KAPLNKA PIATICH ŽELANÍ
Okrídlená dávnou minulosťou býva povesť o malej štíhlej kaplnke v Novej (dnes Štefánikovej) ulici, stojacej kedysi na konci mesta pri mostíku nad hlbokým výmoľom. Obstúpená stromami mala pripomínať tragédiu malého dievčatka, ktoré sa utopilo v kalnej vode rozvodneného rigolu, odvádzajúceho po búrke dažďovú vodu z kopcov pri Kalvárii. V roku 1832 neznámy maliar zvečnil štetcom podobu malej sakrálnej stavby, no ústna tradícia rozširovaná Hlohovčanmi k nej rokmi domaľovala dojímavý príbeh s pútavou myšlienkou.
V roku 1929 sa hlohovský staviteľ Jahelka rozhodol postaviť na voľnom pozemku pri spomínanom mostíku nový dom. V Novej ulici to bola najbližšia voľná plocha k centru mesta, ale bezproblémovej výstavbe stála v ceste malá kaplnka a sťažnosti veriacich, ktorí nesúhlasili s jej zbúraním. Riešenie napokon našiel dekan hlohovskej farnosti Pavol Šiška. Súhlasil síce s odstránením tejto stavby, ale vzhľadom na tradíciu, ktorá sa ku kaplnke viazala, nariadil preniesť všetky jej atribúty do novopostaveného domu. Sakrálnu stavbu teda zbúrali a časť predmetov z nej premiestnili do novej menšej kaplnky zakomponovanej do nového domu. Oltárny obraz Piety s ukrižovaným Ježišom Kristom namaľoval v roku 1929 známy hlohovský maliar a reštaurátor Michal Karaba. Pod oltárik umiestnili drevenú sochu ležiaceho dieťaťa opierajúceho si hlavu o umrlčiu lebku. Na oltár postavili ďalšie menšie sochy svätých, na dvere kaplnky osadili novú kovanú mrežu. V takejto podobe je stavba známa aj dnes všetkým okoloidúcim pri dome č. 34 na Štefánikovej ulici. Čo sa však zo starej do novej kaplnky už nedostalo bola drevená polychrómovaná socha Svätej Rozálie, ktorú majitelia domu uchovávajú už po niekoľko generácií. A práve socha tejto svätice otvára zamotané klbko príbehu, ktorý poznám z rozprávania starých rodičov bývajúcich v tomto dome takmer polstoročie. Podľa neho niekedy začiatkom 19. storočia žili v dome v blízkosti odvodňovacieho jarku manželia. Dlho nemali deti a keď sa im po dlhých rokoch čakania narodilo vytúžené dievčatko, o niekoľko rokov neskôr ho stratili práve v rozvodnenej priekope, keď po silnej búrke vypadlo z furmanského voza do kanála, kde sa aj utopilo. Zo žiaľu a na pamiatku postavili na tomto mieste kaplnku so sochou dieťatka opierajúceho sa o ľudskú lebku. K tomuto príbehu sa neskôr pridal ďalší o tom, že modlitbou pri nej sa každému splnia dve veľké želania. Avšak nato, aby sa dve želania splnili je potrebné vyplniť tri želania vyslovené a vypočuté vnútorným hlasom od tých, ktorí už nie sú medzi nami. Preto kaplnka piatich želaní. Jediným skutočným problémom na celom príbehu je už spomínaná socha Svätej Rozálie. Znalci kresťanskej histórie totiž vedia, že Svätá Rozália je najviac spätá so zázračnou udalosťou v roku 1624, kedy sa jej pozostatky našli na hore Pellegrino pri Palerme. Po jej prenesení do chrámu v Palerme náhle skončila v meste morová epidémia. Aj Hlohovčania Svätú Rozáliu stvárnili ako ochrankyňu pred morom a to na mariánskom stĺpe z 18. storočia stojacom na námestí. Ak teda socha Svätej Rozálie bola aj súčasťou pôvodnej kaplnky na Štefánikovej ulici, vznik tejto sakrálnej stavby by skôr mohol súvisieť s morovou epidémiou pustošiacou mesto v druhej polovici 18. alebo začiatkom 19. storočia. Nech však už boli dôvody pre postavenie „kaplnky piatich želaní“ na konci vtedajšej Novej ulice akékoľvek, jej moc piatich želaní je zdá sa neodškriepiteľná. Pretože aj v bežnom ľudskom živote platí, že na to aby človek dvakrát dostal dobro, musí trikrát dobro rozdať.
Jozef Urminský ml.
IN VINO VERITAS ET LACRIMAS
Opadnuté lístie zo stromov v parku prekrývalo malú čiernu mramorovú tabuľku. Nad ňou sa týčil betónový stĺp pripomínajúci zapálenú pochodeň. Hoci neviditeľné, ale predsa len akési svetlo stále vyžaruje, pomyslel som si stojac pred pomníkom v parku vinohradníckej usadlosti na Panónii. Akoby nástojčivo pripomínalo, že všetko má svojich pokračovateľov, že každú zapálenú pochodeň si ako štafetu odovzdávajú z rúk do rúk ďalšie a ďalšie generácie. Po chvíli som pochopil. Tou zapálenou fakľou je samotná Panónia. Vinohradnícka usadlosť medzi Bojničkami a Dvorníkmi založená podnikateľom Ferdinandom Fussmannom pred viac ako deväťdesiatimi rokmi.
O Ferdinandovi Fussmannovi hlohovská história mlčí. Je dokonca skúpa aj na bohatú vinohradnícku tradíciu v meste, ktorá aj dnes má svojich pokračovateľov. Iba v rozprávaniach sa tak stretávame s menami ako František Belžík či Ferdinand Fussmann. Dvaja naturalizovaní Hlohovčania, v predvojnovom Československu poprední producenti vína. Iba jeden však bol najväčším producentom vína na Slovensku v tridsiatych rokoch 20. storočia. Ferdinand Fussmann. Jeho ročnú produkciu 5000 hektolitrov konzumného a akostného vína nedosahoval žiaden slovenský výrobca. Zaujímavá je však nielen Fussmannova životná cesta ako podnikateľa, v ktorej dosiahol nebývalý úspech, ale aj posledná etapa života končiaca za bránami koncentračného tábora. Ferdinand Fussmann sa narodil 27. augusta 1884. Pochádzal zo slovinského mesta Maribor, odkiaľ sa začiatkom 20. storočia presťahoval na Slovensko. V roku 1916 odkúpil väčšiu časť pozemkov medzi Bojničkami a Dvorníkmi, kde založil vlastné vinohradíctvo s názvom Pannonia. Do roku 1924 postupne vybudoval rozsiahly vinohradnícky areál s menším kaštieľom pri ceste. Ten rodina používala najmä ako svoje letné sídlo. Fussmannovci sa inak trvalo zdržiavali skôr v Hlohovci. V Podzámskej ulici vlastnili honosný meštiansky dom s rozsiahlymi pivničnými priestormi, ktorý si Hlohovčania skôr pamätajú ako sídlo učňovskej školy. Rodinný podnik Pannonia - Ferdinand Fussmann založil so svojim svokrom Filipom Lichtscheinom. Neskôr v nej však figuroval len sám, alebo s manželkou Irenou. Vo viniciach na Panónii sa pestovali hlavne druhy ako Veltlínske zelené a červené, Silván zelený a červený, Dievčie hrozno, Gamay biely, Rizling, Čabanská perla, Malingre, Muškát, Ottomel, Chrupka, Burgundské modré, Tramín, Ezerjo a Medovec. Posledne menovaná odroda bola opatrená špeciálnou ochrannou známkou firmy, tiež všetky Burgundské vína boli chránené známkou VATRA hostinskými vínnymi pivnicami v Prahe. Ako uvádza reklamná kniha „Naše víno“ vydaná v tridsiatych rokov 20. stor., mušty z Fussmannových viníc dosahovali až 26 % cukru pri primeranom obsahu kyselín. Kapacita firemných pivníc v Hlohovci a Šalgočke bola 6000 hektolitrov, pričom každý sud s výškou okolo 5 metrov pojal 120 hektolitrov vína. Mimoriadne odborné a organizačné schopnosti zaradili Ferdinanda Fussmanna medzi najvplyvnejších podnikateľov Hlohovca v medzivojnovom období. Veľký milovník vína sa však od roku 1939 veľmi obával o osud firmy a svojej rodiny. Hoci viacerí vplyvní židovskí podnikatelia opustili Slovensko ešte pred deportáciami, Fussmann sa rozhodol aj s rodinou zostať. Nedokázal opustiť to, čo dlhé roky tvoril a zveľaďoval. Aby uchránil svoj majetok pred nútenou správou dokonca založil svoju firmu vo viacerých československých bankách a tento oznam aj vyvesil na všetky budovy firmy. Mimoriadne vplyvný muž sa dokonca snažil finančnou úplatou úradníkom a členom Hlinkovej gardy zamedziť deportovaniu rodiny do tábora. Celá rodina bola nakoniec zaradená do zoznamu tzv. výnimkárov, ktorí sa vyhli hlavnej vlne deportácií, no v roku 1944 aj židia s výnimkou sa ocitli pred bránou smrti. Z domu na Podzámskej ulici postupne deportovali Ferdinanda Fussmanna, jeho manželku Irenu, Ireniných rodičov Filipa a Helenu Lichtschein, Fussmannovu dcéru Helenu Zweig, zaťa Vladimíra i malú vnučku Eriku. Všetci zahynuli dňa 5. októbra 1944 v Osvienčime. Zachránil sa iba syn Oskar, ktorý po vojne emigroval do Nemecka, kde sa pod menom Oskar Foltýn stal uznávaným odborníkom na pestovanie vínnej révy. Vinohradnícku usadlosť na Panónii získali po vojne Štátne majetky a v roku 2005 po uplatnení reštitučného nároku vnuka Ferdinanda Fussmanna a následného odpredaja sa vlastníkom stala spoločnosť Food Farm s.r.o. Hlohovec, ktorá prevzala symbolickú pochodeň a vďaka zanieteným ľuďom naďalej zveľaďuje vinice Fussmannovej Panónie. Dom na Podzámskej ulici v Hlohovci začiatkom osemdesiatych rokoch asanovali. Aj spomienka na deportačný transport, v ktorom sedel zlomený muž, 60 ročný Ferdinand Fussmann po všetkých tých rokoch vybledla. Akoby ani nechcela povedať, že víno niektorým prináša nielen pravdu, ale aj plač a slzy. Povedané ústami klasika - In vino veritas et lacrimas.
Jozef Urminský ml.
Za múrmi starej tehelne
V údolí medzi vinohradmi pod Gáborskou a Syslovu horou na východnom okraji mesta stoja budovy starej hlohovskej tehelne. Cesta sem viedla od Nitrianskej cez Tehelnú ulicu, pokračovala cez železničné priecestie okolo povestnej hlohovskej šibenice, míňala z pravej strany tehelňu a pokračovala cez kamenný most na vrchol hory Gábor ďalej do Pastuchova. Pri prechádzkach v blízkosti tohto odľahlého a tichého miesta upúta najmä nezvyčajne veľký kráter hliniska, z ktorého sa ťažila hlina takmer sto rokov a v popredí výrobný tehliarsky areál postavený na mieste staršej tehelne bratmi Herzovými v roku 1918.
Kapitola 20. stor. je však už poslednou a záverečnou v inak bohatých dejinách tehliarstva v našom meste. Ak opomenieme rímske tehliarstvo, ktoré v dobe rímskej v 1. storočí nášho letopočtu preniklo na krátky čas aj na územie Západného Slovenska, tak kontinuálny rozvoj tehliarskej výroby na Západnom Slovensku sa začal na prelome 11. a 12. stor. V samotnom Hlohovci sa tehliarska výroba rozvinula až v 14. a 15. stor., pretože kameňolomy severne od mesta poskytovali lacnejší a dostupnejší stavebný materiál. Tehliarska výroba v období stredoveku tiež nebola lacná. Vyžadovala si totiž vyťaženie veľkého množstva dreva na prevádzku pecí, čo bol aj jeden z hlavných dôvodov desaťročia ba aj storočia trvajúcich sporov medzi Trnavou a Hlohovcom o lesy v okolí týchto miest. S nástupom renesancie v 16. stor. ustupujú gotické prstové tehly a objavujú sa okrem klasických obdĺžnikových tehál aj renesančné tehly približujúce sa vzhľadom viac štvorcovým dlaždiciam. V tomto období sa začínajú tehly signovať značkami výrobcu, i keď len výnimočne. Masový rozvoj kolkovaných tehál v Hlohovci nastáva v 17. stor. Okrem tehál sa v tehelniach vyrábali aj strešné korýtka, vodovodné trubky, dlaždice a od 17. stor. aj škridla. Polohu prvej tehelne v okolí Hlohovca nachádzame na mape okolia leopoldovskej pevnosti z roku 1668. Tu je tehelňa zakreslená v juhovýchodnej časti dnešného Šulekova. V 18. storočí sa objavujú väčšinou na tehlách iniciály Erdődyovcov ako majiteľov tehelní, alebo ich nájomcov. Medzi zberateľmi tehál, ktorých je dnes na Slovensku neúrekom sa z hlohovských tehelní objavujú najčastejšie značky CGE (Comes Georgius Erdődy), ďalej razený rok 1722 (doložený v kameňolome na Soroši), CNE (Comes Nepomucus Erdődy), CIE (Comes Iosephus Erdődy), CEE - GEE (Comes Emericus Erdődy) a ďalšie. Jedným z najkrajšie výtvarne stvárnených kolkov je značka tehelne Barnabáša Frideckého v neďalekých Koplotovciach z konca 19. stor. (značka prepletených iniciál BF v ovále s korunkou). Okrem tehelne za Váhom pri Šulekove sa hliniská s výrobou tehly nachádzali v 19. storočí aj v časti Teplá Izba smerom na Nitru a v mieste už spomínanej dnešnej tehelne. Z okolitých obcí je známa výroba pálených tehál napríklad v Trakoviciach, Koplotovciach, Merašiciach a Dvorníkoch. V roku 1918 na mieste zaniknutej menšej tehelne pod Gáborskou horou začína stavať novú tehelňu Július Herz. V roku 1921 už produkujú tehlu ako firma: „Bratia Herz Tehelňa a výroba hlineného a cementového tovaru vo Fraštáku“. Firma používala dva druhy kolkov. Jednoduchú značku HERZ a tiež značku HERZ stvárnenú secesným písmom. Firma produkovala tehlu do roku 1931. Vtedy ju odkúpil Koloman Fuchs, ktorý tu pod vlastnou značkou FUCHS vyrábal tehly až do druhej svetovej vojny. V roku 1947 tehelňu odkúpil Július Loh s manželkou. Július Loh pokračoval v tehliarskej výrobe aj v zmenených podmienkach socialistického zriadenia, aj keď od roku 1960 pod hlavičkou Ponitrianskych tehelní, národného podniku v Zlatých Moravciach. Po roku 1990 bola tehelňa v reštitúcii vrátená pôvodnému majiteľovi a pokračovala vo výrobe. Nedostatok kvalitnej tehliarskej hliny na lokalite – čiže ílovitej mastnej hliny s minimom piesku a bez vápencových pieskových zŕn priniesol postupný zánik výroby tehly v Hlohovci. Tradícia tehliarstva je aj napriek tomu v Hlohovci stále živá a stretávame sa s ňou vždy pri renovácii alebo búraní starých domov, keď sa pred nami objavia rôzne značky na starých tehlách.
Jozef Urminský ml.
Mystický odkaz v zámockej menažérii
Nad údolím Váhu sa ukazovala teplá a daždivá jar. Prívalové vody z kopcov nad Balatonom strhávali rozmrznutú prekyprenú zem a tlačili ju pred sebou k Závaliu, Panšuli a hlbokou roklinou až k Váhu. Veľa znečistenej a kalnej vody sa dostalo aj do zámockých studní. Vodu si na zámku preto veľmi vážili. Od vtedy čo hradná studňa na nádvorí doslúžila, bol hlohovský kaštieľ odkázaný iba na pramene zo studničiek pod Šiancom a z dolného zámockého parku. Aj vďačnosť grófa Erdődyho k vode bola zjavná. Napokon sa definitívne rozhodol. Dal jej vytesať „pomník“.
Latinský nápis vytesaný na plochú kamennú dosku zamurovanú do steny v týchto dňoch nijako neláka a nepriťahuje okoloidúcich. Z cesty ho totiž nie je vôbec vidieť. Vojsť do dvora domu za hlohovským kúpaliskom sa odváži vstúpiť iba málokto pre jeho pochybnú minulosť a pre zlú povesť niektorých jeho obyvateľov. Aj napriek tomu „roduverní“ Hlohovčania nápis na budove bývalej panskej menažérie poznajú a dodnes si lámu hlavu nad jeho presným významom. Text na doske znie: HIC SPIRO SEPULTUS QVI NUNQVAM VIXI DIC HOC LECTURE VIATOR QVIS SIM EGO, čo vo voľnom latinskom preklade znamená – TU DÝCHAM POCHOVANÝ, KTORÝ SOM NIKDY NEŽIL, POVEDZ TOTO CESTOVATEĽOVI (po prečítaní) KTO TEDA SOM. Už od 18. storočia tento nápis priťahuje oči zvedavcov hľadajúcich v latinských slovách jeho presný význam. „Ten čo nikdy nežil“ už poplietol nejdenému hlavu. Ľudia sa všeobecne prikláňali k dvom verziám výkladu tejto tajomnej hádanky. Prvá hovorila o tom, že by malo ísť o pomník nenarodeného dieťaťa jedného z Erdődyovcov, ktoré pochovali v parku za kaštieľom. Obrazne tým mali vyjadriť, že stále pre nich dýcha, hoci sa nikdy nenarodilo. Väčšiu skupinu zástancov má však domnienka, že ten kto dýchal pod zemou a zároveň nikdy nežil mohol byť prameň životodarnej vody, ktorá vyvierala kdesi za zámkom vo svahu pod Šomoďami. Údajne odtiaľto kamennú dosku neskôr preniesli k panskej menažérii, kde ju osadili. Práve odtiaľto totiž v minulosti tlačili hlinenými vodovodnými trubkami vodu na zámok. Na podobnom princípe s použitím vodovodného potrubia bolo založené aj zásobovanie zámku vodou zo studničiek pod Šiancom. Erdődyovci dômyselne premysleli zásobovanie vodou už v čase, keď sa zámok dostal do rúk Juraja Erdődyho po roku 1720. V druhej polovici 18. storočia v časoch Jána Nepomuka Erdődyho v rokoch 1759 – 1789 vznikla okolo čiastočne prebudovaného hradného kaštieľa prvá zámocká záhrada, ktorá svoju súčasnú podobu dostala až medzi rokmi 1790 – 1800 po príchode Jozefa Erdődyho na hlohovské panstvo. Veľký park, skleníky, hospodárske budovy a zámok boli odkázané na veľké množstvo vody. Dokonca v súkromnej zbierke Hlohovčana Karola Spála sa nachádza projektová dokumentácia z 19. stor. k spôsobu prečerpávania vody na hlohovský zámok. Pozitívny vzťah k vode Erdődyovci vyjadrili aj v samotnej zámockej záhrade. Okolo jedného výdatného prameňa vybudovali v 19. storočí umelú jaskyňu, tzv. grotu a do nej osadili kamenný reliéf s postavou Poseidóna. Dodnes tento prameň napĺňa zámocké jazierko v parku. Otázkou však naďalej zostáva, kto a kedy dal vytesať latinský nápis s tajuplnou hádankou. Obvyklý chronostichon, čiže dátum zhotovenia zašifrovaný v texte, na tomto nápise chýba. Zrejme nebolo cieľom zhotoviteľa upriamiť pozornosť na presný rok kedy k jeho vytvoreniu došlo, ale iba na predmet, ktorý sa za hádankou má skrývať. Veľkú obľubu vo vytváraní takýchto nápisov mal gróf Jozef Erdődy. Z Hlohovca poznáme až štyri nápisy, ktoré dal vyhotoviť. Jeden v krypte františkánskeho kostola, druhý na priečelí Erdődyovskej hrobky na cintoríne, tretí na priečelí empírového divadla a štvrtý, rovnako súvisiaci s výstavbou empírového divadla, sa našiel zamurovaný pod prahom jednej z izieb na zámku. S určitosťou vieme snáď iba to, že nápis dal vyhotoviť jeden z príslušníkov tejto rodiny v 18. alebo začiatkom 19. storočia. To, či skutočne ide o prameň vody skrývajúci sa v hádanke nechávame na posúdenie čitateľom. Snáď sa niekomu raz podarí rozlúsknuť význam tohto textu. Stratili by sme síce jeden mystický odkaz z minulosti, no práve tým by sme sa o nej dozvedeli viac.
Jozef Urminský ml.