Conventus Galgociensis v 520 ročnej hlbine času
Kláštor a kostol Františkánov, zložený z dvoch budov, mimochodom patriacich k najväčším historickým v Hlohovci, už pri pohľade z diaľky vyčnieva z radu menších a nižších stavieb, pričom svoju veľkosť zdôrazňuje vežou, ktorá kedysi opticky i reálne, týčiac sa za mestskými bránami, vymedzovala naše mesto.
Svätostánok hlohovských Františkánov stál už roku 1400 ako kaplnka na okraji Hlohovej ulice za mestom, v jej blízkosti sa nachádzali stredoveké domy učupené na okraji riečnej vážskej terasy. Od počiatkov prislúchalo jeho patrocínium Všetkým Svätým, no o donátorovi - staviteľovi kaplnky nevieme nič. S najväčšou pravdepodobnosťou to bol zakladateľ rodu pánov z Iloku Mikuláš Kont s manželkou alebo ich synovia. O polstoročie neskôr, roku 1465 bol Hlohovec vo vlastníctve významného člena rodu Ilokovcov (Ujlakovcov), Mikuláša Ilockého (panstvo vlastnil v r. 1453 - 1477). Z jeho vôle sa začali písať dejiny františkánskej rehole - konventu sv. Františka z Assisi v Hlohovci, keď od pápeža Pavla II. dňa 28. mája dostal povolenie na postavenie rádového domu pri starobylej kaplnke Všechsvätých. Väčšinu formálnych krokov pre získanie povolenia za Mikuláša vybavil jeho švagor Ján Rozgonyi. Poslednou prekážkou pre príchod Františkánov do Hlohovca predstavovala ostrihomská arcidiecéza. Nový arcibiskup Ján Vitéz zo Sredny ako Mikulášov spriaznenec spečatil vznik kláštora v Hlohovci súhlasným listom 18. decembra 1465. S výstavbou sa začalo takmer okamžite. Hlohovec bol síce v tomto čase ešte v ohrození bratríckych výbojov, ale už o dva roky neskôr r. 1467, keď boli bratríci pri Veľkých Kostoľanoch kráľovským vojskom definitívne porazení, nastalo priaznivé a pomerne pokojné obdobie pre výstavbu novej cirkevnej inštitúcie. Pritom išlo o pomerne rozsiahlu stavebnú činnosť v celom meste, ktorá si vyžiadala veľké množstvo pracovných síl. V tomto období sa totiž začal budovať nielen kláštor a rozširovať priľahlý kostol, ale aj centrálny svätostánok mesta, starý farský kostol dostával svoju novú podobu práve za vlády Mikuláša Ilockého v druhej polovici 15. storočia. Oba kostoly nesú pečať podobnej proporčnosti i použitia zhodnej stavebnej techniky a použitého materiálu. Mikuláš Ilocký bol mimoriadne ovplyvnený tézami františkánskej rehole, konkrétne observantmi, kráčajúcimi v prísnejšej duchovnej stope rádu, ktorí v pochádzali, podobne ako zemepán Hlohovca práve z južných oblastí Uhorska zo Slavónie a z Bosny. Výrazne na Mikuláša vplývala aj osoba sv. Jána Kapistránskeho, s ktorým sa Mikuláš osobne poznal. Spolu bojovali proti Turkom roku 1456 vo víťaznej bitke pri Belehrade a ktorý napokon aj po svojej smrti spočinul v rodovom sídle Ilockých - v kostole na hrade Ilok. Dokončenia samotného kláštora sa však Mikuláš Ilocký nedožil, ako bosenský kráľ zomrel roku 1477 a tak dostavby sa ujal jeho syn Vavrinec. I keď o dohode medzi otcom a synom nejestvujú konkrétne zmienky, podľa všetkého bola povinnosť dostavať cirkevné budovy v Hlohovci určená Mikulášovým testamentom, v ktorom zaviazal svojich potomkov dokončiť začaté dielo. Hoci nie je vylúčené, že činnosť Františkánov sa v Hlohovci začala už skôr, presnejšie správy o ich pôsobení sú až z roku 1492, ktorý sa považuje aj za dátum začiatku rehoľnej činnosti v našom meste. Rozprávanie prameňov hovorí o prvých mníchoch v kláštore pochádzajúcich z Bosny. O niečo neskôr sú známe aj mená bratov, k roku 1531 sa prvýkrát spomína meno gvardiána, ktorým bol František Hartanyi. Pohnuté časy prežil kláštor v 2. pol. 16. storočia, v rokoch 1562 a 1576 bol vyplienený a podpálený. Vyhnaní kláštorní bratia sa načas usadili u Františkánov v Skalici. Na konci 16. a začiatkom 17. storočia slúžil prívržencom reformačného hnutia na čele so zemepanskou rodinou Thurzovcov. Roku 1581 v budove zriadil Valentín Manckovič kníhtlačiareň, a roku 1601 bratia Stanislav, Krištof a Michal Thurzovci kláštor opravili a zriadili v ňom protestantské trojjazyčné gymnázium. Až v roku 1630 opäť kláštor pripadol Františkánom, k roku 1648 sa datujú viaceré stavebné aktivity financované novými vlastníkmi panstva rodinou Forgáčovcov. Po dobytí Hlohovca Turkami bol r. 1663 kláštor znovu zapálený a mnísi z neho vyhnaní. Roku 1667 dostali ale opätovný súhlas na pastoračnú činnosť. V 18. storočí v budove sídlila rádová teologická škola a pôsobili tu viaceré významné osobnosti vtedajšieho duchovného, spoločenského a umeleckého života. Zásadný prerod vo vzhľade budovy františkánskeho kostola prišiel po roku 1864. Západný štít kostola vysunuli viac na západ, čím významne zväčšili priestor a sakrálna stavba tak čo do vnútorného priestoru sa stala väčšou ako farský kostol na námestí. Klasicistická výzdoba fasády s terakotovými konzolkami a sochami dvoch svätcov, sv. Petra a sv. Pavla dopĺňa i tak impozantne pôsobiace priečelie a pri pohľade nahor spred vchodu do kostola fasáda ešte znásobuje svoju monumentalitu. V 20. storočí činnosť Františkánov nenarušila ani jedna zo svetových vojen, ale totalitný režim, ktorý r. 1950 kruto postihol viaceré rehole na Slovensku. V krátkom období po zrušení kláštora a pred vznikom múzea boli v tu dočasne internovaní viacerí duchovní z celého Slovenska, medzi nimi napr. i blahoslavený biskup Pavol Peter Gojdič. Istý čas sa v objekte nachádzala kuchyňa s jedálňou, škôlka, vojenská správa a neskôr aj učňovská škola. Po roku 1989 sa rehoľný život do kláštorných múrov vrátil opäť. Vlastivedné múzeum v Hlohovci ako pripomienku pôsobenia Františkánov na Slovensku roku 2002 sprístupnilo v priestoroch kláštora stálu expozíciu o dejinách rehole, ktorá aj dnes ponúka návštevníkom prehľad dejín Františkánov a pohľad do života tejto starobylej rehole. I cez vystavenú keramiku používanú bratmi v minulosti s typickou značkou CG (conventus Galgociensis) sa vraciame do dávnej minulosti rádu, ktorý v našom meste začal písať svoje dejiny pred 520. rokmi.
Jozef Urminský ml.
Počiatky štátnej ľudovej "kamennej" školy
Kedysi štátna ľudová škola, dnes Základná škola svätého Jozefa, Hlohovčanmi nazývaná však jednoducho „kamenná škola“ alebo familiárne „Kamenka“, oslavuje v tomto roku storočnicu a svoje dnes už legendárne pomenovanie dostala podľa kamenného vápencového obloženia priečelia stien prízemia a ohradového múru pochádzajúceho z neďalekého kameňolomu na Soroši.
Počiatky tejto školy treba hľadať ešte na konci 19. storočia, kedy boli kapacity existujúcej rímskokatolíckej ľudovej školy v Hlohovci nepostačujúce kvôli narastajúcemu počtu žiakov. Zatiaľ čo v 60. rokoch 19. storočia pribudli k dvom triedam ešte tretia a štvrtá, koncom 19. storočia sa žiaci učili už v siedmych preplnených triedach. Pôvodné priestory rímskokatolíckej ľudovej školy na začiatku Hlohovej ulice (nad Fraštackou vinárňou a v bývalej starej radnici – neskôr ZUŠ) už neboli postačujúce, a tak Mesto Hlohovec v snahe riešiť tento problém navrhlo ešte v roku 1898 zoštátnenie cirkevnej školy. Avšak po zákroku ostrihomského arcibiskupa sa tieto plány napokon nerealizovali. Myšlienka zoštátnenia školy vychádzala z predpokladu, že na vybudovanie novej štátnej školskej budovy sa skôr nájdu peniaze v štátnej ako v cirkevnej a mestskej pokladni. Pre mesto by to znamenalo zbaviť sa bremena financovania takejto stavby. Nátlak stoličného úradu však bol taký silný, že mestské zastupiteľstvo sa napokon zaviazalo postaviť v Hlohovci novú modernú 11 triednu školu. Tlak župy bol pochopiteľný už aj z toho dôvodu, že v Hlohovci od roku 1877 pôsobila štátna meštianska škola, ktorá bola pokračovaním základného vzdelania, t. j. školy ľudovej. Zriadená bola najskôr v panskej kúrii a od roku 1882 v novej budove v dnešnej ulici M.R. Štefánika, keď mesto vymohlo na jej postavenie štátnu subvenciu. Rovnaký model sa mal uplatniť aj pri výstavbe novej ľudovej školy. V priebehu rokov 1902 – 1909 sa hľadal vhodný stavebný pozemok. Situáciu urýchlila výstavba nových domov v pokračovaní Nádražnej ulice od Starého rínku ku stanici, ktorá vtedy niesla pomenovanie „V jednom rade“ (keďže domy tu vtedy stáli iba na jednej, západnej strane). Napokon obec odkúpila dňa 13. decembra 1910 parcely na rohu Jesenského a Nádražnej ulice od viacerých vlastníkov (Jána Srnca a manželky, Etely Jesenszkej, Karola Svobodu a manželky, Paulíny Petrželkovej, Dr. Alexandra Katonu a manželky, Ilony Schwandtovej, Ján Lassu a manželky, Etely Némethovej, Mézeša Ballu a manželky a Irmy Breuerovej) za 10 500 uhorských korún. So stavbou sa začalo 14. júla 1911, pričom stavebné práce realizovala firma Jozefa Sesslera z Hlohovca v sume 117 782 uhorských korún. Veľkú zásluhu na postavení školy mal vtedajší hlavný notár obce Karol Svoboda. Stavbu budovali pôvodne na poliach na okraji Hlohovca, ale ako sa neskôr ukázalo, pred 600 rokmi na tomto mieste stáli hrnčiarska dielne s pecami na vypaľovanie keramiky. Vypálený keramický riad z týchto pecí určený pre stredovekú kuchyňu Hlohovčanov roku 1956 zachránil vtedajší učiteľ na tejto škole p. Martin Balla.
Jedným z doposiaľ nevysvetlených otáznikov okolo „kamennej“ školy zostáva meno jej projektanta. Viaceré nepotvrdené zdroje uvádzajú, že na stavbe sa podieľali aj tesárski a murárski majstri z Talianska, ktorí vo veľkom počte pracovali na území Horného Uhorska a pomáhali pri budovaní železničných tratí. Konkrétne sa spomína meno rodiny Castiglione, žijúcej v Hlohovci ešte v prvej polovici 20. storočia. Jediný projekt prízemia budovy, ktorý zachránil zo smetiska začiatkom 90. rokov 20. storočia zberateľ Karol Spál bol žiaľ nepodpísaný a tak z neho nemožno vyčítať nič o architektovi tejto jedinečnej stavby. Škola bola projektovaná a „šitá“ na mieru do nárožnej parcely, kde architekt použil koncept poschodovej dvojtraktovej budovy s prvkami uhorskej secesie, ku ktorej roku 1956 v rámci prístavby pribudol vo dvore tretí podpivničený trakt. V mieste spojenia krídel sa nachádza hlavný, západný vstup, vymedzený dvojicou rizalitov a zadný vstup z východu. Okrem kamenného obloženia dosahujúcemu z uličnej strany výšku až do dvoch metrov a v dvorovej 30 cm, púta pozornosť najmä korunná rímsa fasád pôvodnej budovy, ktorá má na čelnej strane ozdobne vyrezávaný drevený obklad, v spodnej časti zdobený dekoratívnymi ornamentmi v kartušiach. Ústrednou časťou uličných fasád je vstupné nádvorie s hlavným vchodom s figurálnym basreliéfom s dvojicou anjelov, pôvodne pridržiavajúcich znak Uhorska (ten bol po roku 1918 nahradený československým štátnym znakom).
Objekt školy spolu s areálom zo začiatku 20. storočia sa nepochybne radí nielen k jedinečnej secesnej architektúre mesta, ale je aj unikátnym reprezentantom uhorskej secesie začiatku 20. storočia na území Slovenska.
Štátna ľudová „kamenná“ škola bola napokon otvorená v novom školskom roku 1. septembra 1912 a prijala do svojich tried 453 žiakov. Učilo v nej mnoho významných pedagógov, do školských ľavíc zasadlo mnoho žiakov – neskorších osobností nášho regiónu i Slovenska. Ako žiak a neskôr i učiteľ tu pôsobil aj známy historik a revolucionár Arpád Felcán, túto školu navštevovali také osobnosti ako slovenský režisér Jozef Zachar, skladateľ Andrej Lieskovský, herec Otto Lackovič, spisovateľ Belo Škarnicel – Hlohovský, spisovateľ a prekladateľ Jan Vladislav a mnohí ďalší. Roku 1953 sa škola stala súčasťou reorganizácie školstva v Hlohovci, kedy sa stala 2. základnou školou.
Jozef Urminský ml.
650. výročie mesta Hlohovec
Večná túžba človeka dopátrať sa na začiatok pomyselnej cesty, vystaviť rodný list svojmu rodokmeňu a zistiť, odkiaľ pochádza, kde boli počiatky dlhej, kľukatej a nezriedka aj kostrbatej linky života jeho rodiny je azda tak stará ako ľudstvo samo. Keď ale prídeme nato, kedy a za akých okolností sa takýto zrod udial, máme jedinečnú príležitosť si takúto chvíľku pripomenúť. O to viac vtedy, ak je to výročie okrúhle. Robia to dnes s veľkou obľubou nielen ľudia, ale aj obce a mestá. Hľadajú, a pokiaľ možno sa i predháňajú, kto je starší, kto má archaickejší pôvod, kto mal bohatšie dejiny a podobne. Aj naše mesto sa pripravuje na okrúhle výročie v roku 2013, kedy prvýkrát vstúpilo do dejín v písomnej podobe. V tieni týchto príprav, ale zostalo iné a možno z pohľadu samosprávy ešte dôležitejšie výročie ako to o prvej písomnej zmienke. V roku 2012 totiž tomu bude už 650 rokov, čo sa Hlohovec vydal novou cestou, keď sa z podhradskej dediny vyvinulo trhové mestečko. Pripomeňme si teda jeho genézu a vývoj.
V roku 1349 obdaroval uhorský kráľ Ľudovít I. svojho verného služobníka Mikuláša Konta z Orahovice a jeho dvoch bratov panstvom hradu Hlohovec, ku ktorému prislúchali dediny Hlohovec, Veľké Zálužie, Dvorníky, Sasinkovo a Díč. Obdobie Anjuovcov na uhorskom tróne je považované za jedno z najprogresívnejších období stredovekého Uhorska a v tomto duchu sa začal aj rozvoj samotného Hlohovca. Mikuláš Kont pochádzajúci z chorvátskej Orahovice už roku 1353 spoločne s bratom vybudoval cez rieku Váh nový most a s kráľovým povolením presunuli naň vyberanie mýta. Mikuláš sa po boku svojej manželky Kláry zároveň pustil do prestavby bývalého komitátneho hradu a do budovania nových stavieb v meste. Zrejme jeho najväčším staviteľským počinom bol špitál s kostolom sv. Ducha postavený okolo r. 1350 pri vstupe do Hlohovca. Ako vysokopostavený uhorský šľachtic a neskorší palatín s chorvátskymi koreňmi mal u kráľa rozhodujúce slovo aj pri umožnení rozvoja svojich majetkov. V prípade Hlohovca, ktoré v tom čase tvorili dve samostatné dediny Starý a Nový Hlohovec, chcel pre svojich hostí, obývajúcich Nový Hlohovec získať plnohodnotnejšie postavenie mešťanov. Nový Hlohovec vtedy tvorilo štvoruholníkové námestie okolo farského kostola a ulice Podzámska (Platea Arcis), Kovárska (Fabrorum Platea) (dnešná ul. SNP), Židovská (Iudaorum Platea) (neskôr Nemecká, dnešná Pribinova) a Nová ulica (Nova Platea) (dnešná ul. M. R. Štefánika).
Starý Hlohovec tvorila Hlohová ulica a ďalej na juh domy poniže Podzámskej ul. až k samostatnej štvrti Lúka pri Váhu. Dnes sú tieto ulice už asanované, ale patrili sem ulice ako Michalská, Holubyho, Zámocká, Záhradnícka, Belova, Partizánska. Rozhodujúcim sa napokon stal 1. január roku 1362, kedy kráľ Ľudovít I. na Mikulášov podnet vydal pre osadu hostí Nový Hlohovec právo konať slobodné výročné trhy podľa zvyklostí mesta Budína. Na jarmok, začínajúci každoročne na sviatok sv. Michala a má trvať dva týždne, majú prístup všetci kupci z celého Uhorska a nikto nesmie od nich požadovať mýto. Zároveň zemepán nemá vo veci trhov nijakú právomoc, ani Nitrianska župa, ba dokonca ani krajinský sudca tu nesmie súdiť. V prípade sporov tak môže konať iba Mikulášom Kontom delegovaný úradník spolu s richtárom, prísažnými a mešťanmi obce Hlohovec. Keďže toto privilégium bolo spočiatku udelené len Novému Hlohovcu, druhá polovica obyvateľov starého Hlohovca sa vehementne dožadovala rovnakých práv. Tie im zemepán napokon potvrdil roku 1365. Hoci sa originál tejto listiny nezachoval, zachoval sa jeho odpis z roku 1717. Tento vzácny dokument je dnes uložený v zbierkach Vlastivedného múzea v Hlohovci.
Trhové privilégiá pre Nový Hlohovec, ktoré umožňovali konať viacdenné jarmoky, mali obrovskú Váhu pre každé rodiace sa mesto. Obdržali ju len najvýznamnejšie mestá, ktoré mali tvoriť hospodársku oporu celého Uhorska. Hlohovec sa teda touto výsadou zaradil medzi elitné sídla vtedajšieho uhorského kráľovstva. A možno práve preto pri takomto výklade a vyzdvihnutí významu osoby zemepána Mikuláša, nemožno nepripomenúť, že osoba tohto muža v súčasnom Hlohovci neprechováva patričnú úctu. Nie je po ňom dnes pomenovaná ani jedna ulica nášho mesta, hoci za Rakúsko – Uhorska niesla jeho meno dnešná ulica Pod Beranom. Keď sme pred časom navrhovali, aby pripravovaný názov pre nové námestie v blízkosti špitálika a kostola sv. Ducha (postaveného práve Mikulášom Kontom) niesol jeho meno, prevážil pri rozhodovaní viac religiózny charakter miesta a námestie dostalo napokon pomenovanie po sv. Cyrilovi a Metodovi. Ale aj napriek tomu, v duchu starého známeho – „Doma nie je nikto prorokom“ meno Mikuláš Kont je v bohatých uhorských dejinách vysoko vyzdvihované a s veľkou vážnosťou o jeho počinoch dnes hovoria tak Chorváti ako i Maďari. Aspoň týmito riadkami by sme však chceli odovzdať posolstvo dnešným Hlohovčanom, že rodný list nášmu mestu pred 650 rokmi vystavil kráľ Ľudovít I. z Anjou. Ale bez podpory a osobnej snahy majiteľa panstva Mikuláša Konta by sa tak určite nestalo a vývoj Hlohovca by sa možno uberal úplne inými cestami než aké mu svojimi činmi predurčil práve on
Jozef Urminský ml.
Príbeh tureckých kasární v Hlohovci
Dnes bez rinčania zbraní, náreku a pachu zhoreniska prechádzame okolo jedného z mnohých starobylých hlohovských domov pred farským kostolom sv. Michala a to bez akejkoľvek predstavy, že by práve tento mohol byť niečím pre súčasníka zaujímavý. Pravdaže až do chvíle, než nie je okoloidúcemu ponúknutý stručný jeho príbeh, vtesnaný napríklad aj do malej mramorovej dosky umiestnenej na jej bočnej stene. Akási pripomienka pre tých, ktorým sa každý jeden z domov mesta zdá všedný, obyčajný. V starobylých múroch tohto domu sa však ukrýva neobyčajná sága stará viac ako tri storočia. V jednom okamihu po roku 1663 dom náhle zmenil svojich užívateľov. Boli nimi vojaci Osmanskej armády, nazývaní tiež zjednodušene Turci. Prvýkrát Hlohovčania pocítili silu starého známeho zvolania, „Turci idú!“ už v septembri roku 1530. Počas prvej vlny expanzívnych výbojov na juhozápadné Slovensko Hlohovec nedokázal dostatočne vzdorovať útoku nepriateľa. V meste bolo vtedy zničených 246 domov mešťanov, z celkového počtu tu zostalo len 46 rodín. Hlohovec bol vypálený a veľký počet obyvateľstva bol pobitý, časť z nich skončila v tureckom zajatí. Hlohovčania sa v týchto rokoch aktívne podieľali na protitureckých bojoch. Napríklad v roku 1573 bolo z mesta do kráľovskej armády odvedených 50 jazdcov a roku 1575 odišlo do nej 50 pešiakov. K roku 1598 v období rozkvetu renesancie na Slovensku bol Hlohovec podľa dobových správ spolovice vypálený. V prvej polovici 17. storočia Turci načas svoje výboje zanechali, aby sa o čosi neskôr s novou intenzívnejšou silou uchádzali o nové územia nad Dunajom. Hlohovec padol do područia Turkov r. 1663 po ťažkých bojoch, keď najskôr padla strategická pevnosť Nové Zámky. Ako uvádzajú historické správy Turci sa zmocnili Hlohovca po viacerých útokoch, ktoré viedli hlavne na hrad kde sa nachádzala stabilná posádka. Boli to najmä vojská Valachov, Oláhov a Sýrčanov pod vedením Olaj bega. Dňa 2. septembra r. 1663 pri obrane hlohovského mosta cez rieku Váh padlo po ťažkom boji 600 vojakov grófa Csákyho. Veľkovezír Ahmed Fazil Köprülü po zisku Nových Zámkov plánoval postupne dobyť ostatné pevnosti. Výpravou na Nitru poveril Sary Hüseyina pašu, ktorý mal k dispozícií janičiarov, delostrelectvo a vojská budínskeho ejáletu. Po páde Nitry prišiel na rad Hlohovec. Turci žiadali najskôr písomne jeho dobrovoľné vydanie. V listoch adresovaných richtárovi mesta požadovali podvolenie sa tureckej moci. Hlohovec na túto výzvu nereagoval, preto prišli na rad ďalšie, tentoraz už výhražné listy, kde obyvateľov mesta nazýva psami s dlhými krkmi súcimi na ražeň. Hlohovec napokon padol do rúk Turkov dňa 13. októbra 1663. Turecký postup sa zastavil na rieke Váh a po Vašvárskom miery sa hranice aj stabilizovali. Hlohovec sa stal pre zámery Osmanskej ríše dôležitým pohraničným bodom, odkiaľ mohli podnikať príležitostné útoky. Na základe tejto situácie začala po dobytí Hlohovca vyrastať za Váhom protiturecká pevnosť Leopoldov, ktorú si cisár Leopold I. vymohol za stratené Nové Zámky. Pohraničie pri Hlohovci bolo pre stavbu novej pevnosti veľmi výhodné, hoci pred výstavbou bola v hre aj lokalita vyvýšeného pravekého hradiska nad obcou Boleráz. Niektorí historici, na základe zápiskov tureckého cestovateľa Evliyu Cselebyho sa domnievali, že hrad Turci využívali počas 20 - ročného pôsobenia v našom meste. Pravdou však je, že hrad bol po jeho dobytí r. 1663 čiastočne vypálený a zrejme aj neobývaný. Turci preto využili centrálne refúgium – provizórne opevnenie námestia vytvorené Hlohovčanmi ešte koncom 16. storočia. Súčasťou tohto útočiska boli aj domy pred farským kostolom sv. Michala. Ten Turci začali používať ako stajne pre kone a z vedľa stojaceho karneru sv. Anny vybudovali mečet, čiže mešitu s minaretom. Ubytovali sa v komplexe budov oproti vchodu do farského kostola. Až do roku 1683 tieto stavby využívali ako kasárne. Ich súčasťou bola aj známa bašta mestského opevnenia, tzv. Lehelova veža.
Príležitosť odhaliť pamätnú tabuľu na tomto dome v decembri roku 2011nebola motivovaná činmi Turkov, ktorí v 17. stor. boli v Hlohovci vlastne v úlohe okupantov, ale pripomenutím si tohto významného obdobia v dejinách mesta. Toto tienisté obdobie malo totiž aj svoje pozitívne stránky. Turci po obsadení Hlohovca sa snažili stabilizovať situáciu v dobitých dedinách a mestách a život tu fakticky prebiehal podobne ako do jeho obsadenia. Dokonca aj počas trhov a jarmokov sa tu stále platilo viac uhorskou ako tureckou menou (keďže tá bola menej kvalitná), platila tu väčšia náboženská sloboda ako v kraji za Váhom. Pre protestantov sa obsadené územie stalo útočiskom pred ich násilnou rekatolizáciou zo strany najmä jezuitov. Okrem toho sem prenikla aj balkánska kultúra, z územia mesta sa zachovali pamiatky na toto dejinné obdobie, ako napr. nádoby, šable, handžáre, dýka a ďalšie – dnes uložené v zbierkach múzea.
Nejestvuje žiadna nutnosť, na základe ktorej by malo byť v povedomí budúcich generácií udržiavané iba obdobie vykúpené krvou. Práve naopak, aj v tieni temných časov sa nachádzajú záblesky významných a pre nás dôležitých okamihov hodných povšimnutia.
Jozef Urminský ml.