História a osobnosti Hlohovca

Vlčie Hory a Kamenné Hory

Skôr ako nás cesty z hlohoveckých chotárov zavedú nazad do Hlohovca, pristavíme sa pri posledných dvoch výšinných polohách ležiacich severovýchodne od nášho mesta. Južne od serpentínovej cesty obrastenej kedysi jedlými gaštanmi a vinúcej sa okolo Starého hája v smere na Dolné Trhovište dvíhajú sa svahy Vlčích hôr.

     Vlčie hory uvádzané v chotánom názvosloví Hlohovca k roku 1894 pod termínom Farkas düllő si dlho zachovávali charakter odlesneného pasienkového chotára s množstvom šípkových a trnkových kríkov. Svahy boli spásané zväčša iba ovcami a kozami. Pôvodne bol chotár pokrytý lesným porastom, ale na konci stredoveku (pravdepodobne na sklonku 15. a  16. storočia) les na Vlčích horách vyklčovali a zrejme v tomto období sa z neho vytratilo aj stanovište vlka, ktorý prepožičal polohe pomenovanie. V roku 1994 bola v tejto časti vybudovaná na ploche 5,43 hektára veľakrát diskutovaná skládka tuhého komunálneho odpadu. Zriadil ju farmaceutický podnik Slovakofarma v blízkosti úložiska reaktívnych kalov z jadrovej elektrárne Jaslovské Bohunice. Vrcholovou časťou Vlčích hôr prechádza cesta do Pastuchova. Pri pohľade z tohto bodu sa naskytá výhľad do hlbokých zalesnených údolí k obci Dolné Trhovište a opačným smerom sa otvára nížina k mestu Hlohovec a dolnovážskej nivy. Istou prekážkou sú tu už iba Kamenné hory. Náš posledný chotár má najstaršie osídlenie na území Hlohovca, preto sme si ho nechali na úplný záver nášho putovania. Delí sa na dve časti. Vrchné kamenné hory ( podľa maďarského názvoslovia z r. 1894 Felső kőhegy) a Spodné kamenné hory (Alsó kőhegy) sú dve pozdĺžne vyvýšeniny s plochými návršiami, priam ideálne na osídlenie pravekými lovcami mamutov. Tí mohli z tohto miesta s prehľadom kontrolovať migráciu zvierat údolím Váhu a naplánovať si tak lov. V rokoch 1994  - 2012 boli postupne objavené až tri sídla pravekých lovcov na Kamenných horách s početnými kamennými nástrojmi a zvieracími kosťami. Keďže nástroje pochádzali z povrchu, samotné - zatiaľ nepreskúmané osady ležia pod zemou a iba rámcovo ich existenciu môžeme položiť do obdobia 20 000 rokov pred Kristom, teda do mladého paleolitu (gravettienu),  kedy vznikali aj najstaršie skvosty výtvarného umenia pravekého človeka, ako napríklad moravianska či věstonická venuša. Na Kamenných horách sa od stredoveku nachádzali početné vinohrady vsadené do síce slnkom prežiarenej no vápenitej kamenistej zeme, z ktorej miestami vystupovali na povrch veľké kamenné bloky vápencov a zlepencov. Po vyklčovaní viníc sa na Spodných kamenných horách začala v 70. rokoch 20. storočia rozrastať výstavba domov v uliciach Kamenohorská, Karpatská, Inovecká, Gagarinova a Ružová. Na Vrchných kamenných horách založili marhuľový sad, ktorý neskôr vyrúbali a premenili na poľnohospodársku pôdu. Kamenné hory poskytujú zo severovýchodu jedinečný výhľad na mesto.

     Ak raz navštívite tieto zákutia, zodvihnete zo zeme praveký nástroj, železnú podkovu, čriepky keramiky z rozbitého džbánu alebo prejdete popri medziach plných vyzbieraného kamenia, čoby pozostatkov stáročnej driny našich predkov a budete vo vysokej tráve obchádzať povyrastané pokrútené staré korene viniča z opustených viníc, potom každý vnímavejší človek bude z tohto miesta odchádzať s pocitom, že naša krajina je ozajstnou krajinou znamení.

Slivová Dolina a Laurincove Hory

Najvzdialenejší chotárny kút ležiaci východne od Hlohovca na trištvrte hodiny pešej chôdze sa nazýva  celkom jednoznačne, no nie celkom presne Slivová dolina. Ten, kto by tu na tomto mieste, odvolávajúc sa na pôvodný názov chotára, hľadal rozsiahly slivkový porast, bude sklamaný. Divo rastúce slivky sa v okrajových častiach doliny nachádzajú už len ojedinele. Hlboké rozľahlé údolie v smere na obec Dolné Trhovište je dnes  odlesneným chotárom, iba úplne najspodnejšia jeho časť je zalesnená a priamo sa napája na chotár Starého  hája. Celá Slivová dolina olemovaná lesmi pri pohľade z jej vrchnej časti ponúka nielen impozantný pohľad do  rozľahlej nížiny, ale upúta aj skutočne krásnym pohľadom na celé Ponitrie a Tribečské pohorie s vrchom Zobor. Že išlo o územie, ktoré bolo od dávna vyhľadávané človekom, nám prezrádzajú početné archeologické nálezy zlomkov keramiky, kamenných sekier, a prírodného farbiva z mladšej doby kamennej 3300 rokov pred Kristom. Okrem toho v najspodnejšej časti doliny sa rozkladalo keltské osídlenie z obdobia rokov 200 – 50  pred Kristom, doložené tiež početnou keramikou. Obe lokality však čakajú na svoje archeologické preskúmanie. Identifikované boli len na povrchu, keď sa na rozoraných brázdach poľa po každej orbe objavili spomínané predmety dávnych obyvateľov Hlohovca. Za povšimnutie tu stojí aj stará kamenná studňa  na dne doliny, slúžiaca kedysi na napájanie dobytka. I keď sa nachádza takmer v nepreniknuteľnej húštine kríkov a žihľavy je možné ju pri lepšom hľadaní na povrchu rozoznať, rovnako aj o čosi ďalej ležiaci žľab na vodu. Hlohovčania sa tu zastavovali s dobytkom na doplnenie zásob pramenitej vody, dokonca časť obyvateľov mesta sa tu aj schovávala na sklonku druhej svetovej vojny v roku 1945, keď prechádzal cez Hlohovec front. Nad Slivovou dolinou ležia Laurincove hory, dnes skôr prekladané ako Vavrincove hory, keďže podoba v stredoveku rozšíreného mena Laurinec sa do podoby Vavrinec ustálila až neskôr. Súvisela s osobnosťou hlohovského zemepána Vavrinca Ilockého – Ujlakyho (1459 – 1524). Panstvo hradu Hlohovec zveľaďoval v rokoch 1479 – 1524. Do obdobia jeho pôsobenia sa kladie najmä dokončenie františkánskeho kláštora v Hlohovci (1492) a viaceré stavebné aktivity na sakrálnych stavbách mesta. Vavrincove hory sú dnes z veľkej časti odlesneným chotárom.  Jazykovitá úžľabina zvažujúca sa k Vápeniciam na ich okraji bola v 70. – 80. rokoch využívaná ako skládka odpadu z podniku Drôtovňa. Neskôr, skládku rekultivovali a na jej povrchu vysadili zeleň. Vavrincove hory svojim názvom jednoznačne dokladajú príslušnosť chotára k panstvu hlohovského hradu a k vlastníctvu zemepána. Neskôr k roku 1661 boli súčasťou urbáru a prislúchali mestečku Starý Hlohovec, podobne ako neďaleký Starý háj. Prečo však poloha nesie názov Vavrincove hory sa môžeme len domnievať. Vo význame hora sa dnes v slovenčine uvádzajú okrem lesov aj vrchy. V prípade hlohoveckých chotárov však hory vždy znamenali les, pretože kopce sa označovali termínom – mons, čiže vrch. Preto v odkaze názvu na majiteľa panstva Vavrinca Ilockého sa môže ukrývať aj akt opätovného zalesnenie vtedy už vyrúbaného chotára práve na príkaz samotného zemepána Vavrinca. V súčasnosti sú obe polohy spoločne so Starým hájom vyhľadávaným poľovným revírom.

Starý Háj a Kršiaky

     V predposlednom rozprávaní o hlohovských chotároch zamierime do najväčšieho lesného porastu v okolí nášho mesta. Najväčší, súvisle zalesnený areál v katastrálnom území Hlohovca, nesie dnes pomenovanie Veľká hora – Fáneš. Nachádza sa na samom severovýchodnom okraji katastra mesta, v smere na obec Dolné Trhovište, ale v historických písomných prameňoch je areál viac známy ako Starý háj  (v maďarčine Ó – erdő). Starý háj pôvodne patril mestečku Starý Hlohovec, neskôr sa stal urbárskym lesom, v ktorom mali nárok na palivové drevo obyvatelia každého z pôvodných domov Hlohovca. Obyvatelia mesta ho pravidelne čistili, aj preto patril háj k najčistejším lesným porastom. Všetku haluzinu a napadané konáre, ktoré tu ľudia zozbierali, viazali do otiepkov a buď si ich vozili domov na zakurovanie, alebo ich predávali v Hlohovci na starom rínku (dnes ulica Starý rínok v strednej časti ulice M.R. Štefánika). Starý háj dodnes tvoria spoločenstvá cerovo – dubového, dubového a dubovo – hrabového lesa. Je to azda najvyhľadávanejší chotár pre hubárov a významný revír pre poľovníkov. Ešte donedávna sa tu nachádzalo aj niekoľko pôvodných stromov starého lesa, presahujúcich vekom stopäťdesiat rokov. K nim patril v údolnej časti pri vstupe do hája úctyhodne veľký tzv. krivý dub, pri ktorom si dávali stretnutia poľovníci pred poľovačkou. V úsmevnom podaní si Starý háj, často dorytý od diviakov, pamätajú aj starší Hlohovčania. Keď chodievali do tohto pomerne vzdialeného chotára, neraz si v polovici dlhej cesty dvojzmyselne povzdychli.„Kde je do-riti ten háj“!  Háj však nemal len súvislé lesné porasty, v dolnej časti bol odlesnený, nachádzala sa tu lúka patriaca do veľkostatku grófa Erdődyho.

     V jeho hornej časti začiatkom 50. rokov československá armáda pod zámienkou budovania skladov pre podnik Odeva postavila muničné sklady. Tzv. „muničák“ bol dlhé roky obohnaný betónovým panelovým plotom a ostnatým drôtom a bol pre verejnosť neprístupný. Po revolúcii ho armáda dala  zlikvidovať, budovy odstránila, takže dnes tu z neho už veľa nenájdeme.

     Hneď vedľa chotára Starý háj, v smere na Hlohovec, leží poloha Kršáky (dnes Kršiaky). Na týchto miestach bolo pred nedávnom identifikované jedno z najstarších pravekých osídlení Hlohovca, doložené kamennými nástrojmi lovcami mamutov pred viac ako 20 000 rokmi.  V súčasnosti odlesnený, poľnohospodársky obrábaný areál, má zaujímavé pomenovanie aj s ohľadom na skutočnosť, že Maďari ho nazývali Karvaly-hegy (Krahulčie hory). Zjavný odkaz na jastraba krahulca nás núti zamyslieť sa, či lokalita bola domovským stanovišťom jastraba alebo Kršiaka rybára, inak nazývaného aj Orliak riečny (lat. Pandion haliaetus). Odpoveď na túto otázku by sme mohli nájsť v staršej slovenskej literatúre, ktorá aj Jastraba krahulca nazýva Kršiakom. Pomenovanie Kršiak má podľa jazykovedca Oskara Ferianca, skutočne originálny pôvod. Kohúti alebo kvočky pri kurencoch sa vždy v čase nebezpečenstva, keď sa blížil dravec, ohlasovali zakŕkaním. Keďže však ľudia kedysi nerobili príliš veľké rozdiely medzi dravými vtákmi a skoro každého dravca  považovali za jastraba, spojili si dohromady tento varovný kŕkavý hlasový prejav kohútov a sliepok s letom loviaceho dravca a jastraba pomenovali Kršiakom. V každom prípade pre jastraba boli okraje hôr a lesov nad údoliami tými najvhodnejšími miestami pre hniezdenie, preto táto poloha hoci už v len názve, predsa len hovorí o rozšírenom výskyte tohto ušľachtilého ostrozrakého lovca z oblakov.  

Stará Hora, Kozie Nohy, Veľké a Malé Vápanice

V našej rodine kedysi kolovala úsmevná príhoda, ktorej hlavným aktérom bol starý otec, František Urminský. Niekedy v 20. rokoch 20. storočia, keď rodina bývala v Nádražnej, dnes Pribinovej ulici ho mama ako najstaršieho chlapca požiadala, či by jej „neskočil“ na „Kozie nohy“ obrať pár sliviek, lebo sa chystá robiť koláč. Na tom by nebolo nič čudné, ak by išlo o vzdialenosť niekoľkých desiatok alebo sto metrov, ktoré museli ľudia prejsť, aby sa dostali na svoje úzke dlhé roličky – „slíže“ rozťahané po všetkých svahoch okolo Hlohovca. Ale Kozie nohy boli predsa len ďaleko od mesta, ležali vlastne na jeho severnom okraji, len kúsok od starého pivovaru. Ale pre väčšinu vtedajších chlapcov a dievčatá vyrastajúcich v hlohovských chotároch, kde pásavali kozy alebo husi bolo úplne prirodzené prejsť denne aj niekoľko kilometrov, či už do školy, zo školy a potom za rodičmi na rolu alebo do vinohradov. Keďže matkina autorita bola pre malého chlapca posvätná, malý Ferko bez reptania na kopec zvaný Kozie nohy „skočil“. Čo na tom, že to bolo takmer dva kilometre tam a dva nazad. Dnes sa sem dostanete bez problémov aj autom, a to napríklad ak by ste navštívili privátny hotel U Janásov na Starej Hore a od neho sa vybrali hore na vrchol kopca.   

      Kozie nohy (v maďarčine označované ako Kecskehegy) sú v súčasnosti časťou veľkého chotára Stará hora (v maďarčine  Ó hegy). Tá patrila k mestečku Starý Hlohovec a bola jedným z najstarších gruntov vo vlastníctve jeho obyvateľov. K roku 1661 sa v urbári Starého Hlohovca spomínajú na prvých troch miestach chotáre Stará hora, Szoros a Wapenicza ležiace v tesnej blízkosti. Časom Szoros (Soroš) ako oficiálny chotár zanikol a tiež sa stal súčasťou Starých hôr. Ale zľudovené  pomenovanie si Hlohovčania naďalej uchovali a osvojili. A to najmä pre označenie úžľabiny a susediacich kopcov, kde sa nachádzal starý grófsky kameňolom, kde pramenila znamenitá studničná voda zásobujúca i miestny pivovar a kde rástol jeden z prvých skvostných kvetov jari, poniklec veľkokvetý, Hlohovčanmi nazývaný aj „Soson“. Stará hora – Soroš ukrýva aj niekoľko tajomstiev súvisiacich s existenciou lokálnych podzemných krasových útvarov, jaskýň. Podľa rozprávania tu až do roku 1937 jestvoval vchod do podzemia, ktorý však vojaci miestnej vojenskej posádky počas cvičenia zasypali. Legenda vraví tiež o veľkom jašterovi, prebývajúcom v jaskyni, a o  rozsiahlom podzemnom jazere - morskom oku. Soroš je do slovenčiny dnes prekladaný ako Sedliská, ale v pôvodnom maďarskom pomenovaní označuje tesný priestor medzi horami, čiže tiesňavu (Szoros).

     Stará hora označuje svahy medzi ním, a to najmä kopec nad Panskou Nivou, kde sa po roku 2000 rozšírila bytová výstavba a susediace svahy nad viechou Jašter. V týchto miestach pri pivovare cestou na Pastuchov a Dolné Trhovište sa končil hlohovecký a začínal peterský chotár. Tiesňava za Sorošom pokračuje ku chotáru Malé a Veľké Vápenice (v maďarčine Kis Mészhegy , Nagy Mészhegy). Dnes záhradkárska osada ležiaca naľavo od cesty na Pastuchov. Malé a Veľké Vápenice sú príkre svahy pokryté vápnitými kamenistými, zväčša ílovitými pôdami. Sú pomerne členité vďaka príkrym zrázom vymletých dažďovou vodou a z viacerých výšinných polôh poskytujú pekný panoramatický výhľad na Hlohovec a široké okolie dolnovážskej nivy. V minulosti tu boli počas kopania základov záhradných chatiek nájdené nástroje a keramika zo staršej doby bronzovej (1 600 rokov pred Kr.). Vápenice indikujú aj existenciu vápenných pecí v stredoveku a novoveku, doložených archeologickými nálezmi v neďalekom kameňolome, kedy sa tu vypaľovalo vápno. Chotár je ukončený kamenným mostom, postaveným v rokoch 1887/1888. Málokto si ho dnes však všimne, pretože je prekrytý asfaltovou cestou. Keď však niekedy zavítate do týchto končín a odbočíte pred serpentínami z hlavnej cesty od Hlohovca na poľnú cestu vľavo, určite si všimnite túto zaujímavú technickú pamiatku, na výstavbe ktorej sa podieľali aj kamenárski majstri z Talianska.