcich demokratických časoch iba názvy ulíc pomenovaných podľa ideologicky správnych osobnostiach. Príkladom je aj naše mesto. V roku 1992 vznikol návrh na premenovanie ulíc, ktorý mal zohľadňovať aktuálny stav slobodnej spoločnosti. Tento proces sa vykryštalizoval po novembri 1989, keď sa revidoval vzťah k mnohým historickým udalostiam a osobnostiam. V Hlohovci sa to týkalo názvov 24 ulíc. Paradoxom sa stalo, že medzi nimi figuroval aj názov ulice pomenovanej po Jánovi Amosovi Komenskom, ktorého štvorsté výročie narodenia pripadlo práve na rok zmeny pomenovania. V období, keď si celá Európa pripomínala filozofické, pedagogické i literárne dielo tohto mysliteľa, Hlohovčania uvažovali, ako odstrániť jeho stopu v meste. Našťastie sa tak nestalo a Komenského ulica je stále súčasťou mesta. Premenovávanie ulíc má aj svoj špecifický nádych a poznaním historických okolností môže pôsobiť priam programovo. Iba tak sa mohlo stať, že pri zmene názvu ulice sa stretli tak svetonázorovo odlišné osobnosti, akými boli odchádzajúci marxistický filozof F. Engels (ulica niesla tento názov od roku 1957) a v roku 1990 prichádzajúci katolícky kňaz a básnik R. Dilong (názov trvá dodnes). 

Pomenovaniami ulíc v konečnom dôsledku mesto komunikuje smerom navonok mieru vlastnej identity k svojmu regiónu a jeho špecifikám, no neustále tento proces prebieha aj v nadväznosti na celonárodné i nadnárodné súvislosti.

 

Marián Kamenčík 

 

Sen o nadrealistickej poézii snívali aj v Hlohovci

Listujúc kroniku hlohovských františkánov, som narazil na záznam datovaný dňom 14. apríla 1939, ktorý znel takto: „V tento deň bol do kláštora dišponovaný p. Rudolf Dilong, náš františkánsky a popredný slovenský básnik, a pridelená mu bola funkcia katechétu, spovedelníka a kazateľa. Je to veľmi zložitá osobnosť a smutný človek.“ Jeden z najproduktívnejších slovenských básnikov, ktorý má na konte vyše 100 kníh, strávil v hlohovskom františkánskom kláštore 15 mesiacov a výrazne ovplyvnil literárny život pokojného považského mestečka. Zovretie ticha hlohovskej kláštornej cely sa stalo Dilongovi pracovňou, kde literárne tvoril, redigoval časopis, písal posudky začínajúcim autorom, veľa korešpondoval, v tajnosti viedol literárne debaty, nechával sa unášať na krídlach básnickej imaginácie. Toto prostredie bolo akýmsi majákom, ku ktorému mnohí smerovali v podobe návštev a Dilonga vyhľadávali aj početnou korešpondenciou. 

Prítomnosť skúseného básnika priťahovala najmä mladé hlohovské básnické tykadlá – prvým bol Ivan Kunoš (neskôr známy pod poslovenčenou verziou mena Kupec), vtedy sedemnásťročný gymnazista, ktorého Dilong očaril nielen ako básnik, no i svojou osobnostnou charizmou. Dilong vyvíjal na Kupca akýsi „literárny teror“, počas ktorého zatvoril mladého zverenca do svojej mníšskej cely a nepustil ho skôr, kým nenapísal svoju prvú básnickú zbierku Podľa hviezd meniť masky (1940), ktorou sa zaradil k nadrealistickej skupine ako jej najmladší člen. Mladý hlohovský básnik v ošiali silného citu priateľstva nazval Dilonga v zbierke svojím „druhým otcom“. Dilong zároveň Kunošovi neváhal zbierku financovať. Vyšla v legendárnej nadrealistickej edícii Aligátor. Kunoš sa ukázal ako nádejná básnická akvizícia, a slovenská literatúra za ňu opäť vďačila Dilongovi, podobne ako to bolo o pár týždňov skôr v prípade tajomnej autorky Ria Valé. Napočúval sa vtedy Dilong, že pod menom Kunoš sa ukrýva on sám, podobne ako sa myslelo pri mystifikačnom krytí identity práve v súvislosti s vyššie spomínaným exotickým menom Ria Valé. Kunoš bol však skutočný a bol odhodlaný písať – a to hneď do druhého nadrealistického almanachu Sen a skutočnosť (1940), kde mu vyšla lyrizovaná próza Zápisník ukradnutý z krypty. Autorsky ho „vydoloval“ zo zážitku, keď ho Dilong nechal prespať v rakve, ktorá sa používala ako rekvizita pri pašiách. 

Dilong literárne „postrčil“ aj Kupcovho rovesníka, suseda z Hurbanovej ulice a nádejného nadrealistu, Michala Masaryka, ktorý po publikovaní v almanachoch Žijeme... (1940) a treťom nadrealistickom almanachu Vo dne a v noci (1941), napokon zanechal básnické pero a vrhol sa na dráhu literárnej kritiky a osvetovej práce. Veľkým tajomstvom zostáva osoba „najkrajšieho hlohovského chlapca“ Nelka Jasenského, ktorý sa s „vernosťou psa“ držal Dilongovej mníšskej sutany. Dilongove priateľstvá s obľúbeným hlohovským učiteľom Arpádom Felcánom i s vynikajúcim výtvarníkom, ktorý navracal umelecký pôvab sakrálnym dielam v hlohovských chrámoch, Michalom Karabom, dotvárali jeho postavenie ako známeho a váženého človeka. S M. Karabom sa priateľsky zblížil, spoločne sa zúčastnili literárneho súbehu Matice slovenskej, no neboli úspešní. Dilong venoval svojmu priateľovi a jeho nastávajúcej báseň pri príležitosti ich sobáša. 

Práve počas etapy Dilongovho hlohovského pôsobenia sa s jeho menom spojilo viacero celospoločensky citlivo vnímaných literárnych polemík či senzácií – ide o Dilongov legendárny fantastický odchod zo slovenskej literatúry vyjadrený v obraze odchodu do Honolulu, ktorý avizoval časopisecky i básnickým testamentom v podobe zbierky Honolulu, pieseň labute (1939) po kritických slovách na adresu jeho nadrealisticky ladenej tvorby. Potom to bola mystifikačná hra s identitou autorky zbierky Muškát (1940), nesúcej tajomné meno Ria Valé, za ktorým sa ukrývala jeho láska Valéria Reiszová. Ďalej ide o jediné uvedenie tragédie Valin (1940), ktorú zorganizovali práve Hlohovčania, či redaktorská práca na avantgardnom časopise Nové slovo, ktorý Dilong odovzdáva do rúk silnejúcej nadrealistickej skupine, no nasledujúcu sezónu je jeho vydávanie zastavené cenzúrou... 

Všetko toto R. Dilong stíhal nielen pre svoju povahu a chuť byť literárne počutý, ale aj vďaka motorke, ktorá k nemu akosi vždy patrila a vďaka nej mohol operatívne zabezpečovať a organizovať literárne aktivity nadrealistov, navštevovať vydavateľov či tlačiarov, alebo promptne reagovať na redaktorské potreby časopisu Nové slovo. Rovnako intenzívne viedol s nadšením a vášňou v hlase rozhovory o literatúre a umení, no vzápätí sa vedel celý preduchovnieť, s pokorou kľačať pred oltárom a odslúžiť omšu. 

Obraz hlohovskej literárnej avantgardy by nebol celý, ak by sme doň nezaradili lídra slovenských nadrealistov Michala Považana, ktorý v hlohovských kasárňach vykonával povinnú vojenskú službu. Otrávený kasárenským prostredím však aspoň korešpondenčne organizoval ďalšie vydavateľské aktivity nadrealistov a prípravu štvrtého nadrealistického zborníka Pozdrav (1942). Považan sa tu síce s Dilongom minul, no do kasární ho chodili navštevovať mladí básnici Ivan Kunoš a Michal Masaryk. 

Také sú v skratke siločiary Dilongovho hlohovských literárnych i osobných aktivít, kde inicioval vznik nadrealistickej literárnej bunky. Z podhubia tohto krátkeho, no intenzívneho tvorivého pôsobenia mnícha-básnika sa v priestore Hlohovca zrodili osobnosti, ktoré si však už kliesnili spisovateľskú cestu svojím poetickým jazykom a stali sa etablovanou súčasťou národnej literatúry.  

 

Marián Kamenčík  

 

Časopis Farská rodina – 30 rokov výraznej tradície

Tri desaťročia vás týždeň čo týždeň sprevádzal duchovným životom hlohovskej farnosti, formoval v duchu kresťanskej viery a humanizmu, ale prinášal aj množstvo zaujímavostí z náboženského, spoločenského i kultúrneho života Hlohovca a okolia i podnetné historické a myšlienkovo bohaté články. Hovoríme o jednom z najstarších farských časopisov na Slovensku, ktorý vychádzal v Hlohovci, s názvom Farská rodina a podtitulom Týždenník pre katolíckych veriacich v Hlohovci. Časopis začal vychádzať na veľkonočnú nedeľu v roku 1990 a na šiestich stranách (pri špeciálnych vydaniach aj vo väčšom rozsahu) veľkého formátu vo farebnom prevedení sa dostával k čitateľom. Po zmene režimu to bolo jedno z prvých katolíckych periodík, ktoré sa postupne dokázalo svojím obsahom prihovoriť nielen veriacim z Hlohovca, ale aj okolia i vzdialenejšieho regiónu. Zakladateľmi časopisu boli dekan Mons. Ján Repiský, duchovne našiel podporu v Dionýzovi Františkovi Tomašovičovi, okolo ktorých sa vytvorila prvá redakčná rada v zložení Peter Pekarovič, Tibor Dolník, Dušan Kusovský, Lukáš Šlosár, Blažej Jajcaj, Milan Mokrý, Eugen Toman a Stanislava Patayová. 

Jeho fungovanie na týždennej báze bolo náročným redaktorským počinom, ktorý intenzívne podporovali  jednotliví dekani farnosti. Prvým a najagilnejším bol Ján Repiský – bol nielen duchovnou autoritou, ale aj redaktorským lídrom. Na jeho činnosť v zmysle podpory časopisu ďalej nadviazali Marek Jesenák a Jozef Schwarz. 

Časopis od prvého po posledné číslo pripravovali Tibor Dolník ml. a Irena Dolníková, ktorí zabezpečovali grafickú úpravu a tlač časopisu. V stabilnej skladbe časopisu zostali rubriky venujúce sa šíreniu evanjelia, jeho výkladu, ďalej obsahoval náboženské zamyslenia, modlitbové texty, objavili sa biblické príbehy, správy a informácie z farského života, nechýbal cirkevný kalendár i krátka spoločenská kronika. Časté boli články o príkladnom živote svätcov, historické príspevky z dejín farnosti a kresťanstva v Hlohovci a okolia a nezriedka sa objavvovali príspevky umeleckého charakteru v podobe esejí, poviedok či básní. Od roku 2008 dostávala na stránkach časopisu priestor aj Cirkevná škola v Hlohovci, ktorá prostredníctvom neho informovala verejnosť o činnosti, úspechoch, štúdiu, výsledkoch výchovno-vzdelávacieho procesu a pripravovaných i uskutočnených podujatiach.

Prvé roky otváral strany týždenníka svojimi príhovormi úvodník pátra Dionýza, ktoré boli veľmi obľúbené. Dionýz František Tomašovič tak nadviazal na bohatú redaktorskú a prispievateľskú prácu, ktorú realizoval ešte v medzivojnovom období, keď sme jeho texty mohli pravidelne čítať v časopisoch Serafínsky svet a Priateľ dietok. S podobným očakávaním sa veriaci tešili vždy aj na príspevky Jána Repiského.

Časopis si za tridsať rokov pôsobenia vybudoval širokú a hustú sieť prispievateľov nielen z radov členov redakčnej rady, ale aj množstva kňazov i biskupov, odborníkov z rôznych oblastí (náboženstvo, cirkevné dejiny, história, osveta, lingvistika, múzejníctvo, pedagogika, umenie a iné) i samotných veriacich a školskej mládeže a detí. Redakcia intenzívne spolupracovala s viacerými organizáciami a združeniami v meste. Napríklad sa spolupodieľala v spolupráci s o. z. Ex libris ad personam Hlohovec na zachovaní stôp po významných osobnostiach pôsobiacich v Hlohovci prostredníctvom upozornenia na ich odkaz formou pamätných tabúľ (Dionýz František Tomašovič, Jozef Seilnacht, Ignác Havran).  

Posledné číslo časopisu vyšlo symbolicky na jeho tridsiate narodeniny v roku 2020. Nechcem hovoriť o konci, ale o prerušení jeho vydávania, pretože verím, že sa nájdu ľudia, ktorí by radi nadviazali na túto mimoriadne hlbokú duchovnú a kultúrnu stopu v Hlohovci i regióne, pretože je na čo nadviazať a čo rozvíjať. 

Marián Kamenčík

 

Joomla Templates - by Joomlage.com