Kamenný strážca tajomstiev
Spoveď kamennej tváre mnícha z múru františkánskeho kostola
Nik nepozná jej minulosť, nik nevie, kedy, kto a prečo ju sem dal. Vie sa len, že po stáročia sa z výšky díva na mesto a na údolie pod ním, so sklonenou hlavou víta každý jeho nový deň. No v jej očiach by ste márne hľadali čo i len jediné slovo. Mlčí. A s nadpozemským pokojom zahalená do kapucne nám ticho odratúva dni. Takúto historickú hádanku nám dnes ponúka takmer zabudnutá, pod strechou nárožia františkánskeho kostola ukrytá kamenná mníchova tvár. Jediný verný strážca starého cintorína, čo tu kedysi bol.
Prvýkrát som si túto nezvyčajnú stredovekú pamiatku všimol celkom nedávno, keď som záhradou františkánskeho kláštora zostupoval do krypty pod kaplnkou Sv. Kríža. Pod strešnou rímsou sa vo výške vari desiatich metrov črtala do kapucne zahalená, srdcovito vykrojená tvár akéhosi mnícha. Aké zvláštne, že táto kamenná gotická konzola s expresívne veľkými očami sa výrazne vystupujúcimi perami vlastne videla všetky podstatné udalosti, ktoré sa v Hlohovci v minulosti odohrali. Od rôznych epidémií, cez turecké plienenia, vojnové ťaženia, vyhnania a návraty františkánskych mníchov až po požiare, ktorým sa v priebehu storočí nevyhol ani kláštor. Toto miesto kedysi ležalo na okraji stredovekého Hlohovca, presnejšie za jeho severnou mestskou bránou. Svoju minulosť si však začalo písať už oveľa skôr, v praveku. V období 2000 rokov pred Kristom, v staršej dobe bronzovej ležala na tejto nepatrnej vyvýšenine nad Váhom osada, ktorej časť v rokoch 1976 a 1977 preskúmal Ivan Pastorek, historik a archeológ hlohovského múzea. Ako prvému sa mu podarilo dokázať, že aj v nasledujúcich obdobiach, najmä však v 12. a 13. storočí, kedy sa Hlohovec ešte len formoval ako podhradská osada, aj tu, veľmi ďaleko od hradu, stáli stredoveké obydlia, ktoré rozhodne nemožno jednoznačne považovať za súčasť podhradskej osady. Skôr sa ukázalo, že obydlia boli kedysi oveľa viac rozptýlené, netvorili ešte ulice aj keď väčšinou ležali vedľa hlavnej komunikačnej trasy, akou v tomto prípade bola starobylá Hlohová ulica. Písomné pramene hovoria, že v roku 1465 povolil pápež Pavol II. na tomto mieste, vedľa už stojacej kaplnky Všetkých svätých, postaviť františkánsky kláštor. Zdalo by sa, že sa tak udialo na mieste, kde v tom čase jestvovala len kaplnka, zopár domov a potom už len polia a lúky. Lenže objav, ktorý prišiel počas vykopávok v už spomínanom r. 1976 na nádvorí kláštora, mnohým vyrazil dych. Kláštor totiž postavili na ruinách rozľahlej starej kamennej stavby v tvare písmena L a ešte staršej budovy, ktorá ležala vedľa a napájala sa na kaplnku Všetkých Svätých. Keď začali v 15. stor. s budovaním františkánskeho kláštora túto stavbu úplne rozobrali, časť stavebného materiálu použili do novej stavby a terén okolo splanírovali. Archeológovia sa sprvoti domnievali, že to čo našli na nádvorí kláštora boli pozostatky kúrie, sídla neznámeho feudála. Ako sa ale neskôr ukázalo, nebolo možné na okraji mesta patriaceho vplyvnému zemepánovi Mikulášovi Kontovi a jeho dedičom, aby si nejaký iný feudál tu v 14. stor. postavil svoju rezidenciu. Aj keď písomné pramene o tom mlčia, predsa len sa zdá, že kamenná jednopodlažná budova v tvare písmena L bola zrejme starým kláštorom postaveným možno v rovnakom čase ako kaplnka Všetkých Svätých v druhej polovici 14. stor. Jej vznik však asi nemožno spájať s Františkánmi, ale s inou rehoľou – napr. s Benediktínmi, ktorí sa aj v neďalekej Trnave usídlili ešte v 13. storočí, ale neskôr ich opustený kláštor zaujali Františkáni. V Hlohovci od r. 1465 začali Františkáni za podpory zemepána Mikuláša Ujlakyho rozberať staršiu stavbu a na jej mieste postavili honosnejší gotický kláštor a kostol. Celý komplex pre prípad nebezpečenstva obohnali obranným múrom. Z gotickej stavby kláštora a kostola z 15. stor. sa do dnes zachovalo množstvo architektonických detailov. Lomené i obdĺžnikové gotické okná, vstupný portál pod vežou, na povale stopy po trámoch rovného gotického stropu, zakončenia gotických okien v presbytériu no a tiež aj kamenná gotická konzola v podobe ľudskej tváre – častý výzdobný prvok gotických chrámov. Prečo ju však umiestnili práve zvonka kostola do miest, kde ležal pôvodný cintorín nevedno. Možno jej úlohou bolo naozaj strážiť pokoj mŕtvych Hlohovčanov, spočívajúcich na tunajšom cintoríne, alebo zachovávať tajomstvo starého kamenného kláštora, ležiaceho za bránami stredovekého mesta.
Jozef Urminský ml.
Zabudnuté hroby
...a nevšedné tajomstvá stredoveku
Hrob pod dlážkou špitálskeho kostola ukrýval telo vznešenej Hlohovčanky
Okamihov, kedy sa v živote človek na chvíľu zastaví čas, nebýva príliš veľa. Zvyčajne sa nás takýto zážitok dotkne až vtedy, keď sa ocitneme pred vecou, človekom, či udalosťou, ktorá nás v myšlienkach vracia do minulosti. Do minulosti vlastne, ale aj dávnej, nepoznanej. Sami dokážeme čas v živote zastaviť snáď iba raz. A to vtedy, keď z neho odchádzame. Vo veľmi vzdialenej minulosti, ktorú počítame na päť stoviek rokov dozadu, sa odohral aj jeden príbeh. V tom čase nebol pre ľudí ničím výnimočný, ale pre archeológov, ktorí v r. 1971-74 kopali pod hlohovským špitálskym kostolom Sv. Ducha, mal cenu nesmiernu.
Práce na architektonickom a archeologickom výskume špitálskeho kostolíka sa začali v r. 1972, keď si objekt prenajalo Vlastivedné múzeum v Hlohovci. Postupujúca asanácia domov starého mesta v mestskej časti Lúka pri Váhu sa práve zastavila pred schátralou budovou špitálika a akoby zázrakom sa vyhla aj kamennej uličke a budove bývalého Berného úradu. Starí Hlohovčania poznali špitálsky kostol Sv. Ducha ako veľmi starobylú stavbu a už v minulosti o nej vraveli, že je jednou z najstarších v meste. Vedelo sa o nej napríklad aj to, že kostol so špitálom založil Mikuláš Kont, majiteľ hlohovského panstva v rokoch 1349-1367 a že po ňom jeho správu prebrala Kontova manželka, Klára. Všetko ostatné nedopovedané objasnil až spomínaný výskum. Archeológiovia a pracovníci Pamiatkovej správy (výskum viedol I. Pastorek) totiž zistili, že pred výstavbou kostola ležala na jeho mieste pred tatárskym vpádom v r. 1241-42 pôvodná osada Hlohovec. Presnejšie, rozprestierali sa tu v blízkosti rieky kováčske pece a o čosi ďalej smerom do mesta aj najstaršie domy. Po tatárskom vpáde mnohé stavby vyhoreli a zanikli. Až okolo r. 1349 založil Mikuláš Kont pri ceste od rieky smerom do mesta budovu špirála a kamennú obdĺžnikovú stavbu kostola. Budovy pôvodne neboli prepojené a do kostola sa vstupovalo zo západnej strany od rieky. Budova mala spočiatku rovný trámový strop a maltovú dlážku ležiacu až 200 cm pod súčasným terénom. Terén viackrát okolo zvyšovali, čo dokazuje aj nízko položený bočný vstupný portál v južnej stene kostola. Aj vo vnútri sa terén zvyšoval, celkovo štyrikrát. Kostol bol sám o sebe výnimočnou stavbou. Vo vnútri bol v časti pri oltári rozdelený priečkou, pričom úzky priestor slúžil buď ako sakristia alebo liturgická krypta. Kontovci a ďalší potomkovia rodiny Ujlaky venovali kostolu náležitú pozornosť a podľa všetkého niektorých príslušníkov tejto šľachtickej rodiny tu aj pochovali. Počas výskumu v spomínaných rokoch sa vo vnútri kostola našla veľa ľudských, zväčša rozhádzaných kostí. V jednom prípade však archeológovia mali naozaj šťastie. Okrem troch tehlových krýpt zo 17. stor., ktoré objavili za oltárom a v prednej časti kostola, našli v hĺbke 180-200 cm neporušený hrob mladej ženy. Jej výnimočné postavenie medzi pochovanými dokladal aj fakt, že ženu uložili na čestné miesto pred oltár a to ešte v čase, keď pod kostolom neboli vybudované krypty. Navyše, keď krypty budovali, akoby zámerne obišli miesto hrobu mladej ženy a podzemné priestory vybudovali vedľa, hoci často sa práve krypty budovali priamo pred oltárom. Je pravdepodobné, že stavitelia v 17. stor. o tomto hrobe vedeli, mohol byť totiž zreteľne označený v dlážke a práve z dôvodu významného postavenia zomrelej, jej hrob zachovali. V múzeu je dodnes uložená pôsobivá bronzová ozdoba z jej opasku s prelamovaným ďatelinovým ornamentom, ozdoby šiat, jantárový náhrdelník a bohato zdobená sieťka do vlasov so zachovaným, sýto hnedým až načervenavým prameňom vlasov dokazujú, že v kostole pôvodne pochovávali príslušníkov vyššej spoločenskej vrstvy. Ako sme spomenuli, kostol bol totiž v 15. storočí, teda v období, kedy tu uložili aj mladú vznešenú ženu, v majetku Ujlakyovcov. Podľa patronátneho práva mali práve oni ako zakladatelia a vlastníci objektu právo nechať sa tu pochovávať. Je nepochybné, že rodina túto možnosť využívala. Pre ostatných, vznešených obyvateľov mesta zostávala možnosť nechať sa za patričný finančný obnos po smrti uložiť vo farskom kostole, vo františkánskom kostol Všetkých svätých alebo, tak ako pre pospolitý ľud len na cintoríne. Pôvodne sa hlohovské cintoríny rozprestierali okolo kostolov Sv. Michala, Všetkých Svätých, kaplnky sedembolestnej Panny Márie na dnešnom cintoríne a okolo kostola Sv. Ducha. Pochovávalo sa však tiež aj v kaplnke hlohovského hradu a na pohrebisku bez sakrálnej stavby, ktorý ležal nad križovatkou Vinohradskej a Šafárikovej ulice.
Jozef Urminský ml.
Muž s richtárskou palicou
Richtár Ján Híroš, sa vďaka oslavnej básni z r. 1827 stal nesmrteľný
Nepravidelný tlmený zvuk krokov doliehajúcich z františkánskeho kostola nad nami, podchvíľou krájal posvätné ticho podzemnej hrobky. Vo svetle žiarovky cez víriaci sa jemný prach z opadávajúcej prevlhnutej omietky sme na drevenej tabuľke pritlčenej o veko hrobovej komory čítali: „PERILUSTRIS ANUS (?) JOANES HIROSS, HUIUS CONTUS, CONFI OBIIT DIE 30. aprilis 1853.“ Skromný hrob jedného z najobľúbenejších richtárov Hlohovca 19. storočia sa v ničom nelíši od ostatných. Svoj takmer nenarušiteľný pokoj (porušený iba v r. 1971 vykrádačmi hrobov) tu popri Jánovi Hírošovi zdieľajú aj niektorí členovia rodiny Erdődy, prevezení zo zrušeného kláštora Sv. Kataríny a rehoľní bratia františkánskeho rádu.
Spolu jedenásť rokov stál mešťan, Ján Híroš na čele magistrátu mestečka Frašták. Úrad prvého muža mesta spravoval práve v čase, kedy sa Hlohovec začínal ekonomicky vzmáhať a a vzhľad mesta začal nadobúdať oveľa dôstojnejšiu podobu, než akú vykresľoval Alojz Mednyanský vo svojej Malebnej ceste dolu Váhom v r. 1844. Podľa cestovateľa so šľachtickým titulom dýchal Hlohovec začiatkom 19. storočia dvojakým životom. Ten krajší, lepší a zaujímavejší prebiehal na zámku obklopenom prekrásnym parkom, druhým úplne všedným a nevábnym životom žilo mestečko pod zámkom. Porovnanie by to bolo akiste objektívne, keby o samotnom mestečku nepísali okrem Mednyanského aj ďalší autori a vo svojich skicároch ho nezachytili viacerí maliari. Všetkých týchto umelcov práve mestečko pri brehu Váhu nadchlo natoľko, že napríklad rakúsky dvorný maliar Thomas Ender zvečnil na plátne niekoľko pohľadov na Hlohovec v 19. storočí. Pre históriu je obzvlášť cenné námestie s farským kostolom, v pozadí s Lehelovou vežou a v popredí s vážnicou. Obraz z obdobia okolo r. 1837 verne zachytáva centrum mesta, v ktorom v tom čase žil aj známy richtár Ján Híroš. Okrem vizuálneho obrazu Hlohovca existuje okrem vedút aj ďalší cenný – písaný pohľad na mestečko s opisom zásluh obľúbeného richtára. Česky písaná báseň od neznámeho autora s názvom Vděčná památka vysoce vážného a velmi slovutného muže p. Híroš Jánoša privilegiátneho městečka Fraštáku od roku 1923 až do roku 1827 velmi dobře zaslúžilého richtáre, vykresľuje Híroša ako obľúbeného energického muža, ktorý inicioval a riadil postavenie vážnice a studne na námestí, prispel k vydláždeniu ciest a k vyrovnaniu dovtedy mimoriadne hlbokej cesty Hore Beranom ku kostolu. Jeho dom stál nad Hlbokou cestou v Hlohovej Ulici, bol priestranný a upravený, v oknách v lete kvitli muškáty, hyacinty a tulipány, v záhrade rôzne druhy bylín. Pod domom sa nachádzala priestranná pivnica, v ktorej mohlo naraz mlátiť obilie vraj až tridsať mlatcov. Obľúbenosť Jána Híroša, ako richtára však nespočívala len v jeho energickom konaní, ale najmä v povahe. O nej básnik napríklad napísal: „Toť jest richtár Híroš Jánoš, dobré mysly veselý, nepripustí žádnú žalost, v srdci pokojný je, smělý.“ Svoje richtárske pôsobenie zopakoval po oslavovanom období 1823-1827 Ján Híroš ešte dvakrát, v r. 1831-1835 a 1841-1844. Posledné volebné obdobie však neabsolvoval celé, namiesto štyroch rokov, na ktoré bol richtár volený, odslúžil len tri. Ako richtár vykonával svoju funkciu v mestskom dome, kde sa mestský magistrát tvorený dvanásťčlennou mestskou radou (prísažnými) a richtárom pravidelne stretával. Richtár dostával za výkon svojho úradu 50 zlatých ročne, bol oslobodený od daní a robôt a mal príjem z pokút. Mestským zamestnancom s najvyšším platom však rozhodne nebol. Najvyšší príjem dostával mestský notár, čo ročne predstavovalo 250 zlatých. Hlohovskí richtári, tak ako ich opísal Arpád Felcán v knihe Hlohovecko... zastávali rôzne profesie. Viacerí boli remeselníci – ako napr. krajčír, bednár, štrangár, ale boli medzi nimi aj obchodníci, krčmári, advokáti. Po skončení volebného obdobia sa každý richtár zaradil v povinnostiach medzi ostatných obyvateľov mestečka a žiadne zvláštne privilégiá mu z tejto funkcie nevyplývali ani po smrti. O mieste posledného odpočinku richtára rozhodovala len finančná situácia každého z nich. Ján Híroš zrejme odkázal určitú finančnú hotovosť kláštoru, aby tu mohol byť pochovaný. Opačným príkladom je richtár Ján Martinkovič (v úrade v r. 1801-1802), ktorého pochovali na obecnom cintoríne za mestom v dnešnej Šafárikovej ulici a ktorého náhrobnú dosku uchovávajú vo Vlastivednom múzeu.
V súvislosti s prvými mužmi mesta som si už toľkokrát kládol otázku, prečo práve meno richtára Jána Híroša, spomedzi tých všetkých richtárov, starostov, predsedov Mestských národných výborov a primátorov stojí najvyššie. Asi to nebude len v tom, aký výsledok práce po sebe zanechala každá hlava Hlohovca, ale najmú to, aký zostal v očiach mesta a jeho obyvateľov, ktorým vo svojom volebnom období slúžil.
Jozef Urminský ml.
Posol z hebrejskej minulosti
Hlohovský rabín Mordechaj Deutsch
Na jeseň roku 1990 sme spolu s Viliamom Glückom, s jedným posledných vtedy žijúcich hlohovských Židov, kráčali opusteným cintorínom ku skupinke nenápadných náhrobných kameňov. S kipou na hlave sme sa zastavovali pri hroboch a ukladali na ne, namiesto kvetov, malé kamienky úcty a spomínania. Rozprávajúc si židovský príbeh o všetkých tých, čo kedysi v Hlohovci žili, sme sa naprieč Bet olamom (cintorínom) približovali k jeho vrcholu. Pieskovcové dosky so zaoblenými vrcholmi tu vyrastal nad hrobmi pokrytými trávou a rečou Izraelitov sa pôsobivými hebrejskými literami hlboko vyrytými do kameňa prihovárali k svojmu národu. „Tu leží náš veľký rabín Mordechaj Deutsch“, povedal starý pán a rukou pohladil jeden z kameňov.“
Jeho ďalšie rozprávanie bolo pre mňa ako fascinujúci film. Dlhý a neuveriteľne krásny. Akoby ani nehovoril o živote na zemi, ale o rozprávke. A pritom to bol príbeh veselý a smutný zároveň, o Židoch, čo žili v našom meste a o ich svete, z ktorého nám dnes skoro nič nezostalo. „Nuž áno, je to ako film“, priznal sa Glück a nakoniec dodal: „Len v našom kine sa na rozdiel od toho vášho nič neplatí“. V Hlohovci roku 1740 privítali miestni Židia nového rabína. Volal sa Mordechaj Deutsch. Bol to zrejme vôbec prvý rabín, ktorý sa tu po dlhej dobe usadil. Aj keď v Hlohovci bola židovská komunita už v 16. storočí, roky stavovských povstaní, tureckého plienenia a prenasledovania židovských obchodníkov postupne úplne vymazali Židov spomedzi obyvateľov Hlohovca. Až s príchodom grófa Juraja Erdődyho na hlohovské panstvo v r. 1720 došlo k novému prílivu Židov do mesta. V r. 1735-38 ich žilo v Hlohovci 129. Väčšina z nich pritom pochádzala z Moravy, odkiaľ utekali pred tzv. familiantským zákonom (z r. 1727), ktorý povoľoval ženiť sa len najstaršiemu synovi z každej židovskej rodiny. Medzi „familiantmi“, ako týchto prisťahovalcov zvykli nazývať, bol aj nový rabín. Mordechaj Deutsch mal pri svojom príchode do Hlohovca už vyše päťdesiat rokov a za sebou bohatú životnú kariéru učenca a náboženského spisovateľa. Ako absolvent uznávanej vysokej rabínskej školy v Prahe a ako žiak vrchného pražského rabína Davida ben Abraháma Oppenheimera, ktorého predchodcom bol aj známy rabby Löw (tvorca mystického Golema – pozn.), sa preslávil najmä svojim teologickým dielom Mor Deror (Tekutá myrha). Toto dielo napísal ešte v roku 1712 počas svojho rabínskeho pôsobenia v Kolíne a Čáslavi. Zanedlho po svojom príchode do Hlohovca sa židovská náboženská komunita upevnila a rozrástla. Mordechaj Deutsch v meste založil ješivu (vyššiu školu židovského učenia) a okolo r. 1750 bol aj pri výstavbe synagógy na roku Hlohovej ulice. Na čele náboženskej obce v tom čase stál vplyvný hlohovský obchodník Aron Herschl, ktorého uvádza aj mestský protokol a účtovná kniha Hlohovca. Ako vyplýva zo súpisu majetku z r. 1767, väčšina Židov v tomto období bývala na námestí alebo v okolí synagógy. Tu sa nachádzali aj škola, domy správu synagógy a rabína a v uličke za špitálom mikve (rituálny kúpeľ) a dom na kóšerovanie mäsa. Z historický prameňov sa ďalej dozvedáme, že náboženská obec pod vedením týchto dvoch mužov získala také postavenie, že jej vrchnosť do rúk zverila aj výkonnú a administratívnu moc v židovských otázkach. Židovský súd tak mohol vynášať rozsudky znejúce na väzenie (carcer) až do výšky 7 dní, na pranierovanie a palicovanie. Autoritatívny Mordechaj Deutsch vykonával funkciu rabína až do svojej smrti v roku 1772. Pochovali ho na cintoríne, ktorý si Židia založili okolo r. 1720 vo svahu pri ceste do Nitry na pozemkoch grófa Erdődyho. Vyššia škola židovského učenia síce koncom 18. stor. zanikla, no náboženská obec sa nerušene vyvíjala ďalej. V r. 1890, kedy v Hlohovci postavili aj novú synagógu, žilo tu už 2512 Židov, čo bolo 34% všetkých obyvateľov mesta. Pred vypuknutím 2. svetovej vojny v r. 1939 v Hlohovci žilo okolo 1000 Židov. Ich príbeh, ako vieme, nenávratne zničila vojna a mnohé židovské pamiatky zase doba, ktorá prišla po nej. V r. 1971 búrali dom na rohu Hlohovej ulice a námestia a na jeho stenách objavili prastaré hebrejské modlitby, obsahom ktorých boli novoročné prosby k bohu (Tašlich), ako aj modlitby používané pri vstupovaní do chrámu. Takmer s istotou dnes vieme, žše sme vtedy mali poslednú možnosť byť pri múroch synagógy, ktorú navštevoval nielen Moredechaj Deutsch alebo Aron Hrschl, ale aj Sála Lea van Geldern, stará mama nemeckého básnika Heinricha Heineho, žijúca v Hlohovci v 18. storočí.
(pozn.: kopa – židovská pokrývka hlavy)
Jozef Urminský ml.
Poklady mincí z Hlohovca v storočiach zabudnutia
... posledné rozprávanie o ligotavej minulosti starých peňazí.
Dlhá a široká Svätopeterská ulica má ešte i dnes zopár domov, ktoré zachovávajú svoje tajomstvo za polorozpadnutými popraskanými múrmi vo dvoroch a pivniciach hlboko utopených pod cestou starej ulice. Nie je ich veľa. Rokmi ulica dokonale zmenila tvár, každý, kto sa sem prisťahoval niečo zbúral, niečo postavil. Aj v roku 1995 sa mladí manželia v jednom z domov rozhodli urobiť opravy, všetko staré a nevyhovujúce muselo preč. Nebolo snáď ničoho, čo by ich mohli tešiť viac ako to, že majú vlastný dom. A predsa. Keď jedného dňa kopali v hĺbke asi 30 centimetrov, nečakane sa z hliny vylúpil veľký, drôtom opletaný hlinený hrniec, plný starých mincí. Na svete bola ďalšia zo série neuveriteľných príhod, po akej túžime azda všetci.
V zemi ukryté poklady – zvláštny fenomén všetkých dobrodružných románov, akési bohatstvo na dosah ruky pre odvážnych, má v skutočnom svete jednu nevýhodu. Je takmer nemožné vystopovať ho systematickým výskumom a nie je nič, čo by nás naň malo na povrchu upozorniť. Zárukou dokonca nie sú ani legendami opradené miesta, ako hrady, kláštory, hrobky, múry kaštieľov alebo meštianskych domov. Základným princípom, do zeme vložených akýchkoľvek cenností totiž je, aby miesto ukrytia nevzbudzovalo pozornosť a zároveň bolo ľahko dostupné pre majiteľa pokladu.
Preto väčšina pokladov býva objavovaná náhodne a paradoxne sa tak deje práve na miestach, kde by ich len málokto čakal. Poklady mincí objavené v Hlohovci v 20. storočí vypovedajú o pohnutých nepokojných časoch, kedy ľudia potrebovali zachrániť aspoň časť svojho majetku ukrytím do zeme. Ľudia však neuschovávali svoj majetok len pred cudzou plieniacou armádou, ale aj pred vlastnými susedmi, ktorí využívali vojnový chaos na rabovanie opustených domov. Preto nezriedka sa takéto poklady objavujú aj na poliach a lúkach za dedinou alebo mestom. V roku 1943 sa robila na Jaskej hore nová cesta z Hlohovca do Bojničiek. V serpentínach, asi jeden kilometer nad mestom, blízko pod najvyšším vrcholom vyhliadkového bodu na Šianci, robotníci objavili až dva takéto poklady. V glazovanom 21 cm vysokom džbáne sa nachádzalo 3446 drobných strieborných mincí. Najstaršie poľské polgroše Vladislava II. Boli z roku 1400, najmladšie uhorské denáre Mateja II. A Gabriela Bethlena pochádzali z rokov 1620 a 1621. Slovenské národné múzeum vtedy od nálezcov kúpilo tri štvrtiny pokladu. Z druhého nálezu sa zachránilo len 27 väčšinou poľských strieborných mincí z rokov 1547 až 1596. Presný počet sa však nedal určiť, pretože zvyšok pokladu si robotníci rozdelili. Podľa historikov bol prvý poklad ukrytý v 20. rokoch 16. storočia, zatiaľ čo druhý na začiatku 16. storočia. Ďalšie významné hromadné nálezy mincí boli objavené v centre mesta počas archeologických výskumov v r. 1981 a 1982. Na Námestí sv. Michala v roku 1982 v priestore objektu, ktorý bol pravdepodobne stredovekou dielňou, sa našlo 14 uhorských strieborných mincí z rokov vlády Ľudovíta Veľkého od 1358 do roku 1382. Podľa numizmatikov nešlo o veľkú finančnú hotovosť a hoci v čase uloženia mincí do zeme v r. 1387 až 1408 prebiehali pustošivé vpády vojvodu Stibora zo Stiboríc na hlohovské panstvo, tento obnos nemusel byť do zeme ukrytý úmyselne. V roku 1981 pri výskume v Michalskej ulici sa podarilo v jednom objekte – pravdepodobne v studni, nájsť poklad 50 uhorských mincí z obdobia kráľovnej Márie a Žigmunda Luxemburského. Pri minciach sa našli aj zvyšky textilu, pravdepodobne plateného vrecka, v ktorom boli peniaze uložené. Do studne sa dostali medzi rokmi 1930 až 1427 v čase historických vpádov do okolia Hlohovca. Aj o tomto náleze odborníci, vzhľadom na malú finančnú hotovosť predpokladajú, že mešec mohol do vody spadnúť náhodne. Posldným hromadným nálezom z Michalskej ulice bolo 5 rakúsko-uhorských strieborných mincí Ferdinanda II. a III. z r. 1625 až 1640. Jedným z významných nálezov z čias tureckých vpádov na Slovensko je depot 16 tureckých akčí z rokov 1512 až 1520, nájdený v okolí Hlohovca bez bližšieho určenia. Nálezy tureckých mincí sú na Slovensku pomerne vzácne, hoci samotný Hlohovec bol v 17. storočí viac ako dvadsať rokov súčasťou Osmanskej ríše. Je zaujímavé, že v tomto období sa na Turkami okupovanom území bežne platilo uhorskými platidlami pre ich lepšiu kvalitu. Za posledným veľkým hromadným nálezom mincí z Hlohovca a jeho okolia treba zájsť už na spomínanú Svätopeterskú ulicu. Hlinený drôtom opletaný hrniec v spomínanom roku 1995 mladým manželom vydal viac ako 1516 kusov medených grajciarov z čias vlády cisára Františka II. Tento poklad sa radí k najväčším nálezom z obdobia napoleonských vojen na Slovensku. Ukrytý bol do zeme medzi rokmi 1803 –1809. Prečo si svoju finančnú hotovosť, ktorá v tom čase predstavovala značný majetok, po pominutí nepokojov neznámy Peterčan nevyzdvihol sa už nedozvieme. Rovnako sa nedozvieme ani to, koľko pokladov si majitelia po pominutí nebezpečenstva vyzdvihli a koľko ich na svoje objavenie ešte len čaká. Isté je snáď len to, že ešte mnohé z nich na svojich pozorných objaviteľov stále čakajú.
Jozef Urminský ml.