V osade pravekých ľudí na Panskej Nive
(Stavajú si dnes Hlohovčania domy na pravekých obydliach a hroboch?)
Pred viac ako päťdesiatimi rokmi začala medzi železničnou stanicou a Kamennými Horami vyrastať "Nová štvrť" domov a ulíc. Kedysi najúrodnejšia časť Hlohovca - "Panská Niva," zaberajúca pôvodne široký rovinatý chotár od bývalého hlohovského pivovaru až k budovám Drôtovne, sa postupne stratila v spleti nových ulíc rozrastajúceho sa mesta. Len jej severná časť pod Starými Horami dlhé roky odolávala novej výstavbe, až ju napokon celkom nedávno takmer úplne pohltili ulice Panská Niva, Rovná, Okrúhla, Slnečná a Starohorská.
Keď začali v 70. rokoch 20. st. budovať prvé domy na ulici Kamenohorskej a Československej Armády, nejednému stavebníkovi sa pri zemných prácach podarilo nájsť staré črepy z rozbitých nádob, bronzové predmety, či ľudské kosti. No nie všetci dokázali rozpoznať v starých predmetoch unikátny objav. Len pánom, K. Tvrdému, J. Moravčíkovi, M. Dubrovayovi a J. Krupovi vďačíme za to, že svojimi objavmi upozornili na dovtedy neznáme praveké pohrebisko. V r. 1977 na základe týchto objavov, slovenská archeologická ročenka (AVANS) obšírne informovala verejnosť o žiarových, ale aj kostrových hroboch z mladšej a neskorej doby bronzovej. Teda z obdobia od ktorého nás delí vyše 3200 až 2 700 rokov. Takmer všetky z objavených hrobov obsahovali nádoby, prevažne išlo o urny s popolom zomrelého a kúskami bronzových predmetov. Okolo boli rozostavané ďalšie nádoby so zvyškami potravy. Jedlo sprevádzalo takmer každého mŕtveho a slúžilo ako obživa pri jeho ceste na druhý svet. Ostatné hroby, väčšinou z neskorej doby bronzovej a st. doby železnej boli kostrové, no ich výbava nebola až taká bohatá. Aj keď objavené pohrebisko prinieslo veľa odpovedí, jedna podstatná otázka zostávala stále nezodpovedaná. Kde vlastne žili títo ľudia, ktorí napokon spočinuli na úbočí Kamennej Hory? Prešlo ďalších dvadsať rokov, až konečne v r. 1996 a 1997 sa na poliach pod Starými Horami, pri jesenných orbách začalo objavovať nápadne veľké množstvo pravekej keramiky a kamenných nástrojov. Najväčším objavom bolo torzo ženskej sošky - venuše, s naznačenými vlasmi a ozdobou krku. Bol to prvý nezvratný dôkaz o tom, že pred 6 000 rokmi, v ml. dobe kamennej stála na tomto mieste praveká osada. O tri roky neskôr sa na mieste s nálezmi začalo s výstavbou novej Starohorskej ulice. Ešte predtým však archeológovia urobili na nezastavanej ploche výskum. Pomocou zemných strojov odkopali hornú vrstvu ornice od 30 do 100cm. Bolo to v máji r. 2 000, keď sa po prvýkrát spod hliny vynorili kolové jamy z pravekých domov a rôzne zahĺbeniny plné keramiky a nástrojov. Pravekí ľudia tu zanechali kamenné sekeromlaty, sekery, parohové palice, kostené ihly, šidlá, čepele kamenných nožíkov zhotovené z pazúrika a obsidiánu (tzv. sopečného skla) a v ruke modelovanú keramiku zdobenú červeným a žltým minerálnym farbivom. V jednej z plytkých jám ležala na boku v skrčenej polohe kostra ženy vo veku 40 - 60 rokov. Pred tvárou odvrátenou na západ mala žena položené obe dlane a v nich malé rybničné korýtko. Ľudia ml. doby kamennej opustili osadu na Panskej Nive po niekoľkých desaťročiach a presunuli sa na iné úrodné miesto v okolí. O necelých tritisíc rokov neskôr vybudovali po oboch stranách potoka prameniaceho z dvoch studničiek pod Sedliskami (Sorošom) svoje obydlia ľudia mladšej doby bronzovej. Bola to práve tá osada, ktorá sa hľadala už v r. 1977 v súvislosti s objaveným pohrebiskom na ul. Českosl. Armády. Ak by sme si predstavili túto krajinu v období doby bronzovej, mohli by sme s určitosťou povedať, že posvätné miesto mŕtvych ležalo od dediny necelých sto metrov. Delilo ich navzájom len močaristé údolie, ktoré sa postupne dvíhalo k južnému svahu s výhľadom do údolia Váhu. Bodku za starým osídlením Panskej Nivy dalo napokon Veľkomoravské obdobie, keď v 9. storočí sa tu rozprestierala Slovanská osada. V ďalších storočiach tu boli už len polia a pasienky. Až 20 stor. sa odvážilo vstúpiť na miesta, kde žili a zomierali pravekí ľudia a kde sa rodili i zanikali mnohé životné príbehy dávnej minulosti.
Jozef Urminský ml.
Podzemné chodby a pivnice starého Hlohovca
Hlohovské podzemie. Vždy tajomné a záhadami opradené miesto, akási " trinásta komnata" jeho bohatej histórie. Takmer nevyčerpateľný zdroj povestí a legiend s vymyslenými príbehmi, ale aj nezvratnými historickými skutočnosťami.
Počiatky toho, čomu dnes vzletne vravíme hlohovské podzemie sa začali písať okolo roku 1349, kedy uhorský kráľ Ľudovít I. z Anjou daroval trom synom Vavrinca zvaného Sclavus majetky v Hlohovci. Jeden zo synov, známy Mikuláš Kont významne prispel k rozvoju dvoch osád pod hlohovským hradom aj tým, že sem povolal novú vlnu kolonistov z nemecky hovoriacich krajín. Prisťahovalci zo Saska a zrejme aj z Valónska sa tak od 14. stor. pridali k pôvodným obyvateľom, ako aj ku kráľovským hosťom, pozvaným do Hlohovca po tatárskom plienení. Práve tento druhý kolonizačný prúd veľmi pozmenil vzhľad domov v Starom i Novom Hlohovci. Domy sa začali budovať z trvanlivých materiálov ako boli kameň a pálená tehla. Práve vďaka etnickej rôznorodosti obyvateľov Hlohovca bol vzhľad dvoch osád pod hradom v období gotiky veľmi rozmanitý. Popri klasických polozahĺbených domoch s prútenou konštrukciou stien tu stáli domy s kamennou podmurovkou a nabíjanými stenami ako aj domy s celokamennými múrmi s použitím pálenej tehly. Pod týmito domami súčasne vznikali aj najstaršie kamenné pivnice mestečka. Ležali priamo pod domami, veľmi často po dĺžke parcely s presahom do ulice, pričom mali tvar úzkej chodbovitej pivnice s valenou klenbou. Do pivnice viedla pomerne dlhá pozvoľne klesajúca úzka šija doplnená výklenkami pre osvetľovacie telesá. Súčasťou podzemných objektov boli taktiež šachtice, studne, zbožné jamy a pod. Pivnice sa tak stali dôležitým hospodárskym zázemím každej usadlosti mestečka, no ich úloha bola od prvopočiatkov aj v ochrane obyvateľov pred nebezpečenstvom. Vážna hrozba prišla v 15. stor. v podobe husitov a bratríkov, no najväčšiu pohromu zažili dediny a mestečká až v 16. a 17. stor. od Turkov. Pivnice sa ukázali ako nedostatočné útočiská, preto sa začali medzi nimi budovať spojovacie chodby. V tomto ohľade ani hlohovský hrad nebol výnimkou. Ako jediný opevnený bod nad Hlohovcom mal zrejme od prvopočiatkov únikovú chodbu alebo tunel, a to pravdepodobne už v 14. stor. Doposiaľ skúmané podobné chodby z hradov 13. - 15. stor. nasvedčujú, že išlo o kopané, nie príliš dlhé tunely, ústiace spravidla do hradnej priekopy, k hradnému svahu pokrytému krovinami alebo k inému prirodzene chránenému miestu. Jednou z možných alternatív, kde sa na hlohovskom hrade takáto chodba mohla a môže dodnes nachádzať, je bývalý hradný bastión, dnes terasa hlohovského zámku. Časť tu zachovaných podzemných priestorov je spolu s pivnicou ležiacou pod františkánskym kláštorom jedným z najstarších zachovaných podzemných priestorov mesta. K najstarším pivniciam patrí aj veľká kamenná pivnica objavená počas výstavby kruhového objazdu, do ktorej sa pôvodne vstupovalo z Kamennej uličky. Ako stavebný materiál sa v Hlohovci spočiatku používal kameň z okolia Koplotoviec, od 16. stor. sa čoraz viac najmä pri výstavbe klenieb uplatňovala tehla. Monumentálne do dnešných dní pôsobia renesančné a barokové pivnice Hotela Jeleň, pivnice vedľa hlohovského zámku, či Fraštackej vinárne. K pivniciam a chodbám sa viažu aj povesti, ktoré vravia o dlhých tuneloch ústiacich kdesi ďaleko za mestom. Hoci povesti majú v istých skutočnostiach reálny základ, pravda o únikových chodbách je predsa len trochu iná. Pivnice boli naozaj spojené chodbami, no ich dĺžka nebola dlhá, pretože technicky sa len ťažko realizovali budovania dlhých chodieb do takých nestabilných pôd, akými sú napríklad íle pod hlohovským zámkom. Typickým príkladom mýtu o podzemných priestoroch je predstava o podzemnej chodbe vedúcej popod Váh až k Leopoldovskej pevnosti. Do roku 1683, kedy dokončili pevnosť v Leopoldove, nebolo zmyslom a ani cieľom uskutočniť tak náročný projekt, akou bola stavba chodby z hradu patriaceho Turkom k cisárskej pevnosti. Aj keď nám v tejto chvíli z týchto tvrdení skôr ironicky vyplýva, že Hlohovčania naozaj neboli až takí usilovní "krtkovia", za akých ich pokladali mnohí romantici, nemožno obísť a neobdivovať rozsiahlu sieť pivníc a chodieb, ktoré pod mestečkom vyrástli od 14. storočia.
Jozef Urminský ml.
Staré hlohovské mosty
(čo prezrádzajú vo Váhu utopené staré drevené koly)
Či je horúce leto alebo chladná zima, rieka obtekajúca Hlohovec zo západnej strany, má vždy rovnakú tvár. So železnou pravidelnosťou býva v niektorých mesiacoch roka mohutnou riekou ledva vtesnanou do úzkeho koryta, aby sa v iných mesiacoch premenila na neveľkú riečku pripomínajúcu skôr kostrbatú linku, ktorú do malebnej krajiny vpísala niečia nešikovná ruka.
Vždy keď sa Váh Hlohovčanom predstaví v takejto "vyhasnutej" podobe, vystúpia nad hladinu rieky podivné do radov usporiadané drevené koly o ktorých jedni hovoria, že sú pozostatkom plávajúcich vážskych mlynov, iní ich považujú za súčasti provizórneho mosta z čias druhej svetovej vojny, ba dokonca vysokoškolské skryptá opisujúce mostné konštrukcie z územia Československa sa o ňom zmieňujú ako o moste z doby rímskej. Pravdepodobne však len málo ľudí vie, že mohutné drevené pilóty sú skutočnou pamiatkou na stredoveké a novoveké dejiny Hlohovca a sú teda rovnako cenné ako napríklad zámok, farský kostol či iné pamätihodnosti mesta.
V 14. storočí, keď v Hlohovci cez rieku Váh postavili prvý most, bolo mestečko rozdelené na dve časti. Starý (Ogalgolch) a Nový Hlohovec (Wy Galgolch alebo Freistadt). V dejinách Uhorska to bolo obdobie značného rozvoja miest podporovaného najmä kráľovskou rodinou Anjuovcov, reprezentovanou Karolom Róbertom z Anjou, jeho synom Ľudovítom Veľkým a Ľudovítovou dcérou inak prvou uhorskou ženskou panovníčkou - kráľovnou Máriou. Keďže Hlohovec bol od r. 1349 v rukách kráľovského miestodržiteľa palatína Mikuláša Konta a jeho dvoch bratov, pod ich vplyvom sa hrad s osadou rýchlo zveľadili natoľko, že od r. 1362 jedna časť Hlohovca získala privilégia trhového mestečka. Prvý most postavil Mikuláš Kont s bratom Leukušom v Hlohovci medzi rokmi 1350 - 1353. V r. 1353 s kráľovským povolením premiestnili vyberanie mýtneho na Váhu pri Hlohovci na novopostavený most. Do postavenia mosta ľudia využívali na prechod riečny brod a neskôr aj kompu, ktoré pravdepodobne ležali približne 50 m povyše nad dnešným cestným mostom. Dva roky pred svojou smrťou , v r. 1365 vydal zemepán Mikuláš Kont pre Hlohovčanov súpis práv a povinností, v ktorom uložil obyvateľom Starého Hlohovca, aby opravovali a udržovali most cez Váh. Nutnosť údržby mosta bola opodstatnená najmä v čase prívalových jarných vôd, kedy viackrát mostnú lávku strhla voda. No nielen údržba, ale aj výstavba mosta v stredoveku nebola z technologického hľadiska jednoduchá. Stavalo sa väčšinou počas nízkeho stavu vody pomocou lodíc pripomínajúcich skôr pontóny postupným narážaním zahrotených mostných pilótov do dna rieky. Každý rad kolov bol pred veľkou vodou chránený šikmými opornými piliermi. Šírka mosta bola približne 5 m, aby mohli cezeň prechádzať povozy plynulo v oboch smeroch. Tu treba pripomenúť, že premostené nebolo len jedno koryto Váhu, ale most pokračoval aj cez ďalšie vážske rameno nazývané tiež Mŕtvy Váh alebo Paradeis.
Prvé zničenie hlohovského mosta ľudskou rukou je zaznamenané až v roku 1431, kedy ustupujúce vojská Husitov vyrabovali mesto a za sebou spálili spomínaný most. Takéto ničivé pustošenie zažil Hlohovec vo svojej ďalšej histórii ešte niekoľkokrát, naposledy sa priamo k hlohovskému mostu viaže údaj z r. 1671, kedy ho 500 tureckých vojakov chcelo zbúrať. Váh bol v tom čase hranicou medzi Uhorskom a Osmanskou ríšou, a tak náš most plnil funkciu akéhosi hraničného bodu, hoci bol z oboch strán obsadený len Uhorskými vojakmi. V tomto čase bola jeho podoba honosnejšia, z oboch strán mal pristavané strážne a obranné budovy. Nedávno uskutočnený dendrochronologický rozbor dreva tiež preukázal, že mnohé dnešné koly osadené vo Váhu pochádzajú práve zo 17. storočia. Po pominutí tureckého nebezpečenstva bol most používaný ako hlavný komunikačný bod až do r. 1727, kedy Erdödyovci premiestnili most a vyberanie mýta nižšie, bližšie k zámku. Tu mal most drevenú podobu až do roku 1905. V r. 1910 ho nahradili novým železobetónovým mostom postaveným firmou Schlich-Nichelson. Ako je známe, tento most bol zničený nemeckými vojakmi 1. apríla 1945, no jedna jeho časť - šulekovská jestvuje dodnes.
V roku 1964 vznikol nad starými drevenými kolmi súčasný cestný most. Pozoruhodné je, že sága hlohovských mostov, s výnimkou tých železničných, sa tak uzatvorila zhruba na tom istom mieste, kde ju začali písať Hlohovčania už v roku 1350. Drevené koly vystupujúce z rieky počas nízkej vody sú teda našou stále jestvujúcou bránou do stredovekého mestečka z čias palatína Mikuláša Konta.
Jozef Urminský ml.
Nemé svedectvo vŕšku Šibenice
(Na území Drôtovne bolo v minulosti popravisko)
Vo februári roku 1965, len čo povolili tuhé mrazy nad hlohovskými chotármi Diely a Novosady, prišli k neveľkému pahorku ležiacemu vedľa železničnej trate Hlohovec - Kľačany prvé bagre a buldozéry, aby začali s odstraňovaním takmer sto metrov širokého a päť metrov vysokého pieskového návršia oddávna Hlohovčanmi nazývaného akosi tajuplne, Šibenice. Na vrchole kopca, ktorý juhovýchodne za Hlohovcom smerom na Nitru znenazdajky vystupoval z plochého miskovitého údolia a z diaľky pripomínal širokú no nevysokú mohylu, postávalo zopár mužov. Jeden z nich pod chvíľou prešiel od vrcholu k bočnému svahu, k jedenej z práve vyhĺbených plytkých jám, kde sa zastavil. Vzápätí zdvihol spod piesku zvláštny predmet a ukázal ho do diaľky ostatným. Vo svojej ruke akoby víťazoslávne držal odlomený kus z ľudskej lebky.
Kto bol tým mužom a čo sa to vlastne v onom roku 1965 na Šibeniciach našlo?
Jozefovi Paulíkovi, slovenskému archeológovi preslávenému najmä výskumami veľkých kniežacích mohýl z doby bronzovej sa vŕšok Šibenice od počiatkov zdal priveľmi nápadný na to, aby si ho ľudia v minulosti nevšimli a nevyužili. Práve on bol tým mužom, ktorý stál v roku 1965 na jeho vrchole a pozorne sledoval zemné práce pri odstraňovaní pieskovej duny. Jeho želaním bolo v útrobách návršia objaviť kniežací hrob alebo aspoň dokázať, že kopec bol skutočne pravekou mohylou. Hoci archeológovia Šibenice naozaj dôkladne preskúmali, po pravekých hroboch nenašli ani stopy. Namiesto toho však objavili v spoločnom hrobe šesť ľudských kostier a veľa ďalších roztrúsených úlomkov ľudských kostí z viacerých jedincov. Bol to vlastne prvý a zároveň posledný hmatateľný dôkaz o tom, že pomenovanie Šibenice si Hlohovčania nevymysleli. Ak sa pozrieme hlbšie do histórie Hlohovca, nájdeme tu veľa odkazov na tému súdnictvo. V Hlohovci, podobne ako v iných uhorských mestách platili isté právne normy, ktoré sa pri ich prekročení zákonite museli trestať. V prípade Hlohovca bolo udeľovanie trestov v stredoveku a v novoveku rozdelené medzi zemepána alebo richtára a prísažných. Ak došlo k porušenia zákona na majetku zemepána a páchateľom bol poddaný, mal ho právo zemepán potrestať spôsobom adekvátnym pre stredovekú justíciu. Zahrnuté sem boli rôzne formy mučenia a nátlaku, ktoré sa mohli skončiť aj rozsudkom smrti. Rovnako postupovala aj rada mestečka Hlohovec. Ak sa občan mesta dopustil zvlášť závažného trestného činu, mohol mu byť udelený aj najvyšší trest, trest smrti. Výnimku tvorili v stredovekom súdnictve iba šľachtici, židia a duchovní. Prvé dve skupiny podliehali rozhodovaniu kráľovského súdu, duchovných súdila samotná cirkev. Avšak vykonať rozsudok smrti nad vinníkom nebolo v prípade Hlohovca jednoduché. Keďže mesto nezískalo od panovníka tzv. ius gladii, čiže právo meča (alebo hrdelné právo), museli si Hlohovčania alebo samotný zemepán na vykonávanie popráv volať kata z takého mesta, kde bolo právo meča uznané kráľom. V 16. storočí si takto Hlohovčania na vykonanie rozsudku niekoľkokrát požičali kata z Trnavy. Napríklad dňa 28. júla 1557 richtár a rada mesta Hlohovca žiadali listom trnavský magistrát o kata Jána, aby popravil zločincov, ktorí zabili syna Andreja Kopného. Dňa 11. februára 1544 rada mesta Hlohovca (Frysstaku) listom ďakuje tentoraz za jeho vypožičanie. Mučenie sa v Hlohovci spravidla vykonávalo priamo na hrade. Tak napríklad vo februári 1539 dal pán Alexej Thurzo na svojom hrade v Hlohovci vytiahnuť na škripec a mučiť dvoch židov, ktorí boli obvinení z rituálnej vraždy.
Popravy sa vykonávali na verejnom priestranstve, často krát za mestom. Podobne ako v Seredi alebo v Holíči, aj v Hlohovci bolo popravisko za mestom vedľa hlavnej cesty smerujúcej na Gáborské Hory, na vyvýšenom pahorku zvanom Šibenice. Popravovalo sa zvyčajne sťatím (v našom prostredí takmer výlučne obojstranným mečom, napr. v Nemecku to bolo sekerou), obesením, alebo lámaním v kolese či upaľovaním zaživa. Sťatie sa považovalo za najmilosrdnejšiu formu popravy. Koľko verejných popráv sa na Šibeniciach za tie roky vykonalo už dnes asi nezistíme. Isté je, že pozemok bol vždy obecný, čo podporuje našu domnienku o popravách vykonávaných na objednávku mesta a mestskej rady. Vŕšok, na ktorí si pamätajú starí Hlohovčania ako na trávou zarastený kopec pri poľnej ceste do teheľne a do Novosadov napokon pohltila výstavba Drôtovne. Ešte v prvej polovici 20. storočia bol na Šibeniciach drevený kríž a asi 300 metrov východne v časti nazývanej príznačne Katova medza kamenný kríž s ukrižovaným Kristom. Tento kamenný kríž z 19. stor. sa vo vinohradoch pod Novosadmi nachádza dodnes. Pred istým zánikom ho v roku 1973 zachránili ľudia vysádzajúci v tejto časti nové vinohrady. Vŕšok Šibenice však zmizol do nenávratna a jeho pôvodnú polohu by sme mohli hľadať niekde za administratívnou budovou Drôtovne, v miestach, kde kedysi pokračovala Tehelná ulica cez železničné priecestie smerom k tehelni.
Smutné, no dúfajme že aspoň spravodlivé boli konečné rozsudky vyrieknuté na hlohovských šibeniciach v priebehu storočí. Zároveň to bolo akési temné a tajomstvami opradené miesto, ktoré ležalo veľmi ďaleko od mesta. A to nie len reálne, ale najmä symbolicky akoby ani nikdy nemalo patriť do jeho bohatej histórie.
Jozef Urminský ml.
Baroková Kalvária na cintoríne v Hlohovci najstaršia na Slovensku?
Hlohovec v roku 1734. Na východnom horizonte za mestom sa nad prašnými cestami, ktoré sa ako potoky zo svahov okolo mestečka vlievajú do jednej širokej hradskej, dvíhajú do výšky oblaky prachu z furmanských povozov zvážajúcich do mesta kameň a vápno na stavbu novej Kalvárie.
Kedysi sa cesta za Hlohovcom smerom na Nitru vidlicovito rozdvojovala. Za poslednými domami mesta v mieste dnešnej križovatky pri hlohovskom cintoríne sa jedna jej časť odkláňala k Erdödyovskému majeru a pokračovala ďalej okolo dnešnej tehelne ku kamennému mostu na Gáborských horách, kde opúšťala hlohovský chotár. Druhá cesta pokračovala v stope dnešnej Nitrianskej ulice okolo židovského cintorína popod návršie, na ktorom stála staršia kaplnka Sedembolestnej Panny Márie s pustovňou a malým cintorínom. Okolo tohto, oddávna pietneho miesta, rozprestierali sa na svahu obrátenom k mestu lúky, vinice a polia hlohovských zemanov, z ktorých najväčšia časť patrila novému majiteľovi hlohovského panstva grófovi Jurajovi Erdödymu. Po jeho príchode do Hlohovca v r. 1720 v mestečku významne vzrástla výstavba hospodárskych objektov a prestavba profánnych a sakrálnych stavieb. Spolu s Erdödyovcami v tomto roku prišiel do Hlohovca aj kňaz Mikuláš Nacislavský. Za jeho pôsobenia (1720 - 1738) bola pred rokom 1734 časť pozemkov vo svahu pod Kaplnkou Sedembolestnej Panny Márie získaná pre stavbu Kalvárie. Celý komplex pôvodne tvorilo sedem zastavení krížovej cesty a vrcholové súsošie s trojicou Ukrižovaných z r. 1734. Areál uzatvárala spomínaná kaplnka, neskôr známa ako Erdödyovská hrobka.
Kaplnka, ktorá je vo svojom jadre zrejme stredovekou stavbou, prešla viacerými prestavbami v r. 1730 a 1802. V r. 1730 ju takmer nanovo postavili za finančného prispenia Jacoba Plezela a v r. 1802 rozšírili na podnet grófa Jozefa Erdödyho. Za pôsobenia farára Žigmunda Tersztyanského (1740 - 1742) pripojili ku kalvárii pôsobivú scénu Snímania Krista z kríža signovanú dvoma menami a rokom 1742. Ešte i dnes je na zadnej strane kríža čitateľné meno Jacoba Blezela, pravdepodobne muža totožného s Jacobom Plezelom známym fundátorom kaplnky. Druhé meno, Joseph WRMR, patrilo najskôr murárskemu majstrovi Jozefovi Vernerovi z Vrbového, ktorý v 18. stor. projektoval niektoré Erdödyovské stavby. V období vzniku scény Snímania Krista boli tiež vytesané aj tri sochy, stojace na pravej strane chodníka v hornej časti cintorína, Hlohovčanmi často označované ako Tri Márie z Kalvárie. V skutočnosti však ide o sochy Márie Magdalény, Panny Márie a Sv. Jána. Z pôvodnej krížovej cesty sa zachovalo šesť kamenných reliéfov. Reliéfy stáli na kamenných stĺpoch povedľa cesty na Kalváriu, v miestach dnešných kaplniek Krížovej cesty. Po r. 1892 za pôsobenia kňaza Augustína Brukera boli pôvodné zastavenia premiestnené a osadené do terasy vedľa jaskyne Lurdskej Panny Márie, kde sa nachádzajú dodnes. Šesť kamenných reliéfov vyjadruje scény z Kristovej cesty na Golgotu. Zobrazené výjavy - Kristov pád pod krížom, Stretnutie s matkou, stretnutie so Sv. Veronikou, Napomínanie plačúcich žien a Vyzliekanie Krista sú spolu so súsoším trojice Ukrižovaných a scénou Snímania Krista z kríža najstarším zachovaným a uceleným súborom Krížovej cesty z územia Slovenska. O tom, že Krížová cesta v Hlohovci mala pôvodne len sedem zastavení, ako bolo v 18. stor. zvykom, svedčí aj veduta mesta z r. 1807. Jedinečnosť súboru spomínaných kamenných sôch a reliéfov z 18. stor. podčiarkuje na hlohovskom cintoríne aj unikátny súbor neorománskych a neogotických kaplniek z konca 19. stor., dodávajúci celému areálu atmosféru súdobých severotalianskych cintorínov.
Prostredníctvom tejto jedinečnej hlohovskej pamiatky sa možno nevediac, ale predsa dotýkame ľudí žijúcich v mestečku pred viac ako dvestopäťdesiatimi rokmi. Dotýkame sa a hovoríme o tých, ktorí napokon aj spočinuli na tomto mieste, tak ako ľudia dneška a nedávnej minulosti.
Jozef Urminský ml.