Tajomstvo grófskeho kameňolomu na Soroši

(Putovanie za jaskyňami, podzemným jazerom a ...)

Z údolia zahaleného do hmly jesenného rána sa vinie kľukatá asfaltka. Okolo bývalého pivovaru pomedzi vinohrady až k strmej úboči a potom hlbokou roklinou olemovanou záhradnými chatkami sa postupne dvíha a opúšťa Hlohovec pri dvoch kopcoch predelených dolinkou s príznačným názvom Sedlisko, ktorým však Hlohovčania nevravia inak ako Soroš. Časť Sedliska s prekrásnou poniklecovou lúčkou je dnes chránenou prírodnou rezerváciou, druhá je zalesnená mladými borovicami a je obľúbeným miestom hubárov. „V úzkej dolinke sa kedysi nachádzal grófsky kameňolom. A z neho viedla úzkokoľajná železnica až na stanicu. Tam hore je údajne jaskyňa a prameň vody pod kopcom, ktorý zásobuje bývalý pivovar, vyteká z nej,“ vravieval mi starý otec, keď sme sedávali vo vinohrade na „ Kozej nohe“ a dívali sa do diaľky na neveľkú zalesnenú horu.

Soroš je naozaj miestom, ktoré má zaujímavú nielen prírodu s malebnými zákutiami, ale aj pozoruhodnú minulosť vychádzajúcu najmä z troch mýtov. O jaskyni, podzemnom jazere a jašterovi. Práve pre tieto skutočnosti sa vždy tešil pozornosti návštevníkov, od nadšených hľadačov vyzbrojených romantickými predstavami až po serióznych výskumníkov z radov geológov, speleológov a historikov. Posledná vážnejšia „hystéria“ medzi Hlohovčanmi a Peterčanmi okolo tajomstiev soroškého kopca utíchla v roku 1967. Zostala z nej napokon iba jediná konkrétna a dôveryhodná správa. Aragonitové jaskyne na Soroši presnejšie v peterskom háji nazývanom Dubník naozaj existujú. Prvou vážnou indíciou, že tieto dnes neprístupné jaskyne už v praveku navštívili ľudia, bolo v roku 2000 objavenie dvoch veľkých zlomkov aragonitových kvapľov, nájdených v jednej z jám z mladšej doby bronzovej na pravekom sídlisku v Panskej Nive, len 300 metrov od Sedliska. Ďalšie svedectvo o existencii jaskyne a kameňolomu nachádzame na vojenskej mape leopoldovskej pevnosti z roku 1668. Taliansky stavebný inžinier Andersi tu do okolia pevnosti zakreslil všetky strategicky významné body, medzi inými aj kameňolom a na úpätí ľavej časti Sorošského kopca hlboký lievikovitý komín smerujúci kolmo dolu do hlbín skalného masívu. Nezvratný dôkaz, že už v 17. stor. sa vedelo o existencii krasovej jaskyne. Ďalšia ťažba kameňa na Soroši v 18. až 20. storočí napokon priniesla objavenie ďalších menších podzemných priestorov. V roku 1722 tu vznikla celá batéria pecí na vypaľovanie vápna, čo súviselo zrejme s novou výstavbou na panstve Juraja Erdödyho. Jednu takúto pec objavil na strelnici na Soroši v roku 1988 Rudolf Knot. Ako človek obdarovaný schopnosťami vyhľadávať vodu pomocou prútika sa nespočetne krát vybral na Soroš, aby našiel jaskyňu. Predpokladal, že ju vytvorila voda, ktorá musí niekde pod kopcom vyvierať. Okrem toho tiež zažil horúčku hľadania jaskýň a jaštera v šesťdesiatych rokoch a poznal tiež autentické svedectvá robotníkov z kameňolomu. Práve oni totiž tvrdili, že pri odstreloch skalného masívu neraz našli menšie podzemné priestory, kde bol veľký chlad s kvapľovou výzdobou. Bolo to v období prvej polovice 20. storočia, kedy kameňolom vlastnil židovský podnikateľ Barnabáš Róna a kedy z neho viedla aj spomínaná úzkokoľajná železnička na hlohovskú stanicu. Onedlho nato k jaskyniam pribudli povesti o jašterovi. Noviny Práca dokonca dňa 21. mája 1967 priniesli správu o neznámom jašterovi, ktorý sa ukrýva v peterskom háji. Zverejnili dokonca aj výpovede Júlie Štefanovičovej a Karolíny Fogltonovej zo Sv. Petra ako aj svedectvo hájnika Šuchu, ktorý v lesoch viackrát videli 2,5 metra dlhého plaza s hladkým telom hlavou podobnou jašterici a papuľou pripomínajúcou žabiu. Ľudia si samozrejme existenciu jaskýň spojili s prítomnosťou jaštera, čo odborná verejnosť už v šesťdesiatych rokoch rázne odmietla. Dokonca aj k existencii jaštera vyslovila názor, že podobný živočíšny druh v našich podmienkach nejestvuje, a že svedkovia si bežné zviera dotvorili na obraz obrovského plaza. Faktom je, že už uhorský spisovateľ Jókai Mór v jednom zo svojich románov podobného živočícha opísal s tým, že ide o vzácny druh vyskytujúci sa v Severných Karpatoch. Horúčkovité hľadanie podzemných priestorov na Soroši neskôr utíchlo. Vo svahu pod Sorošom vznikla známa viecha Jašter, ktorá ako jediná dnes pripomína dobu nadšených hľadačov. Aj ťažba v kameňolome zanikla. Časť sa premenila na strelnicu a časť na smetisko, z úzkokoľajnej železnice zostal len násyp, zvyšky kamenného mosta cez pivovarský jarok a násypné žľaby na kameň pod strelnicou. Iba pán Knot zostal verný hľadaniu jaskyne, ktorú naposledy preskúmali vojaci počas cvičenia v roku 1937. Podľa dobových správ, prešli vtedy až tri kilometre dlhý úsek. Zakrátko nato dal veliteľ komínový otvor do jaskyne zasypať, pre prípad ďalšieho skúmania tu však ponechali nejaký orientačný bod, zrejme výrazný strom. Potom prišla vojna a na jaskyňu sa úplne zabudlo. Pán Knot sa teda pustil do ďalšieho hľadania, našiel ďalší čiastočne zasypaný šikmý komín a niekoľko menších otvorov. Vodu, ktorá je spod Soroša odvedená do potrubia neďalekého bývalého pivovaru považuje za podzemnú riečku prechádzajúcu jaskynným systémom a vytekajúcu pod zákrutou asfaltovej cesty na Soroši. Prútikom zistil, že voda pod kopcom na jednom úseku nepreteká, ale stojí akoby v podzemnom jazere. Či sa však niekedy ešte podarí objaviť jaskyňu na Soroši nevedno. Zberatelia sem do dnes chodia na kryštály aragonitov, ktoré tak aspoň sčasti pripomínajú, čo ešte môže ukrývať tajomné podzemie Sorošského kopca.

Jozef Urminský ml.

Vo svete prehistorických zvierat

(Keď bolo v Hlohovci more a čo tu pre nás zanechala doba ľadová)

Už sa Vás niekedy zmocnila túžba aspoň na chvíľu uvidieť pod vašim oblokom druhohorné more alebo zasneženú planinu so stádami mamutov či srstnatých nosorožcov? Byť pri tom, keď si mohutný prúd rieky Váh na konci treťohôr razil cestu novým korytom vklineným pomedzi Považskoinovecké a Malokarpatské pohorie? Takáto predstava o svete, v ktorom človek spočiatku vôbec nebol, mnohých desí, iných fascinuje. Aj keď nás delia od neho milióny rokov, v skutočnosti leží celkom blízko nás. Priamo pod našimi nohami.

Pred 210 miliónmi rokov ležalo územie Hlohovca na dne druhohorného mora, pokrytého riasami a porastami ľalioviek, vytvárajúcich rozsiahle tzv. podmorské lúky. Zatiaľ čo more tu bolo obývané mikroplanktónom, lastúrnikmi, amonitmi a inými živočíchmi, na najbližšom pobreží rozprestierajúcom sa na území dnešných Tatier žili drobné jaštery. Amonity obývali aj údolie, v ktorom leží dnešný Hlohovec. Na mieste podniku Slovakofarma bolo pri jej budovaní z väčšej hĺbky vyzdvihnutých viac skamenelých schránok týchto hlavonožcov.

Geologický vývoj nepretržite menil charakter krajiny a tak hornatejšia časť v niektorých obdobiach vystupovala spod morskej hladiny, aby ňou bola opäť pohltená treťohorným morom. Začiatkom treťohôr pred 66 miliónmi rokov sa ukončil vývoj slovenskej súše. V teplej slnkom presvetlenej morskej vode, ktorá postupne zaplavila aj územie budúceho Dolného Považia žili rozličné organizmy, ako lastúrniky, ulitníky, kraby, koraly. Pred 15 až 5 miliónmi rokov bolo územie Hlohovca tvorené skalnatým morským pobrežím s bohatou faunou. Najbohatšou lokalitou na území severovýchodne od Hlohovca je Chránená prírodná rezervácia Sedliská. Tento skalnatý výbežok Považského Inovca čiastočne vystupoval z treťohorného mora, pričom voda z jeho svahu systematicky uvoľňovala horniny. Na úpätí Sedlísk sa ešte i dnes hojne vyskytujú stopy po zavŕtaných lastúrnikoch rodu Lithodomus ako aj schránky ulitníka rodu Conus, ktoré obývali tento skalný útes. Z rovnakých vrstiev pochádza aj žraločí zub, dokladajúci existenciu ostrozubých žralokov, žijúcich na tomto území v spoločnosti ostatných rýb. Okrem toho obývali more aj veľryby, zatiaľ čo na pobreží Malých Karpát sa darilo kolóniám tuleňov. V neďalekých zmiešaných lesoch žili tapíry, chobotnatce, mnohé kopytníky a primáty. Kosti chobotnatca nazývaného Deinotherium, podobného dnešnému slonovi, našli pred viacerými rokmi v Maduniciach, početné kosti iného z chobotnatcov - Mastodonta sa dodnes objavujú v časti Kíčer v neďalekých Tepličkách. Koncom treťohôr postupne dochádzalo k ústupu mora, dôsledkom čoho sa väčšia časť tejto oblasti ocitla na súši. Pred 20 mil. rokov si rieka Váh začala budovať svoje mohutné koryto, ktoré sa viackrát presúvalo a vypĺňalo údolia štrkovými nánosmi z horských oblastí. Nasledujúce obdobie štvrtohôr pred 1,7 mil. rokov prinieslo v podnebí značné ochladenie. Doba ľadová, ako zvykneme nazývať obdobie medzi rokmi 440 000 až 10 000 pred súčasnosťou, bolo striedané medziľadovými dobami. Krajina sa postupne menila na chladnú step obývanú mamutmi, koňmi, srstnatými nosorožcami a ďalšími cicavcami. Zo šeliem tu žili jaskynné medvede a šabľozubé tigre. V žltých sprašiach, ktoré sa nachádzajú takmer všade okolo Hlohovca, a ktoré vznikali postupným navievaním pred 70 000 a 10 000 rokmi, sa zachovalo veľa pozostatkov týchto živočíchov. Mamutie kosti sa našli v časti Diely východne za Hlohovcom, ďalšie pozostatky mamuta pochádzajú z nálezov na Jarmočnej ulici, kde pri kopaní studne bol nájdený mamutí zub. Z Jilemnického ul. na Novej Štvrti pri dome Zigmunda Zelinku vytiahli z hĺbky 4 metrov tiež mamutí zub a o čosi ďalej pri stavbe domu u toho istého majiteľa takmer kompletnú kostru srstnatého nosorožca. Z tohoto obdobia pochádzajú z Hlohovca (časť Diely) a Koplotoviec (časť Nad Starým) najstaršie kamenné nástroje používané pravekými lovcami. Doba ľadová začala ustupovať pred 10 000 rokmi. Krajina tak dostala svoj dnešný vzhľad a zvieratá, dotvárajúce jej charakter postupne vyhynuli alebo sa prispôsobili novým klimatickým podmienkam.

Uloviť si prehistorické zviera v r. 2004 niekde pri Hlohovci, je možno pre mnohých iba sen, no v skutočnosti sa to naozaj dá. Ide len o to nájsť správne miesto, byť trpezlivý a odmenou Vám bude trebárs pekná skamenelina dávneho živočícha vo vašej zbierke.

Jozef Urminský ml.

Tajomný dom zvaný Hoffstadt

(Ako sa z panskej kúrie na námestí stal Hotel Jeleň)

Hradný pisár odložil na stôl svetlé brkové pierko, opatrne vzal do rúk čerstvo napísanú pergamenovú listinu a v úctivom úklone ju vložil do rúk svojej panej. Nikolas, nože prosím podaj pánovi preceptorovi našu vôľu, nech mi ju prečíta“, povedala pokojným hlasom Klára podávajúc listinu svojmu mladšiemu synovi. Preceptor pristúpil k mužovi, vzal do rúk písaný text a pred zrakom starej dámy pomaly a nahlas čítal. (Nášmu špitálu zanechávam) ... „ponajprv, v označenom našom meste vo Fraistadtu na východnej strane od farského kostola sa nachádzajúci kamenný rožný dom v ľudovej reči známy pod menom Hoffstadt“ ... preceptorov hlas sa ako ozvena niesol celým palácom hlohovského hradu. Bol deň Sv. Lukáša evanjelistu (18. október) roku 1400.

Kráčajúc dnes hlohovským námestím popri farskom kostole Sv. Michala sa márne snažím preniesť do šesťstoročnej minulosti mesta, aby som pochopil slová Kláry, manželky palatína Mikuláša Kontha, v ktorých opísala „fraštacké“ námestie a na ňom akýsi kamenný dom zvaný Hoffstadt. Dom takéhoto mena dnes žiaden Hlohovčan nepozná. Námestie v priebehu storočí dokonale zmenilo tvár a zo stredovekých domov zostali len pivnice alebo kamenné časti obvodových stien vkomponované do mladších domov. Naše hľadanie sa preto zdá byť stratené až do chvíle, než si nevšimneme na námestí veľkú budovu bývalého hotela Jeleň a nenahliadneme do jeho minulosti. Práve hotel bol totiž tou neznámou kamennou panskou kúriou, tým tajomným hoffstadtom, ktorý Klára v r. 1400 darovala hlohovskému špitálu.

Budovu postavili v priebehu 14. storočia zámerne nad rozcestím, kde sa križovali dve dôležité cesty. Jedna smerujúca z námestia na hrad (Podzámska ul.) a druhá, vedúca z mosta na rieke Váh cez námestie pravou stranou okolo kostola Sv. Michala smerom na východ (ulicou SNP)von z mesta. Postavili ju ako rozľahlú kamennú kúriu na rozhraní Starého a Nového Hlohovca práve v čase, keď kolonisti z nemecky a slovansky hovoriacich krajín začali budovať okolo farského kostola štvoruholníkové námestie s priľahlými ulicami. Jej stavbu zrejme vyvolala aj potreba preniesť časť správy panstva z hradu do mesta, pretože už v r. 1365 Mikuláš Konth nariaďuje, aby sa všetky dane vo forme naturálií odvádzali do jeho domu – kúrie, ktorá stojí v Hlohovci. Objekt bol od počiatkov pomerne rozsiahly s dvorom a s hospodárskym zázemím. V neskoršom období, pravdepodobne už za vlády Stanislava Thurzu (1598-1625) nad hlohovským panstvom bola kúria na námestí dôkladne prestavaná. Podobne ako hlohovský hrad, veža farského kostola a ďalšie budovy, aj panská kúria dostala renesančnú podobu. Zachované veduty mesta z. r. 1761 a 1823 ju zachytávajú ako poschodovú budovu na priečelí zdobenú sgrafitom (podobne ako meštiansky dom na Podzámskej ul.), na vrchole s prebiehajúcou oblúkovou atikou (dodnes viditeľná v dotyku s budovou mestskej knižnice). Miestnosti boli zaklenuté valenými a krížovými klenbami, vo dvorovej časti sa nachádzali otvorené arkády. Aj funkcia budovy sa v priebehu storočí čiastočne zmenila. Bývali tu panskí hajdúsi a administratívni úradníci panstva. Poslední majitelia hlohovského panstva Erdödyovci budovu od 18. stor. prenajímali. V r. 1880 sa uskutočnila jej posledná veľká prestavba, ktorá dala panskej kúrii dnešný neoklasicistický vzhľad. V tomto roku bola pristavaná aj pravá rožná časť hotela nad bývalým bufetom, kde v 19. storočí mali výsek mäsa hlohovskí mäsiari. Na poschodí budovy bola v rokoch 1880-82 vytvorená spoločenská sála s empírovou stropnou maľbou V r. 1928 predal posledný majiteľ panstva gróf Viliam Erdödy po zdĺhavých súdnych prieťahoch dom na námestí Františkovi Ernstovi, ktorý panskú kúriu premenil na známy hotel Jeleň. Zmena funkcie objektu na hotel bola oficiálne potvrdená v r. 1937. Hotel bol až do konca osemdesiatych rokov významnou kultúrno-spoločenskou ustanovizňou mesta. Boli tu založené viaceré miestne organizácie, konali sa tu rôzne spoločenské akcie, trikrát do týždňa tu bývali zábavy. Samotné mesto Hlohovec sa tiež angažovalo v jeho využití, keď tu privítalo viaceré významné návštevy. Azda aj na základe tejto skutočnosti sa viackrát v súvislosti s hotelom hovorilo ako o pôvodnej hlohovskej radnici. Hotel však ňou zrejme nikdy nebol, pretože mesto malo svoj mestský dom – radnicu pôvodne na mieste meštianskej školy (dnes 1. ZŠ). Dnes budova bývalého hotela Jeleň po dlhých rokoch čakania konečne dostala majiteľa, ktorý jej prinavrátil dôstojnú podobu. A to podobu o to cennejšiu, že ju sprevádza viac ako šesťstoročná história vpísaná v jej múroch.

Jozef Urminský ml.

 

Posledný hrnčiarov deň za bránami mesta

(Rozprávanie o zničených stredovekých peciach a Stiborových bojovníkoch)


Štrnáste storočie. Tak vzdialené a predsa nám niekedy veľmi blízke obdobie. Veď si len predstavte, že niečia ruka okolo roku 1400 vloží do hrnčiarskej pece vysušenú a na vypálenie pripravenú nádobu a zapáli oheň. Naposledy sa jej dotkne, uzavrie pec a potom už len tma trvajúca takmer šesťsto rokov až do chvíle, než ju iná ruka z úplne inej tento krát už našej doby ako prvá z tej pece vytiahne. Táto, na prvý pohľad nelogická myšlienka má svoje konkrétne pozadie v objave, ktorý sa uskutočnil v Hlohovci roku 1958 pri kopaní základov prístavby „kamennej školy“ v Pribinovej ulici.

Bol to spočiatku celkom bežný výskum. Keď sa hĺbili v decembri roku 1958 základy vo dvore školy na rozhraní Jesenského a Pribinovej ulice, narazili robotníci v hĺbke jedného metra na dočervena vypálenú hlinu, množstvo črepov z rozbitého riadu, ale aj na celé nádoby. Čerstvý nález sa zanedlho dostal k dvom slovenským archeológom k Belovi Pollovi a Emilovi Rejholcovi, ktorí lokalitu ešte v decembri nielen navštívili, ale objavili aj množstvo ďalších súvislostí zo života neznámeho hlohovského hrnčiara v 14. storočí. Obaja archeológovia o ďalšie tri roky o svojom objave napísali: Vo vykopanej základovej ryhe južného krídla školskej budovy v hĺbke 105 – 140 cm sme našli... „tri stredoveké hrnčiarske pece, v ktorých boli vypálené a ešte nevybraté a ani nepoužité hrnčiarske hlinené výrobky tak, ako ich do nich poukladal hrnčiar, čo si chcel v týchto peciach vypáliť svoj tovar.“ Obsah pecí bol na keramiku veľmi bohatý, veď každá z nich obsahovala pôvodne od 70 do 90 rôznych výrobkov. Väčšia časť predmetov bola do pecí vložená hore dnom, pričom veľké a masívne hrnce boli uložené v dolnej časti, v hornej časti pece potom rôzne misky, pokrievky a džbány. Hrnčiar ich vyrábal už na rýchlo rotujúcom hrnčiarskom kruhu z jemnej zrnitej hliny. Nádoby, najmä tie jednoduchšie - kuchynské vyzdobil iba rytými pásmi, no na stolovú keramiku použil kolkovaný dekór v podobe vhĺbených štvorčekov a trojuholníkov. Takto pripravené nádoby jedného dňa, niekedy okolo roku 1400 remeselník vložil do pecí vyhĺbených na okraji mesta v dnešnej Pribinovej ulici. Tu, pri dnešnej kamennej škole sa mesto končilo a ďalej bližšie ku Kamennej hore boli už len polia. Hrnčiarska výroba sa v tejto časti mesta sústredila pravdepodobne preto, že sa tu nachádzali vhodné hrnčiarske hliny. Materiálové jamy, kde túto hlinu hrnčiari ťažili sa našli na viacerých miestach naokolo. Pred viacerými rokmi sa napríklad našla takáto jama v Radlinského ulici pri dome Richarda Sojáka. Majiteľ z nej dokonca zachránil úlomky keramiky, ktoré hrnčiari odhodili ako nepotrebné. Naposledy boli takéto jamy, tiež naplnené keramikou zo 14. stor., objavené počas výstavby domov v Školskej ulici na pozemkoch Ing. Štefana Beláka a JUDr. Daniela Pavelku oproti kamennej škole. Ako ukázal objav pecí s vypáleným riadom, hrnčiarska výroba na prelome 14.a 15. stor. tu v jednom období náhle zanikla. Musela to byť mimoriadne rýchla a dramatická epizóda, keď hrnčiar nepočkal ani na to, aby si výrobky z pecí vybral aspoň po pominutí nebezpečenstva. Možno že už v tom čase nebol medzi živými. Ako je totižto známe, medzi rokmi 1387 – 1408 organizoval vojvoda Stibor starší, pán Beckova, viaceré vojnové výpravy na územie panstva Ujlakovcov s cieľom zaujať hrad Hlohovec s priľahlým mestom.

Uhorsko sa práve okolo r. 1403 po povstaní šľachty zmietalo vo vážnej občianskej vojne, pri ktorej si protivníci z radov vyššej aristokracie vzájomne devastovali majetok a vyvražďovali obyvateľstvo. Na strane kráľa Žigmunda vtedy stál aj vojvoda Stibor. Práve on spolu s Jánom z Gorjan podnikol výpravu dolu údolím Váhu, cez Dunaj ďalej do Stoličného Belehradu. Zatiaľ čo Ján z Gorjan dobýval hrady na pravej strane Váhu, Stibor išiel zo svojho beckovského panstva po ľavej strane rieky. Ako sa píše v privilegiálnej listine pre Stibora z r. 1406, vojvoda po ťažkých bojoch dobil Hlohovec patriaci jeho budúcemu zaťovi (vnukovi Mikuláša Kontha), „nevernému“ Ladislavovi z Ujlaku. Hoci historici píšuci o Hlohovci toto obdobie príliš nespomínajú, Útok na Hlohovec vojskom Stibora si vyžiadal aj ľudské životy, zničené obydlia poddaných, ako aj škody na poškodenom hrade. A z hrnčiarskych pecí, v ktorých práve dohorel oheň zrazu nemal kto vytiahnuť keramický riad. Život sa vtedy akoby na chvíľu zastavil a z pohromy, ktorá postihla vtedajších obyvateľov sa zrazu po mnohých stáročiach stalo úžasné svedectvo. Napríklad aj o tom, ako ruka neznámeho hrnčiara možno nechtiac vpísala do vypálenej hliny kus našich dejín.

Jozef Urminský ml.

 

Perom a kriedou - život rebelujúceho učiteľa

Jesenný novembrový deň v meštianskej škole vo Svätom Jure mal pre mladého učiteľa dejepisu a slovenčiny opäť trpkú príchuť. Aj teraz o jeho preložení na inú školu rozhodol školský inšpektorát. I keď samotní žiaci protestovali a žiadali ponechať obľúbeného pána učiteľa Felcána vo funkcii, nik neakceptoval ich výzvy a detské prosby vyjadrené v úhľadných krasopisných listoch z 18. novembra 1938 neobmäkčili ani vrchného školského inšpektora. „Keď sme sa vracali po týchto udalostiach domov,“ spomínala po rokoch manželka Arpáda Felcána, pani Ružena, „ na bránu nášho domu čiasi žiacka ruka napísala: Pán učiteľ, neodchádzajte od nás!. Pozrela som sa vtedy manželovi do očí a uvidela som, ako mu na líce vyhŕkli slzy. Tie deti boli jedinými bytosťami, ktoré boli ochotné za neho naozaj bojovať. Môže si jeden učiteľ azda želať viac?“


Arpád Felcán, učiteľ, revolucionár, novinár a spisovateľ je dnes pre Hlohovec hlavne synonymom neprekonateľného autora, ktorý ako prvý a na dlhé roky jediný dokázal v knihe Hlohovecko kedysi dnes a zajtra v roku 1933 vyrozprávať širokým masám laickej verejnosti minulosť Fraštáku - mestečka, z ktorého aj on bol rodákom a ktorý, ako nadšený lokálpatriot, skutočne miloval. Aj preto sú dodnes po ňom pomenované ulice v Hlohovci a vo Sv. Jure. Jeho meno by bezpochyby dosiahlo ešte väčšiu pozornosť nebyť jeho rebelantskej povahy a schopnostiam ovládať davy v boji proti vládnucemu režimu. Jeho krátka, 44 ročná životná cesta sa začala napĺňať 13. augusta 1900. Arpád Felcán sa narodil v rodine hlohovského obuvníka Michala Felcána a spomedzi všetkých jedenástich detí ako aj celej širšej Felcánovskej rodiny len on a jeho strýko Gejza Felcán (neskorší starosta mesta) zanechali v dejinách Hlohovca nezmazateľnú stopu. Vo veku necelých osemnástich rokov získal v roku 1918 na Maďarskom štátnom kráľovskom učiteľskom ústave v Modre záverečný diplom. Ten ho oprávňoval vyučovať na ľudových školách s vyučovacím jazykom slovenským. Jeho prvé učiteľské kroky smerovali do Hlohovca, v r. 1920 – 26 tu postupne učil tak v ľudovej ako aj v meštianskej škole. O Felcánovom priateľskom vzťahu k deťom, ktoré si získal pôsobivým rozprávačským a rečníckym talentom hovoria aj spomienky jeho žiaka, neskoršieho mestského kronikára Ferdinanda Spála. V školskom roku 1925/26 ho Felcán učil v rímskokatolíckej ľudovej škole, kde chodilo aj veľa žiakov z chudobných rodín. Ak niektorý z nich nemal na zošit alebo knihu, pán učiteľ mu ju kúpil z vlastných peňazí. Svoju autoritu v tomto období Arpád Felcán posilňoval aj v úplne inej oblasti – svoje angažovanie sa v komunistickej strane a v politike vôbec ho priviedli na vratkú plochu popularity ale aj zatratenia. Hoci sám bol horlivým stúpencom komunistickej strany a podieľal sa aj na postavení robotníckeho domu v Hlohovci, práve kritika na adresu vtedajšieho štátneho zriadenia v Československu v r. 1929, organizovanie protivládnych demonštrácií, tiež však memorandum spísané ako kritika na adresu samotného najvyššieho predstaviteľa strany Klementa Gottwalda spravili z Felcána z noci do rána štvaného a nepohodlného človeka. Obe strany sa ho chceli zbaviť a tak Felcán ako učiteľ postupne vystriedal školy v Hlohovci, Očovej, Senici, Trnave, Chtelnici vo Sv. Jure a v Novej Bani. Počas týchto rokov napísal aj všetky svoje práce – knihy Hlohovecko kedysi dnes a zajtra 1. a 2. diel, Voláme vás do Sv. Jura (sprievodca mestom), pojednania o slovenskom jazyku, mnohé články a štúdie z oblasti školstva a politiky, v rukopise zostala učebnica dejepisu. Počas týchto rokov sa zoznámil a priatelil s mnohými významnými osobnosťami. Stretával sa s básnikom Rudolfom Dilongom, so spisovateľom Petrom Jilemnickým spolu učili vo Sv. Jure. Svoju celoživotnú cestu z jedného učiteľského miesta na druhé zdieľal spolu so svojou manželkou Ruženou Mezeiovou, s ktorou sa zosobášil v r. 1932 a so svojimi dcérami Nadeždou a Annou. Jeho posledné učiteľské pôsobisko v Novej Bani sa pre Arpáda Felcána napokon stalo aj osudným. V auguste 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie a Felcán sa do neho zapojil ako osvetový dôstojník a spravodajca. Po potlačení povstania do hôr sa ukrýval a do Novej Bane za rodinou chodil len keď mu nehrozilo nebezpečenstvo. Aj napriek tomu sa ale neubránil pred ľuďmi, ktorí mu nevedeli zabudnúť jeho horlivé revolučné zmýšľanie v predvojnovom ako aj vojnovom období. Z radov bývalých Felcánových priateľov vyšla informácia pre gestapo, že pred Vianocami bude učiteľ u najbližšej rodiny v Novej Bani. Tu ho skutočne gestapo napokon aj chytilo. Dňa 23. decembra 1944 našiel Arpád Felcán svoju smrť pri obci Píla, kde ho spolu s ďalšími partizánmi nemeckí vojaci ranou do tyla popravili. Rovnako ako rana do zátylku bolo potupné aj to, že pred smrťou si každý z nich musel vykopať vlastný hrob. Po vojne jeho telo exhumovali a za mimoriadnej pocty a účasti mnohých Hlohovčanov pochovali na cintoríne v Hlohovci. Po vojne mu prezident republiky „ in memoriam“ udelil Československý vojnový kríž 1939 a Rad Slovenského národného povstania II. triedy. Dodnes sa Arpádovi Felcánovi medzi Hlohovčanmi pripisuje veľká zásluha na spísaní prvej kompletnej histórie mesta Hlohovec. Keď sme v r. 1993 po šesťdesiatych rokoch vydávali obnovené vydanie tejto knihy, jeho manželka pani Ružena pri tejto príležitosti poznamenala: „Som šťastná a mám veľkú radosť aj za môjho manžela. On totiž veril, tak ako každý učiteľ, že žiaci ktorých učil, až raz vyrastú, budú na neho spomínať ako na človeka s dobrým a roztvoreným srdcom a že práve oni budú raz svojim deťom pri listovaní v jeho knihe vravieť - toto bol náš dobrý pán učiteľ.“

Jozef Urminský ml.

Joomla Templates - by Joomlage.com