Storočnica elektrárne v Hlohovci

Slovo industrializácia bolo v mestečku Hlohovec na prelome 19. a 20. storočia úplne neznámym pojmom. Roku 1897 síce vzniklo železničné spojenie medzi Leopoldovom, Hlohovcom a Nitrou, ale problémy s vlastníkmi pôdy naznačovali, že do Hlohovca technický pokrok len tak ľahko neprenikne.

Situácia sa postupne začala meniť vlastne až roku 1908, kedy gróf Imrich Erdödy, poskytol pozemky pri železničnej stanici na výstavbu dieselovej elektrárne. Na tú dobu úplne neobvyklý krok najväčšieho vlastníka pôdy v meste znamenal pre Hlohovec významný ekonomický posun.

Hoci elektrická energia vyrobená v Hlohovskej elektrárni osvetlila nočné mestečko už v novembri 1909, nebolo to po prvýkrát, čo mali Hlohovčania možnosť vzhliadnuť tento nový výdobytok doby. Už 10. septembra roku 1891, keď zavítal do Hlohovca cisár František Jozef I. na vojenské manévre bola časť mesta (Podzámska ulica, námestie a zámok) dočasne vybavená elektrickým osvetlením dovezeným z Viedne. Pri kostole sv. Michala sa nachádzal stroj poháňaný parou vyrábajúci elektrický prúd. Po odchode cisára lampy a vodiče demontovali. Inak mestečko a jeho ulice bolo až do zavedenia stabilného elektrického osvetlenia vybavené iba lampášovým osvetlením. Lampáše chodil večer zažínať a nad ránom za svitania zhasínať obecný sluha. Pôvodné kahancové osvetlenie neskôr nahradili plynové acetylénové lampy.

Dieselovú elektráreň v Hlohovci založili roku 1908 na severnom okraji mesta. V priebehu jedného roka vyrástli všetky potrebné prevádzkové budovy, aby v nich dňa 1. novembra 1909 spustili plnú prevádzku výrobne elektrického prúdu. Hlohovecká elektráreň účastinná spoločnosť dodávala prúd nielen do Hlohovca, ale aj do ďalších miest ako Topoľčany, Nitra, Sereď a Galanta. Celková dĺžka vedenia bola v začiatkoch 180 km a podnik bol najväčšou súkromnou dieselovou elektrárňou vybudovanou v Hornom Uhorsku s výkonom generátorov 1 x 185 kW a 2 x 125 kW. Roku 1923 prešla firma do vlastníctva Elektrárenskej účastinnej spoločnosti v Hlohovci a roku 1930 sa elektráreň stala súčasťou Západoslovenskej energetiky, a.s. Od roku 1967 sa začala písať nová história elektrárne, keď celý závod sa premenoval na Opravovňu transformátorov a ciachovňu Hlohovec, dnes známu pod skratkou OTC, s.r.o. Hlohovec. Význam a vplyv elektrárne na chod a rozvoj mesta bol nepochybný. Jeho obyvatelia sa rýchlo stotožnili s novým trendom a elektrinu prijali do domácností ako nevyhnutnú samozrejmosť. Elektrina sa stala ich neodmysliteľnou súčasťou, pričom okrem skvalitnenia životnej úrovne znížila aj riziko vzniku požiarov zo zapálených petrolejových lámp alebo sviečok v domoch pokrytých slamou a šindľom. Vybudovanie elektrárne s dvoma dieselovými motormi v Hlohovci v rokoch 1908 – 1909 bolo možno malým, no pre mesto významným a nesmierne dôležitým krokom z tmy. A to obrazne i doslova.

Jozef Urminský ml.

Rozprávanie prameňov

„V časoch najslávnejšieho kráľa Kolomana, ktorého Boh naplnil nekonečnou milosťou svetskej aj večnej slávy za osvieteného muža ostrihomského arcibiskupa Vavrinca, som ja, Godefrid, opát zoborského kostola, v pokoji vlastnil všetky majetky a ľudí tohože kostola, upokojené po vzbure zapríčinenej vojvodom Moravanov Otom. Spomínané majetky som s veľkým úsilím zjednotil a ľudí (svojho) kostola, ktorí sa odvážne vyhlásili za slobodných, podľa spravodlivosti tomuto kostolu znova navrátil za pomoci spomínaného kráľa a spomínaného arcibiskupa Vavrinca a iných kniežat, a hranice spomenutých majetkov som dal preskúmať veľmi starostlivo od skúsených ľudí, ktorí zaznačili akékoľvek pochybnosti o týchto majetkoch, aby sa vyhlo akýmkoľvek chybám“.

V roku 1113 sa opát zoborského kláštora sv. Hypolita rozhodol presne spísať a určiť hranice jednotlivých území, ktoré prislúchali majetku zoborského kláštora, alebo s ním susedili. Týmto činom sa tak viacero obcí a osád prvýkrát dostáva do písomného povedomia a stáva sa súčasťou histórie v zmysle prvej zmienky o tej ktorej obci. A tak, nielen ľudia majú dôvod na to, aby oslavovali svoje výročia, ale aj písomnosti a následne na to aj udalosti v nich spomínané, si takýto dôvod nájdu. Preto sa aj tento rok stáva dôležitým. Je 895. výročím vzniku druhej zoborskej listiny, práve tej, ktorá je dôležitá aj pre naše mesto.

Čo však vlastne zoborské listiny sú? Ide o dva najstaršie a najcennejšie originály dvoch archiválií vypovedajúce o našej národnej minulosti. Stávajú sa dôležitým výpovedným prameňom o živote obyvateľov v stredoveku na našom území, ktoré nie sú dôležité len z hľadiska regionálneho (Nitra a okolie), ale aj z pohľadu celonárodných dejín. Ich vznik možno datovať do dvanásteho storočia. Ako aj samotná listina hovorí: „vyhotovená bola za panovania najzbožnejšieho kráľa Uhrov Kolomana a pána Vavrinca vládnuceho na ostrihomskom metropolitnom stolci“. Jedna vzniká v roku 1111 a týka sa majetkového sporu Godefrida, opáta zoborského kláštora, s kráľovskými vyberačmi cla a mýta a kapitánom Nitrianskeho hradu - Porkom.

Druhá, časovo datovaná rokom 1113, je z aspektu regionalizmu pre obyvateľov Hlohovca dôležitejšia. Úloha tohto dokumentu bola pragmatická – išlo najmä o zachytenie stavu, ktorý sa týkal určenia rozlohy a hraníc majetkov patriacich zoborskému konventu. A tak sa tu stretávame s pomenovaniami obcí a dedín, výmerami ich hraníc a pod. Následne na to tu nachádzame aj prvú hodnovernú zmienku o Hlohovci. Presnejšie, nie o obci či meste ako takom, ale stojí tu: „s tou dedinu Gáň, čo patrí hradu Hlohovec“ (v listine je spomenutý ako Golguz). Prvý doklad o názve teda spomína už priamo existenciu hradu, čo predpokladá, ako hovorí aj listina, že tu existovalo nejaké panstvo, ktoré vlastnilo isté majetky, lebo na inom mieste sa spomína: „Z dediny Bojničky aj z lesa aj zo zeme, koľko majú hlohoveckí hradčania, toľko má aj svätý Hypolit“.

Listina sa tak stáva prameňom nielen historickým, ale aj dokladom so zemepisnou a sociologickou výpovednou hodnotou zachytávajúcou našu národnú minulosť aj z inej, ako len čisto historickej stránky. Obe zo spomínaných listín sa tak stávajú rozprávaním o živote ľudí žijúcich v stredovekých dobách.

Zuzana Turzová

Jeho srdce vždy tĺklo pre rodné mesto

Krasopisné litery poukladané do poučných, atramentom písaných viet sú ozdobou kroniky mesta Hlohovec. Listovanie v nej prináša pôžitok očiam i duši a najmä zanecháva v nás pocit, že autor si nesmierne vážil toto mesto, jeho ľudí, bohatú históriu, každý – i ten najobyčajnejší a zdanlivo nezaujímavý príbeh postavil do iného svetla, aby ho priblížil dnešnému človeku.

Ferdinand Spál - muž akoby vykrojený z obdobia osvietenstva, veľký kronikár 20. storočia a neúnavný bádateľ. Príslušník starej šľachtickej rodiny, ktorá mala koncom 20. storočia v Hlohovci viac ako tri stovky pokračovateľov – potomkov rodu Spál.

Syn vinohradníka Františka Spála a Kataríny rodenej Púšovej sa narodil ako posledné z trinástych detí dňa 11. decembra 1914. Ako poznamenáva Aneta Hrinková – Spálová v spomienkach na svojho otca, Ferdinand Spál mal celý život pocit, že práve kvôli tej trinástke je nešťastný. Jeho otec ako 43 ročný v decembri narukoval do 1. svetovej vojny a mama sa musela starať o deti a takmer 2 hektáre pôdy a viníc. Ako dieťa bol mimoriadne bystrý, mal dobrú pamäť, ľahko a rád sa učil. Dcéra Aneta v spomienkach o jeho detstve a mladosti povedala: „ Napriek veľkým ťažkostiam, považoval ubiedené detstvo za krásnu fázu jeho života. Sotva vychodil druhý ročník meštianskej školy, nemal ani štrnásť rokov, dali ho rodičia do Konzumu železničiarov v Leopoldove. Už ako učeň - samouk sa učil jazyky, zo začiatku nemecky a maďarsky, neskôr anglicky, latinsky, rusky. Veľmi túžil stať sa lekárom, no na štúdium nebolo peňazí.“ V rokoch 1932 – 36 absolvoval obchodnú akadémiu v Nitre, ako študent dosahoval výborné výsledky, hoci už vtedy sa u neho začali prejavovať zdravotné ťažkosti. Po skončení školy nastúpil na vojenčinu do Komárna, odkiaľ ho po absolvovaní dôstojníckych skúšok prevelili k 7. pešiemu pluku do Nitry. Vrchol jeho kariéry v armáde prišiel po prevelení do Hlohovca, kde sa stal ako čatár – ašpirant najskôr veliteľom mobilizačnej jednotky a následne veliteľom strážneho oddielu. Písal sa rok 1938, pomaly sa schyľovalo k vypuknutiu vojny a zo Slovenska začali odchádzať českí úradníci. Po krátkom pôsobení v armáde nastúpil pracovať ako financ Dôchodkovej kontroly v Nitre. Vtedy ho volali advokátom chudobných. Keďže Ferdinand Spál sa pohyboval vo vyšších spoločenských kruhoch v centre diania na Slovensku, disponoval aj veľkým množstvom informácií a tie následne dokázal spracovať a zapísať. Veľmi cenné sú jeho spomienky na vojnové roky. K deportácii židov v roku 1944 napríklad napísal: „ Bola ešte krutá zima a po Novej ulici (dnes ul. M. R. Štefánika) zo stanice hnali gestapáci asi 30 člennú skupinu starších židov. Bol som práve kúpiť pečivo, keď ma jeden z nich požiadal o rožok. Bez váhania som mu podal sáčok so štyrmi kusmi pečiva. Videl som, že sú veľmi hladní a mrzelo ma, že im nemôžem dať viacej. Vtedy hneď ku mne priskočil člen eskorty a osopil sa na mňa. Nemecky som povedal, že som im dal len pár rožkov. Zagánil a odišiel s poznámkou, že je to zakázané. Z tohto prípadu som spoznal, že ich osud je hrozný a keď Boh toto vidí, musí raz skoncovať s uzurpátorstvom. Ja som sa vždy tešil, keď som mohol človeku pomôcť bez zreteľu na jeho náboženstvo, politickú príslušnosť alebo národnosť.“ Ferdinand Spál bol veľmi nábožensky založený a veril, že všetko je v rukách božích. Keď mal 42 rokov, lekári mu oznámili, že pre žalúdočné vredy majú u neho podozrenie na karcinóm, no on odmietol ich liečbu a operáciu.

Po skončení druhej svetovej vojny sa aktívne zapájal do diania v meste. Bol jedným zo zakladateľov Vlastivedného krúžku – predchodcu hlohovského múzea. V roku 1959 prijal ponuku mestského kronikára. Svedomitý a pracovitý muž v priebehu svojho života okrem mestskej kroniky napísal aj vyše 300 stranovú rukopisnú prácu kroniky Hlohovca od praveku až do záveru 20. storočia. Po predčasnej smrti svojej manželky Márie roku 1982 sa zdržiaval často na mestskom cintoríne kde renovoval a opravoval sochy, kaplnky a náhrobné kamene. Nedokázal sa nudiť a odpočívať. V živote ho poznačili najmä tri ťažké rany. Strata manželky a nútené opustenie rodičovského domu v Michalskej ulici pre asanáciu celej ulice.

S ťažkou chorobou vytrvalo bojoval až do roku 2000. Ako v závere svojich spomienok poznamenala dcéra Aneta, ... „ Ferdinand Spál aj napriek svojmu vysokému veku veľmi chcel žiť. Až tak veľmi, že v posledných dňoch života, keď strácal silu a bolesti sa stupňovali, bál sa ľahnúť si. Akiste tušil blížiaci sa koniec. Zomieral vlastne posediačky s perom v ruke. Až keď dvakrát spadol na zem, dal sa prehovoriť a šiel do nemocnice. Na tretí deň 24. marca 2000 zomrel. Túžil dožiť sa roku 2000, keď viac sa nedá. Veď nežil som nadarmo – sú posledné slová jeho celoživotnej rukopisnej knihy.“

Z podkladov Anety Hrinkovej – Spálovej spracoval Jozef Urminský

Hlohovec - krajina môjho detstva

Pri bráne domu pani Adely zazvonil zvonček. Na chodníku Pribinovej ulice postával muž v kabáte a čiapke, svojim nenápadným oblečením nevzbudzoval pozornosť okoloidúcich. Niekto by si pomyslel: Asi nejaký tulák alebo bezdomovec. Keď sa však otvorili dvere a pani Adela vyšla von, aby si prezrela hosťa, objavili sa spod šiltovej čiapky dobrácke oči a široký priateľský úsmev. Otto, si to ty? Zvolala prekvapená pani a vo vrúcnom objatí sa jej vždy, keď uvidela niekoho blízkeho zo svojej rodiny, vtlačili slzy do očí. Jej bratranec herec Otto Lackovič na rodný Hlohovec, rodinu a priateľov nikdy nedal dopustiť. Domov, do rodného mesta vždy prichádzal ako gavalier. S kyticou kvetov.

Vynikajúci divadelný a filmový herec so slovenskými koreňmi stvárnil postavy v 83 hraných filmoch alebo televíznych seriáloch. Narodil sa na Veľkú noc 5. apríla 1927 v Hviezdoslavovej ulici za železničným priecestím v rodičovskom dome svojej mamy Štefánie Kraličovej. Otec Ján Lackovič bol obvodným inšpektorom stráže bezpečnosti v colnom úrade v Parkáni (Štúrove), kde rodina aj istý čas bývala. Z ich spoločného vzťahu sa narodili dve deti, Otto a Milan. Otto bol pokrstený ako Otto Jozef Lackovič dňa 7. apríla 1927 vo farskom kostole sv. Michala v Hlohovci. Ako šesťročný náhle stratil otca. Ján Lackovič mal 38 rokov, keď nečakane podľahol infarktu v Parkáni dňa 21. 9. 1933.

Otto a Milan vyrastali s matkou a u rodinných príbuzných. Roky mladosti a dospievania prežili najmä pri Váhu vo Svätom Petre a na neďalekom Soroši. V pamäti mu zostali spomienky na zámockú púť, pánsku záhradu a predovšetkým na septembrové fraštacké hody na Michala. „Júj to bolo vône v Podzámskej ulici! Melóny (dyne), žlté, zelené, modré, sladučké ako medovina. A čo husacina, kačacina, štvrtka za 4 – 5 korún. Ale ja som mal najradšej kvasené sudové uhorky. Na fraštacké hody ma vždy strašne bolievalo brucho“... vyznal sa herec v jedom svojom spomienkovom rozprávaní roku 1989. Už ako chlapec mal veľké nadanie pre herectvo, v dome Bartosiewiczovcov a Pastvyovcov spolu s verným priateľom Milanom Pástvym vymýšľali rôzne hry. „Našim prvým ateliérom bol dvor plný „dreškasien“, traktorov a mláťačiek. Všetko sme prežívali s takou vážnosťou a vervou, že sme tomu sami verili.“

Ako sedemnásťročný mladík odišiel roku 1944 bojovať do Slovenského národného povstania, kde bol ťažko zranený. Z priestrelu ramena sa zotavoval v rodnom dome. Hlohovec bol v tom čase plný nemeckých vojakov, preto všetky lieky, potraviny a pomoc mu rodina poskytovala v tajnosti. Po skončení vojny prišla jeho herecká kariéra, keď najprv vystriedal divadelné scény v Nitre, Michalovciach, Prešove a Žiline. Skutočný herecký vrchol však zaznamenal v pražskom Divadle satiry, ktoré bolo neskôr premenované na divadlo ABC. Do svojich radov si ho vybral samotný Jan Werich. Vo Werichovej hre Balada z hadrů hral nielen na divadelných doskách, ale aj roku 1960 v rovnomennom filme. Vo filmovej tvorbe debutoval roku 1950 v diele Kozie mlieko, často bývajú skloňované jeho postavy Rómov, najmä cigáňa Fabiána vo filme Můj přítel Fabián z roku 1953 a hydinára Fera zo seriálu Chalupáři. Postupne sa Otto Lackovič objavil v takých celovečerných filmoch ako Vražda v hotelu Excelsior (1971) alebo Nevera po slovensky (1981). Zahral si aj v legendárnych televíznych seriáloch – Chalupáři, Bylo nás pět, Synové a dcery Jakuba skláře, 30 případů majora Zemana, Hříšní lidé města pražského a v mnohých ďalších. Nezabudnuteľný bol jeho chrapľavý hlas v dabingu, najmä pri dabovaní darebáka Rollinsa vo filme Winnetou. V seniorskom veku ho veľmi poznamenala smrť matky Štefánie v roku 1982 a pred niekoľkými rokmi tragické úmrtie dcéry Erniky. Ako tuhý fajčiar koncom 90 rokov ochorel na rakovinu pľúc, ktorej aj dňa 4. februára 2008 v Prahe podľahol. Naposledy sa na televíznych obrazovkách objavil v roku 2003 v seriály Nemocnice na kraji mesta po dvaceti letech. Ešte na Vianoce v roku 2007 naposledy zaželal rodine v Hlohovci zdravie v roku 2008, ktoré však jemu samotnému už súdené nebolo. Mimoriadne pútavé a zaujímavé rozprávanie o krajine detstva z pera Hlohovčana, herca Otta Lackoviča Vám predstavíme v budúcom čísle nášho mesačníka.

Na základe rozprávania Adely Lackovičovej – Moravčíkovej spracoval Jozef Urminský

Poetka detských duší – Elena Štefanovičová

Priateľ mäkčeň a kamarátka bodka prišli medzi ľudí zo sveta písmen v rovnomennej knihe roku 1985. Život im vdýchli dve Hlohovčanky, Valéria Betáková a Elena Štefanovičová. Sestry, rodáčky z Hlohovej ulice a dcéry hlohovského vinohradníka Štefana Polakoviča a Anastázie Kettmannovej preplávali slovenskou literatúrou 20. storočia až k pomyselnej méte uznávaných spisovateľov a literátov. Najmä knižkou nácviku pravopisu pre 2. – 4. ročník základných škôl s názvom Priateľ mäkčeň, kamarátka bodka, podľa ktorej sa už viac ako dvadsať rokov učia deti na Slovensku pravopis sa natrvalo zapísali do nášho povedomia.

Obe zanechali po sebe dielo hodné poobhliadnutia, no dnes dáme do pozornosti najmä mladšiu zo sestier, Elenu, ktorá väčšiu časť svojho života spojila s Hlohovcom. Prežila tu takmer celý svoj tvorivý život a v prácach sa viackrát dotkla rodného mesta. V jeho obyvateľoch a zvlášť deťoch hľadala a nachádzala inšpiráciu pretvorenú do nespočetného množstva básní publikovaných v detských časopisoch.

Elena Štefanovičová – Polakovičová sa narodila 14. februára 1922 v Hlohovci. Otec Štefan bol Hlohovčan, matke Anastázii kolovala v žilách nemecká krv. Obe sestry, Valika (nar. 28.09.1920) i Elena dostali do vienka dar slova a schopnosť pútavo položiť zažité, i vypočuté príbehy na papier. Elena medzi dvoma svetovými vojnami absolvovala v Hlohovci ľudovú i meštiansku školu, na prahu druhej svetovej vojny absolvovala štúdium na učiteľskom ústave v Nitre, ktoré ukončila roku 1941. Aj napriek snahe študovať na vysokej škole, otec rozhodol, že iba staršia zo sestier pôjde na vysokú školu, zatiaľ čo Elena sa mala starať o hospodárstvo a dom. Pre skromné, vnímavé, no veľmi cieľavedomé dievča nebolo jednoduché rešpektovať takéto rozhodnutie, keďže mala nadanie i predpoklady dosiahnuť oveľa viac. Po absolvovaní ústavu rok učila v meštianskej a rok v ľudovej škole v Hlohovci, krátko bola úradníčkou v poisťovni Tatra v Bratislave. Roku 1946 sa vydala za Hlohovčana Jána Štefanoviča a svoj osud s ním zdieľala 57 rokov až do svojej smrti. Z manželstva sa im narodili tri deti, Pavol (1947), Ján (1948) a Zuzana (1950). Predčasná smrť syna Janka vo veku siedmych mesiacov mladú učiteľku natoľko zasiahli, že aj po rokoch sa s touto stratou nevedela vysporiadať. Prvú ranu osudu vystriedala smrť otca a napokon roku 1955 jej rodičovský dom, v ktorom s manželom a deťmi bývali zachvátil požiar. Pri ňom zhoreli aj susedné domy v Hlohovej ulici. Od roku 1957 nastúpila ako vychovávateľka do školskej družiny v základnej škole v Hlohovci. V rovnakom roku aj debutovala ako spisovateľka. Najskôr v zborníku začínajúcich autorov s názvom Prvosienky sa predstavila veršami a neskôr v knižnej próze Rástli bez mamy. Toto dielo bolo ocenené cenou Fraňa Kráľa za tvorbu pre deti a mládež. Kritika ho zaradila do tzv. literatúry návratov do detstva, pričom dej sa odvíja v čase Eleninho detstva v medzivojnovom období. Životná cesta začínajúcej spisovateľky bola poznačená v tomto čase prvým veľkým sťahovaním z Hlohovej ulice z rodičovského domu určeného na asanáciu. Rovnaký osud postihol aj ďalší dom pri Váhu na Lúke, v ktorom žila s rodinou od roku 1960 do roku 1974. Vďaka vnútornej sile, húževnatosti a najmä kresťanskej viere sa dokázala pozerať na život s úsmevom. Najlepšie sa cítila medzi „svojimi“ deťmi. Boli jej skutočnou múzou. Vo svojej druhej knihe, próze s názvom Tajná štvorka (1963) im nezostala nič dlžná, aj keď odborná kritika na druhú Eleninu knihu nebola príliš priaznivá. V ďalšom živote sa naša Hlohovčanka venovala najmä básnickej tvorbe. V detských časopisoch Slniečko, Zornička a ďalších vychádzali jej básne, adaptácia rozprávky Ježibaba zaznela dokonca v Slovenskom rozhlase. Akýmsi zavŕšením jej tvorby bola už spomínaná kniha Priateľ mäkčeň, kamarátka bodka, do ktorej prispela svojimi básňami. Spolu so sestrou Valikou Betákovou boli dušou i poslednej ich spoločnej knihy Nebojme sa pravopisu. Obe na nej pracovali na svojej chalupe vo Valaskej Belej. Posledné roky aktívneho pedagogického života prežila Elena Štefanovičová ako vedúca vychovávateľka v družine IV. Základnej školy v Hlohovci. Na sklonku života sa presťahovala za dcérou do Nitry, kde aj 23.februára 2003 zomrela. Pochovaná je však spolu so sestrou v rodnom Hlohovci. Elena Štefanovičová svojou skromnosťou , osobným životom prežitým v hlbokej viere, ľudskosťou a najmä schopnosťou rozumieť čistej detskej duši bola príkladným vzorom pedagóga a človeka žijúceho i píšuceho srdcom, akých dnes je žiaľ medzi nami už len veľmi málo. Bola ozajstnou mamou všetkých detí a jednou z troch mám priateľa mäkčeňa a kamarátky bodky.
Na základe rozprávania MUDr. Zuzany Murgašovej – Štefanovičovej a Magdalény Polakovičovej spracoval Jozef Urminský

Ďalšie články...

  1. Stručné dejiny mesta Hlohovec
Joomla Templates - by Joomlage.com