O počiatkoch obce Šulekovo

Dlhý úrodný lán zeme medzi leopoldovskou väznicou a cestou do Hlohovca len málokomu napovie, že práve tu sa kedysi rozkladala starobylá obec Beregseg, a že tu sa začali písať dejiny obce Šulekovo, ktorá dnes s tou pradávnou nemá totožné nielen meno, ale ani polohu.

Dedina Bereksek, opísaná prvýkrát roku 1211 pri vymedzení hraníc majetku kláštora na Panonhalme vstúpila do dejín vďaka kaločskému arcibiskupovi Bertoldovi pod názvom BERUCSEGU.

Pôvodná stredoveká obec Beregseg sa vyformovala na severnom okraji chotára, vlastne až pri jednom z ramien Váhu, ktoré ju zo severovýchodnej strany aj ohraničovalo.

Stredoveký Beregseg bola jednoradová prícestná dedina, ktorá ležala na vedľajšej obchodnej ceste smerujúcej do Hlohovca medzi ramenami Váhu. Bola pôvodne vo vlastníctve Abraháma Ruffa – sídliaceho v neďalekom nížinnom hrade Ruffum catrum pri osade Bin. Ešte v roku 1295 bol Beregseg jeho vlastníctvom, ale už neskôr patril zemanom zo Šulekova. Zemania zo Šulekova, či lepšie povedané z Beregsegu sú pomerne neznámy rod, ktorý je dosiaľ málo prebádaný. Patrili zrejme k pôvodnému slovanskému obyvateľstvu žijúcemu na tomto území kontinuálne dlhé stáročia aj po páde Veľkej Moravy. Svoj pôvod totiž odvodzovali od starobylého rodu Huntovcov. Zemania z Berekseku, menovite bratia Andrej, Tomáš, Mikuláš a Šimon, synovia Tomáša vystupujú v roku 1364 v spore s majiteľom Hlohovca Mikulášom Kontom. Sporili sa o zem sv. Jána Krstiteľa, ktorá ležala medzi hlavným tokom Váhu a mŕtvym ramenom Váhu – zvaným Paradajs. Zem sv. Jána Krstiteľa bola pochopiteľným jablkom sváru, pretože Váh koryto pravidelne po povodniach menil a teda aj táto zem – v skutočnosti ostrov na Váhu menil svoj tvar, veľkosť a polohu. Dnes je zem sv. Jána Krstiteľa dobre identifikovateľná. Je to územie, kde sa dnes nachádzajú priemyselné fabriky Faurécia a Peter Vetter. Až do začiatku 19. storočia tu dokonca stála kaplnka s rovnakým patrocíciom, ale tragická povodeň na Váhu roku 1813 ju úplne zničila a už nebola viac obnovená.
<

Ako vyplýva z dokumentov, zemania z Beregsegu túto zem napokon nezískali, zostala v rukách Mikuláša Konta a súčasťou hlohovského chotára. Túto skutočnosť jasne dokazuje aj mapa chotárov Šulekova z roku 1894.

Odpoveď na otázku, prečo obec dostala tento názov nájdeme priamo na mieste, kde sa kedysi rozkladala. Na mape okolia leopoldovskej pevnosti z roku 1668 je Beregseg zaznačený ešte na svojom pôvodnom mieste. Vidíme tu rad domov tiahnuci sa v smere zo severozápadu na juhovýchod. Na severovýchodnej strane ho obchádza a ohraničuje veľké rameno Váhu. Tu sa končili humná bereseckých domov a terén tu prudko klesal k ramenu Váhu. Vodný tok v tomto ramene podľa všetkého často narážal na brehy bližšie k obci a pri väčšej vode sa z neho odtŕhali kusy brehu. Dedina, ktorá sa začala rozrastať v blízkosti brehu, ktorý sa odtŕha, usekáva a vytvára tzv. sek dostala napokon meno zložené z dvoch slov – Bereg (breh) a seg (spolu teda - utrhnutý breh). O bežnom živote jej obyvateľov máme informácie z listín a urbárov.

Na povrchu, vždy po orbe je možné tu nájsť veľké množstvo stredovekej keramiky z 12. – 15. storočia, dokonca, zlomky tehál, kamenia a malty zo zaniknutých domov.

V trnavskom archíve sa nachádza niekoľko listín písaných priamo v Beregsegu. Jedna je obzvlášť zaujímavá. Pochádza z 13. apríla roku 1597. Bola spísaná v dome bereseckého richtára, ktorý tu mal zároveň krčmu. Opisuje sa v nej bitka, medzi richtárom a ďalšími obyvateľmi dediny pri víne. Spor vznikol, keď istý Beresečan Michal Doboš, chcel zaplatiť za jednu holbu vypitého vína, ale keďže prišiel aj s kamarátmi, prikázal richtár šenkárke, aby mu vystavila účet za tri vypité holby, aj za tých, ktorých si Michal Doboš pozval, ale medzičasom jeho kamaráti opití v krčme zaspali. Ukrivdený Doboš sa začal s richtárom biť, pričom listina uvádza, že po sebe hádzali svietniky, objavili sa tam aj šabľa a puška.

Ako svedkovia sú listine uvedení Beresečania: Ján Banár, Benac Valo, Štefan Melicher, Ján Ileško, Ján Kalbička, Juraj Mathei, Štefan Benacž, Mikuláš Kraicz a istá Dora Pastierka. Podľa týchto mien vidíme, že okrem Slovákov žila v dedine aj početná skupina prisťahovalcov z dolnej zeme z Chorvátska, Banátu a Vojvodiny. Na okraji dediny v smere na Hlohovec sa rozkladal cintorín starého Beregsegu a podľa niektorých záznamov tu stál aj kostol. Stará dedina Beregsek pomaly smerovala k zániku po roku 1663.

V tomto roku sa Turci zmocnili Hlohovca a na dvadsať rokov z neho urobili pohraničný bod na rieke Váh. Dedina Beregseg bola už vtedy súčasťou panstva hlohovského hradu a keď sa roku 1665 začalo s výstavbou leopoldovskej pevnosti, časť tejto dediny ako aj neďalekého Červeníka a ďalších obcí odpredal Adam Forgáč za 30 000 zlatých uhorskej komore pre výstavbu novej pevnosti. Lepoldovská pevnosť začala vyrastať v ich tesnom susedstve v rokoch 1665 – 1669. Niektorí obyvatelia sa už v tomto čase začali sťahovať na nové miesto v podstate k dnešnej Šulekovej ulici Šulekova. Rok 1683 bol rokom definitívneho zániku starej dediny Beregseg. Na jar tohto roku sa veliteľ leopoldovskej pevnosti rozhodol, že okolité obce v tesnej blízkosti pevnosti musia byť zničené, aby sa nestali možným útočiskom pre Turkov v prípade obliehania pevnosti. Dediny Červeník a Beregseg tak definitívne ľahli popolom, podobne ako aj neďaleké Mestečko. Obyvatelia dostali možnosť dočasne sa ubytovať v pevnosti a medzitým si začať stavať nové domy. Tieto protiturecké opatrenia nemali už žiadaný efekt. Turci boli pri Viedni porazení a pevnosť nebola z ich strany nikdy obliehaná. Dá sa teda povedať, že definitívny zánik starých dedín Červeníka a Beregsegu bol zbytočný. Ľudia rozobrali staré domy a materiál použili na stavbu nových. Ulica starej dediny bola rozoraná a premenená na polia. Od roku 1683 obec Beregseg začala písať svoje novodobé dejiny už na dnešnom mieste. Samotný chotár, ktorým zakončíme naše rozprávanie bol druhým najväčším v celom okrese Hlohovec. Roztvoriac mapu chotárov Šulekova z roku 1894 vidíme veľkú plochu siahajúcu od Leopoldova, Hlohovca až k Brestovanom. Kataster Šulekova bol zložený z týchto 28 tratí:
Intravilán obce, Kňazské, Ohrada, Horná sihot, Dolná Sihot, Široká pažiť, Plantištá, Rajtárske, Jahodnica za dedinu, Dve jutrá, Farkaskút, Pri Farkaskúte, Špane, Malomseg, Na predných, Na mestských, Pri malem kopci, Na peti radoch, Domanov kút, Pod Rajnu, Rajná, Richtárske, Hoferský hon, Dolnozelenické, Hornozelenické, Majer Terezov, Lukáb pusta, Leopoldovský hon.

Jozef Urminský ml.

Po rokoch ožila spomienka na obľúbeného pátra Dionýza Tomašoviča

K stému výročiu narodenia františkánskeho ľudového kazateľa, kňaza a misionára pátra Dionýza Františka Tomašoviča pripravili Hlohovčania tomuto slávnemu rodákovi dňa 17. júla 2011 spomienkové stretnutie spojené s hudobno-literárnym pásmom a slávnostným posvätením pamätnej tabule na priečelí Františkánskeho kláštora v Hlohovci. Za účasti primátora mesta pána Petra Dvorana, predsedu TTSK pána Ing. Tibora Mikuša, kňazov a rehoľných bratov františkánskeho rádu a veľkého počtu Hlohovčanov po rokoch ožila spomienka na tohto mimoriadne obľúbeného kňaza, ktorý v čase totality (ako poznamenáva nápis na pamätnej doske) ... aj napriek násilným internáciám a kňazským prekážkam zostal verný svojim predsavzatiam a ľudí milujúcim človekom.

Paradoxne v zástupe slávnych Hlohovčanov nestojí P. Dionýz na pomyselných piedestáloch svetskej slávy, ale na opačnom póle tichej, skromnej ale o to väčšej slávy človeka, ktorého duchovný rozmer nenápadne zasiahol do sŕdc mnohých ľudí. Páter Dionýz František Tomašovič sa narodil 25. marca 1911 v Hlohovci na Zábraní č. 43 ako najmladšie z jedenástich detí Márie Polakovičovej a Jána Tomašoviča. Po absolvovaní škôl v Hlohovci, študoval na piaristickom gymnáziu v Nitre, odtiaľ prestúpil do gymnázia v Trnave. Dňa 16. augusta 1929 sa ako osemnásťročný prihlásil ku františkánom v Bratislave. Keď ho prijali, vtedajší provinciál P. Mansvét Olšovský mu oznámil aj nové rehoľné meno: fráter Dionýz (sviatok 9. októbra). Po skončení noviciátu v Trnave pokračoval p. Dionýz v štúdiách v Skalici v štátnom gymnáziu T. G. Masaryka. Večné sľuby zložil do rúk P. Bruna Boehma v Malackách 7. júla 1934. Potom pokračoval v štúdiu teológie v Bratislave a Žiline. Roku 1936 pokračoval spolu so siedmimi bratmi v štúdiu v tirolskom kláštore Schwarz pod Alpami v údolí rieky Inn. V bratislavskom dóme sv. Martina bol biskupom dr. Pavlom Jantauschom, bola dňa 29. 6. 1937 vysvätený za kňaza. Primície mal v rodnom Hlohovci o niekoľko dní neskôr. Jeho manuduktorom bol hlohovský rodák, tunajší dekan a signatár Pittsburgskej dohody Mons. Pavol Šiška. Primičnej slávnosti sa zúčastnilo až 200 hostí. Dionýzovým prvým pôsobiskom bol od r. 1938 kláštor v Kremnici. Jeho prvým misionárskym pôsobiskom boli Neverice pri Zlatých Moravciach. Do roku 1950 absolvoval vyše 30 ľudových misií po mestách a dedinách celého Slovenska. Zaučil sa aj do pastoračnej práce s hluchonemými v ústave v Kremnici. V tomto období sa začala aj jeho aktívna výpomoc v redakciách časopisov Serafínsky svet a Priateľ dietok. Koncom júna 1941 prijal miesto gvardiána Františkánskeho kláštora v Trnave. Život v kláštoroch po skončení druhej svetovej vojny prebiehal normálne až do pamätnej „barbarskej“ noci z 13. na 14. apríla 1950. Začala sa násilná deportácia, ktorá vstúpila do dejín zo strany vládnuceho režimu pod krycím názvom Akcia K. Bolo prepadnutých 56 kláštorov a rehoľných domov, v ktorých sa zdržovalo 850 rehoľníkov. Páter Dionýz bol internovaný ku kapucínom do Pezinka. Od r. 1950 do r. 1954 prešiel postupne dvanástimi internáciami na Slovensku i v Čechách. Prvou zastávkou bol už spomínaný Pezinok, poslednou Želiv. Dňa 7. decembra 1954 ho prepustili z internácie, nasledujúce roky prežil v Charite. Už ako invalidný dôchodca sa stále aktívne vracal do duchovného života v Hlohovci. Aj keď s prekážkami mohol r. 1987 osláviť v Hlohovci 50 rokov svojho kňazstva. Po obnovení rehoľného života r. 1989 sa vrátil do kláštora v Hlohovci. Bol aj pri opätovnom prinavrátení kostola Všetkých svätých františkánom dňa 1. septembra 1991. Zapojil sa do činnosti redakcie časopisu Farská rodina, ktorý v Hlohovci vychádza od roku 1990 dodnes. Opäť sa stal duchovným pastierom pre Hlohovčanov a takto aktívne zotrval až do neskorej staroby. Dňa 24. septembra roku 1993 počas osláv 880. výročia prvej písomnej zmienky o Hlohovci udelil primátor mesta Hlohovec Ing. Ján Brezovský pátrovi Dionýzovi Františkovi Tomašovičovi za jeho celoživotný tvorivý prínos do duchovného života mesta najvyššie ocenenie mesta – čestný občan mesta Hlohovec.

Roku 1997 vydal životopisnú knihu Po serafínskej ceste. Ide o vzácny dielo nielen pre Hlohovec, ale pre celý františkánsky rád na Slovensku, pretože ako jediný z františkánov napísal svoje spomienky z ťažkých rokov po likvidácii rehoľníkov. Dňa 5. júla 1997 oslávil v Hlohovci svoje diamantové kňazské jubileum. Páter Dionýz František Tomašovič sa napokon vo františkánskom kláštore v Hlohovci dožil aj deväťdesiatoročného jubilea a v úctyhodnom veku 93 rokov života, 74 rokov rehoľného života a 67 rokov kňazstva, dňa 9. novembra 2004 v kláštore v Hlohovci aj zomrel. Počas celého svojho života bol živým príkladom dobrého duchovného pastiera, ktorý bezo zvyšku napĺňal Božie slovo skutkami a príkladným životom vedením v láske k Bohu a k svojmu blížnemu. Kapitoly jeho života vtesnané do útlej, ale čo do myšlienok veľkej autobiografickej knižky s názvom Po serafínskej ceste sú tak popretkávané vierou, oddanosťou, ľudskosťou, nevtieravosťou a prirodzeným šarmom, že nemôžu nikoho nechať ľahostajným k osobe tohto muža, ktorého poznal azda celý Hlohovec. Spomienkovú akciu na pátra Dionýza pripravilo občianske združenie EX LIBRIS AD PERSONAM HLOHOVEC v spolupráci so Združením kresťanských seniorov v Hlohovci. Finančne sa na nej podieľal pán Ján Svíba s manželkou, poslanec TTTSK a primátor mesta Hlohovec pán Peter Dvoran, finančne, fotografiami, dokumentmi a spomienkami významne prispela rodina pátra Dionýza. Pôsobivá pamätná tabuľa nášmu rodákovi vznikla v tvorivej dielni hlohovského výtvarníka Tibora Dolníka. Ďakujeme!

Jozef Urminský ml.

Jubileum popredného filmového režiséra Jozefa Zachara

V decembri minulého roku oslávil, významný slovenský režisér, Hlohovčan Jozef Zachar okrúhle 90. narodeniny. Fraštačan, hlásiaci sa k rodnému mestu sa narodil 13. decembra 1920 v kováčskej rodine v ulici M.R. Štefánika č. 30 (neskôr tu mal kováčsku dielňu Ján Čergel – pozn.) Mladosť prežil v Hlohovci, ale predčasná smrť matky a neskôr aj otca ho prinútili osamostatniť sa a hľadať uplatnenie mimo Hlohovca. Jozef Zachar chcel byť pôvodne vojakom z povolania, ale napokon sa rozhodol pre štúdium na Pedagogickej škole v Bánovciach nad Bebravou. Po jej absolvovaní pôsobil krátko ako učiteľ v Meštianskej škole v Sobotišti. Čoskoro však svoje smerovanie posunul do sféry dokumentárneho filmu. V roku 1950 začal pracovať v Ústave pre školský a osvetový film (Školfilm), kde natočil viac ako 120 krátkych dokumentárnych filmov. K vrcholom jeho dokumentárnej tvorby patria snímky Psychodráma alebo Koniec ticha. Od roku 1965 sa rozvinula jeho spolupráca s televíziou. Postupne, až do roku 1989 natočil viac ako 24 celovečerných filmov a seriálov. Do zlatého fondu slovenskej kinematografie patria jeho snímky Zmluva s diablom (1967), Sebechlebskí hudci (1975), Očovské pastorále (1973), Neprebudený (1965), Vynes na horu svoj hrob (1979), Demokrati (1980), Lampáš malého plavčíka (1984), či televízne seriály Nepokojná láska (1975). Aktívne režisérske pôsobenie Jozefa Zachara sa zavŕšilo roku 1989 televíznym filmom Svätopluk. Do rodného mesta sa vždy rád vracal, dokonca jeden zo svojich filmov s názvom Zodpovednosť natočil v prostredí výchovného ústavu pre mládež na hlohovskom zámku.

Svojou tvorivosťou a pracovným nasadením patrí Jozef Zachar k najplodnejším slovenským režisérom. Aj z tohto dôvodu sa primátor Mesta Hlohovec rozhodol udeliť pánovi Jozefovi Zacharovi v tomto roku čestné občianstvo mesta, ktorý bol a v jeho srdci aj natrvalo zostal jeho prvým domovom.

Jozef Urminský ml.

Čo neodplavil Váh – spomienka na Jana Vladislava

Čas měl tenkrát příchuť věčnosti. Všechno v něm bylo na svém místě, podobně jako u řeky a v řece samé. Někde se hnala mělčinou tak prudce a přilnavě, že se krabatila nad každým kamenem, jinde skoro stála a točila se hlubinou dokola i s tím, co přinesla zdaleka, z hor kdesi na severu, s kusy dřeva, větvemi, slamníky, utopenci. Rieka – pretrvávajúci svedok životov ľudí a miest, ktoré objíma svojimi nežnými i mocnými ramenami. Rieka – zvrchovaný kronikár pamäte a tichý rečník osudov, zrkadlo času. V našom vedomí táto životodarná tepna vzbudzuje rešpekt, vďaku, výzvu i inšpiráciu. Človek jej zveruje svoje tajomstvá, ktoré z času na čas vyplaví z usadenín dna na breh, aby tak vyslovila krátky okamih dávno zabudnutej udalosti prchavej ako náhle vzopätie vlny, ktorá vzápätí umiera v nekonečnom prúde vodného toku. Skrýva malé dejiny každého, kto k nej vzhliadal s úctou a dôverou. To všetko môžeme povedať aj o rieke Váh, ktorá očarovala vtedy malého chlapca Jana Vladislava – pôvodným menom Ladislava Bambáska – a ktorú považoval za rieku svojho detstva. Bola jeho učiteľkou i kamarátkou, odhaľovala mu skrytú povahu vecí. Intímne puto s ňou dokázal o desiatky rokov neskôr aj umelecky zobrať, čoho dokladom je autobiografická próza s názvom Galgócz, z ktorej je aj úvodný citát. Spod pera zrelého muža vyrastá spomienkové rozprávanie o najrôznejších dobrodružstvách, ktoré zažil v Hlohovci ako chlapec. Okrem rieky, ktorá mu učarovala spolu s mlynmi a mostmi, vzbudzoval v ňom trvalú spomienku na mesto svojich detských zážitkov aj pohľad na zámok, kostoly, ulice a budovy. Vladislavove životné cesty boli vždy kľukaté, plné prekážok a hľadaní pomyselných ostrovov istoty. Putovanie sa stalo jeho celoživotným údelom.

Jan Vladislav sa narodil 15. januára 1923 v Hlohovci v českej rodine poštového úradníka a bývalého legionára. Žil tu iba do svojich siedmich rokov. Jeho rodný dom, ktorého majiteľom bola židovská rodina Ronayovcov obchodujúca s koloniálnym tovarom, stál na južnom plebejskom konci mesta známom ako Lúka v tesnej blízkosti rieky Váh. Po školských štúdiách v Hlohovci, Starej Turej a Novom Meste nad Váhom sa v roku 1939 celá rodina Bambáskovcov sťahuje do českej Poličky, kde v roku 1942 Jan maturuje. Zo štúdia porovnávacej literatúry na FF Univerzity Karlovej, na ktoré nastúpil v roku 1945, bol po troch rokoch z politických dôvodov vylúčený (štúdium mohol dokončiť až v roku 1969), no medzitým stihol absolvovať dvojsemestrálne štipendium na univerzite v Grenobli. Dlhšiu dobu pôsobil v slobodnom povolaní ako spisovateľ a prekladateľ, ale bez možnosti publikačne prezentovať svoju poéziu a esejistiku. Koncom 60. rokov bol pri založení Klubu nezávislých spisovateľov, ktorí neboli členmi KSČ a o rok na to (1969) sa stal šéfredaktorom revue Světová literatura. V prvých mesiacoch nasledujúceho desaťročia bol však pozbavený všetkých verejných funkcií i možnosti publikovať. Počas normalizácie Vladislav redigoval a vydával samizdatovú edíciu Kvart, kde vychádzajú ako preklady, tak i pôvodné tituly, kritické state a eseje. Ako jeden z prvých podpísal Chartu 77, čo neskôr vyústilo do nutnosti opustiť ČSSR a na niekoľko rokov prijať za svoj domov francúzske Sevres pri Paríži. S aktuálnym literárno-kultúrnym dianím bol však spätý aj v novom prostredí, čoho dôkazom je pôsobenie na École des hautes études en sciences sociales (Vysoká škola sociálnych vied), kde viedol semináre o nezávislej kultúre v strednej a východnej Európe. Spolupracoval s rozhlasovými stanicami RFE a Deutschlandfunk a v roku 1986 bol pri založení Čs. dokumentačného strediska nezávislej literatúry, ktorého sa stal o rok neskôr predsedom. Po vyše dvadsiatich rokoch (2003) sa vracia naspäť do Prahy, kde 3. 3. 2009 zomrel. Za jeho činnosť mu boli odovzdané mnohé ocenenia české i francúzske ocenenia. Vladislavova literárna tvorba je veľmi rozsiahla a rôznorodá. Siaha od poézie, cez prózu, umelecký preklad, esejistickú tvorbu, kultúrnopolitické state, autorskú rozprávku až po literárno-kritické články. Mimoriadne mysliteľské nasadenie J. Vladislava vyviera z jeho intelektuálneho a filozofujúceho prístupu k literatúre rovnako ako aj z bytostného napĺňania svojho životného údelu a skúsenosti v lyrickej výpovedi. Prekladateľské schopnosti J. Vladislava dokazujú veľmi kultivované a vynachádzavé preklady klasickej, modernej i ľudovej poézie z angličtiny, francúzštiny, nemčiny, taliančiny, španielčiny, rumunčiny, ruštiny, ukrajinčiny, čínštiny, japončiny a iných. Napísal básnické zbierky Dar (1946), Nedokončený obraz (1946), Hořící člověk (1948), Samomluvy (1986), Věty (1976), Fragmenty (1979), Příběhy, Sny a malé básně v próze, kde z mnohých strán analyzuje situáciu súčasného človeka. V esejistických knižných súboroch Malé morality (1984), Portréty a autoportréty (1991), Pařížský zápisník I 81/89 (1991) sa často pýta po zmysle umenia, jeho vzťahu k životu, citlivo analyzuje tvorbu literárnych osobností a glosuje aktuálne otázky kultúrnych a umeleckých problémov. Detskému čitateľovi venoval desiatky kníh rozprávkových príbehov z rôznych kultúrnych a jazykových oblastí. Filozofický postoj J. Vladislava vyviera z nefalšovaného úžasu nad ľudskou vôľou neuspokojiť sa s vlastnou prirodzenosťou. Je to posolstvo o nekončiacej snahe byť dokonalejší a hľadaní cesty k sebe samému.

Marián Kamenčík

Joomla Templates - by Joomlage.com