Kedy vydá Váh ďalšie archeologické poklady ?

Vody Váhu každoročne nielen prinášajú, ale aj odnášajú od nás veľké množstvo archeologických nálezov, ktoré vypovedajú o živote ľudí v minulosti.

Archeológovia na Slovensku síce väčšiu časť svojej práce venujú odkrývaniu minulosti nachádzajúcej sa pod zemou, avšak nemalá časť objavov pochádza z riek, potokov, jazier alebo zo štrkových nánosov, ktoré rieky a potoky počas stáročí vytvorili.

Váh pri Hlohovci takmer každoročne vydá aspoň jeden zaujímavý objav. Pred niekoľkými rokmi to bol veľký kotúč z bronzu, ktorý slúžil ako surovinový polotovar na odlievanie ďalších výrobkov. Našli ho rybári vyplavený na brehu Váhu pod Sihoťou. V tejto časti mesta vybagrovali z vážskych štrkov aj vzácny stredoveký meč so značkou pasovského vlka, ktorý dnes zdobí expozíciu hlohovského múzea. Ďalšie mimoriadne cenné nálezy sa našli pod Hlohovcom pri Horných Zeleniciach. V roku 1996 našli vodáci pri splavovaní Váhu parohovú náčelnícku palicu s prevŕtaným otvorom a súmernými ryhami po obvode. Parohová palica pochádza zo strednej doby kamennej (približne 8 000 rokov pred Kr.) a je doposiaľ najstarším artefaktom vytiahnutým z Váhu. V blízkosti tohto nálezu v 90-tych rokoch 20. storočia bol objavený dobre zachovaný meč z mladšej doby bronzovej. Kuriózne boli okolnosti tohto objavu. Muž venčiaci svojho psa vošiel do vody, aby ho naučil aportovať, pričom náhodou stupil na bronzový meč.

Najväčšie nálezisko pokladov z praveku a stredoveku sa našlo pod Horným Zelenicami pri starom riečnom brode pri Dvorníkoch v časti Posádka. Nálezy sa sústreďovali na veľkej ílovej doske vybiehajúcej do polovice koryta Váhu. Z nej vylovili počas nízkeho stavu vody bronzové spony, ihlice, bronzové prívesky v tvare vodného vtáčika a ľudskej hlavy, ďalej bronzové a železné rybárske háčiky, železný hrot kopije, bronzové zubadlo, kamenný laténsky žarnov, stredoveké prívesky a novoveké mince. Takmer všetky nálezy skončili v zbierkach Vlastivedného múzea v Hlohovci, iba bronzový meč získalo do svojich zbierok Archeologické múzeum SNM v Bratislave.

Váh je teda, zdá sa, nevyčerpateľnou studnicou pokladov, ktoré ešte len čakajú na svoje objavenie. Naša rieka je pomyseľnou nitkou medzi minulosťou, súčasnosťou a budúcnosťou a zároveň tiež dôkazom, že aj v rieke možno niekedy objaviť skutočné „perly“. „Perly minulosti“.

Jozef Urminský ml.

Osudy z temných časov

... v spomienkach Hlohovčana Bedřicha Rónu na rodné mesto za Slovenského štátu.

Jedného sychravého marcového rána roku 1939 vošiel do triedy školník a postavil si k tabuli rebrík. Na miesto, kde býval obraz prezidenta dr. Edvarda Beneša, zavesil iného doktora, ale bez kravaty. Okolo krku mal ten pán golierik, aký som vídal u pána dekana Šišku. Nový pán prezident sa volal Tiso a určite netušil, že za šesť rokov potom nebude už visieť v školách, ale inde a inak. Pán učiteľ nám vysvetlil, že Československo už nie je, zato však máme samostatný Slovenský štát. Všetko sa zmenilo. Náhle! Prakticky zo dňa na deň sme sa stali niečím menejcenným a trpeným. Už sme to zreteľne chápali i my deti.

Pražské vydavateľstvo G plus G v roku 2003 ponúklo českej verejnosti útlu knižku hlohovského rodáka a spisovateľa Bedřicha Rónu. Bolo to po prvýkrát, čo sa vôbec niekto odhodlal verejne poodhaliť život mestečka na brehu Váhu pred a počas druhej svetovej vojny. Hoci v roku 2000 vyšla tomuto autorovi kniha Holokaust po Slovensky s opisom udalostí v rodnom meste, o tri roky neskôr už Bedřich Róna písal farbisto a neskrývane o všetkom a všetkých, ktorí sa v Hlohovci angažovali proti Židom.

Jeho kniha je spoveďou chlapca, ktorý sa narodil v medzivojnovom Československu v roku 1930 a teda okrem holokaustu zažil v Hlohovci aj pekné a nezabudnuteľné chvíle. S humorom sebe vlastným opísal Róna obyvateľov ich domu, ktorý stál na Lúke oproti špitálu. Ako zvedavý chlapec trpezlivo spoza plota pozoroval dielňu a krajčírsky salón pani Bauerovej, kam chodili dámy z mesta skúšať svoje objednané róby až do chvíle, kým si niektorá z dám nezobliekla počas próby aj podprsenku. Ten moment však žiaľ podľa autora prichádzal len zriedkavo. S radosťou spomína na pána Kuzmu, ktorý síce ako malý statkár, ale veľký a dobrý hospodár rád rozprával o počasí a predpovedal, aká bude úroda. Ako jeho otec uznanlivo o ňom vravieval: Ten človek je tak múdry, že sa to málo vidí. Ten určite počuje aj trávu rásť.“

S obdivom píše o nezabudnuteľnom chlebe susedky Dubrovajovej, o dobrom srdci diplomovanej pôrodnej asistentky pani Haulišovej a o pánovi Horváthovi, najlepšom rybárovi v celom okolí, ktorý raz na malú kačičku chytil vo Váhu 37 kilogramového sumca. Hlohovec bol pre Bedřicha Rónu všetkým čo dovtedy poznal a čo mal zákonite rád. Židovský chlapec však v roku 1942, kedy odišli z Hlohovca prvé transportované židovské rodiny, rýchlo dospel. Dovtedy závidel svojim spolužiakom, že môžu ísť spoločne v jednom transporte. K tomu napísal: „Ich mená odvial vietor spoločne s ich popolom do polí v okolí Osvienčima a Majdanku. Myslel som si, že tam budú hrať fotbal, volejbal a „pinčes“ s druhými deťmi. Zdá sa, že si fotbal moc nezahrali. Ani „pinčes“. Takto sarkasticky Róna opísal posledné chvíle so spolužiakmi, medzi ktorými boli aj mimoriadne talentované a nadané deti.

Otvorenosť Bedřicha Rónu voči Hlohovcu a Hlohovčanom je zreteľná najmä v ďalších kapitolách venovaných arizátorom, gardistom, Hlinkovej garde a udavačom. Témy, ktoré sú pre všetky publikácie napísané o Hlohovci tabu, a o ktorých sme sa nemali šancu dozvedieť sa zrazu v úplnej nahote objavili v knihe Osudy z temných časov. Neskrývane uvádza mená arzitárov, z ktorých niektoré figurujú v podnikateľskej verejnosti Hlohovca dodnes. Uvádza mená príslušníkov Hlinkovej gardy, brutálne a s pôžitkom plniacich svoje povinnosti – zaisťovanie, paralizáciu a odoslanie Židov do najbližšieho transportu.

Jeho dych vyrážajúce spomienky na temnú minulosť Hlohovčanov mali byť zrejme zabudnuté, pretože po druhej svetovej vojne sa zo všetkých arizátorov, gardistov a prisluhovačov Slovenského štátu stali zrazu bezúhonní a čestní ľudia. Bedřich Róna o jednom z nich píše: „Keď sme sa vrátili z koncentračného tábora, náš dom naďalej obýval náš sympatický a fešácky arizátor. Naďalej predával v obchode aj keď tvrdil, že akonáhle vyjde nový zákon o vrátení arizovaných majetkov odíde. Teraz je však ešte skoro a on nevie, kam sa so svojou rodinou podeje. Keď nás cez vojnu arizoval a vyhodil z domu, nikoho nezaujímalo, kam sa podejeme my“, uzatvoril v jednej zo svojich kapitol rozprávanie Bedřich Róna.

Jozef Urminský ml.

Pred 63 rokmi Hlohovec stratil svojho obľúbeného pána učiteľa

Arpád Felcán - osobnosť politického a kultúrneho života Hlohovca

Bola to útla nenápadná knižka s mäkkou žltou obálkou no veľavravným nadpisom: Hlohovecko kedysi dnes a zajtra. Počtom strán neveľké dielo, no svojim obsahom bolo také veľké, že ešte aj dnes po sedemdesiatych štyroch rokoch po ňom s radosťou siahne nejeden Hlohovčan. Dielo miestneho učiteľa Arpáda Felcána už v roku 1933, kedy vyšlo tlačou prekročilo hranice regiónu a významne sa zapísalo do dejín slovenskej literatúry najmä tým, že to bola priekopnícka práca na poli regionálnej histórie. Veď aj susedné kráľovské mesto Trnava vydalo svoju prvú veľkú monografiu o histórii až o päť rokov neskôr. Dnes, kedy sa rodia monografie miest a obcí každým rokom pri príležitosti nejakého jubilea, si význam malej dvojdielnej knihy azda ani neuvedomujeme. Meno Hlohovčana Arpáda Felcána však touto knihou zostalo nesmrteľné a preto si našu oprávnenú úctu zaslúži aj dnes.

Arpád Felcán sa narodil v Hlohovci 13. augusta 1900. Ako pedagóg začal napĺňať svoju životnú kariéru v roku 1918, kedy ukončil štúdium na Maďarskom kráľovskom učiteľskom ústave v Modre. Ako učiteľ vystriedal viaceré pôsobiská, okrem Hlohovca učil v Očovej, Senici, Trnave, Chtelnici, vo sv. Jure a v Novej Bani. Keď mu počas pôsobenia v Trnave ponúkli miesto učiteľa v Zlíne, rozhodol sa ponuku českej strany prijať. Jedinou podmienkou bolo, aby vykonal štátnu skúšku z českého jazyka na čo Felcán reagoval slovami. Ak môžu stovky českých učiteľov vyučovať na slovenských školách bez skúšky nebude ani on robiť skúšku z češtiny. Miesto neprijal a zostal pôsobiť na Slovensku. Arpád Felcán bol výnimočná a silná osobnosť s darom slova. Dokázal upútať nielen deti, ktoré pri jeho odchodoch z učiteľských miest robili podpisové akcie, ale aj davy obyčajných ľudí.

Vstupom do Komunistickej strany v roku 1921 sa začala jeho neľahká politická kariéra. V tej dobe bola strana ešte v plienkach a jej sila vôbec nebola taká zreteľná ako o 27 rokov neskôr. Felcán kritizoval i samotného Klementa Gottwalda a tzv. hlohovským memorandom sa pridal k sociálnodemokratickému prúdu v stra-ne. Následne ho zbavili členstva. V rokoch 1926 - 31 bol z postu učiteľa za svoje revolučné zmýšľanie suspendovaný a väznený. Až v roku 1931 mohol znovu učiť. Jeho sociálne cítenie, kedy kupoval chudobným žiakom zo svojich peňazí učebnice, sa výrazne odrážalo v jeho popularite. Okrem toho sa prejavil aj ako zdatný historik a spisovateľ. Okrem diela o histórii Hlohovca napísal aj knižku Vítame Vás do Sv. Jura a štúdiu Za jednotný spisovný jazyk. Bol autorom viacerých článkov vo vtedajších časopisoch. V roku 1929 v letáku pre Hlohovčanov písal o budúcnosti sveta napríklad aj to, že raz sa politické a colné hranice v Európe zrušia a prírodná energia sa bude účinnejšie využívať v prospech ľudstva. Nadčasové tézy, ktoré sa dnes napĺňanú iba poukazujú na veľkosť Felcánovej osobnosti. Felcánova životná cesta sa naplnila 23. 12. 1944, kedy zahynul v SNP.

Jeho meno sa však pre Hlohovčanov stalo synonymom nezlomnej vôle a boja za lepší svet. Z vďaky boli po ňom pomenované ulice v Hlohovci a vo Sv. Jure. Keďže Arpád Felcán bol v rokoch 1924 - 25 jedným zo zakladateľov robotníckeho domu v Hlohovci, rozhodlo sa Občianske združenie Ex libris ad personam Hlohovec v roku 2007 venovať a inštalovať na tejto budove svojmu rodákovi pamätnú tabuľu a pri tejto príležitosti vydať publikáciu o jednej z najvýznamnejších osobností nášho mesta.

Jozef Urminský ml.

Výročie strateného reportéra

Belo Škarnicel - Hlohovský

Dňa 26.novembra uplynie presne deväťdesiat rokov od narodenia priekopníka slovenského cestopisu, spisovateľa a reportéra Bela Škarnicela, ktorý ako jeden z mála tunajších rodákov si uchoval pri svojom mene aj prívlastok - Hlohovský. Hlohovčan, rodák z Pribinovej ulice sa v Hlohovci nielen narodil, ale strávil tu aj roky detstva. Vychodil tu základnú školu a aj po rokoch života v emigrácii na svoje rodné mesto vždy s láskou spomínal. Belo Škarnicel sa narodil v rodine hlohovského advokáta Júliusa Škarnicela a hoci rovnako ako otec dosiahol právnické vzdelanie, svoju životnú cestu napokon spojil s cestovaním a písaním cestopisných kníh. Známy je najmä staršej generácii, pretože jeho najznámejšie diela vyšli ešte pred emigráciou v roku 1949. Dovtedy pracoval ako reportér týždenníka „Nový svet“, do ktorého ho priviedol sám vydavateľ a známy slovenský spisovateľ Jožo Nižňanský.

Veľký ohlas v zahraničí mala jeho knižná prvotina „Taká si Európa“ z roku 1946 s pútavým až strhujúcim opisom krajín a jej obyvateľov poznačených druhou svetovou vojnou. Druhá kniha Afrika čierna a biela vydaná roku 1947 bola rovnako úspešná a bola jedinečným vkladom do fondu slovenskej cestopisnej literatúry. Podľa rozprávania bol dokonca hosťom na obede u abesínskeho cisára Haile Selassie. Ten mu však po vydaní knihy bol sotva za niečo vďačný, pretože slovenský spisovateľ v nej naplno odhalil nelegálny obchod s otrokmi, obetovanie ľudí na oltároch koptskými kňazmi, pašovanie ópia a iné neresti.

Po opustení Československa sa na dlhé desaťročia odmlčal a až svojou treťou a zároveň poslednou knihou Láska, hry a dobrodružstvá z roku 1992 sa vrátil do povedomia slovenskej čitateľskej verejnosti. Z tejto autobiografickej publikácie sa dozvedáme o Šarniclovom živote v Monte Carle a najmä v Paríži. Svoje reportáže z Afriky uverejňoval v parížskom denníku Le Figaro. Napokon sa náš Hlohovčan usadil v roku 1958 v malom mestečku pri Frankfurte nad Mohanom, kde žil až do svojej smrti 16. júla 1981. Predtým však stihol navštíviť rodný Hlohovec, na ktorý tak rád a vďačne spomínal. Belo Śkarnicel – Hlohovský zomrel v predvečer frankfurtského knižného veľtrhu, kde mala byť slávnostne uvedená nemecká verzia jeho životopisnej knihy Liebe, spiel und abenteuer.

V roku 2008 pripravuje občianske združenie Ex libris ad personam Hlohovec tomuto slávnemu rodákovi odhalenie pamätnej tabule na jeho rodnom dome v Pribinovej ulici.

Jozef Urminský ml
Joomla Templates - by Joomlage.com