Z minulosti hlohovského gymnázia

Vždy, keď na jeseň opadne lístie zo starých školských líp pri starej gymnaziálnej budove, ďalší rok v živote tejto školy odíde akoby do nenávratna. Pravidelne na prelome mája a júna sa lúči so svojimi absolventmi, aby v septembri privítala ďalších nových študentov. Nielen pre tých, ktorí takto denne prekračovali jej prahy a prežili na jej chodbách, v triedach a odborných učebniach roky svojej mladosti ponúkame malé poobhliadnutie sa do minulosti najstaršej strednej školy v Hlohovci. Už v roku 1601 vzlietla akoby na krídlach modernej doby prvá renesančná škola v Hlohovci predstihujúca svoju dobu o celé stáročia. Bolo totiž nezvyčajné, aby malé poddanské mestečko v rukách zemepána s celkovým počtom do 4 000 obyvateľov malo výuku na úrovni vtedajších vyspelých stredných škôl. Práve vďaka miestnym zemepánom Thurzovcom, podporujúcim v tom čase reformáciu, vznikla v meste už v druhej polovici 16. storočia evanjelická škola, ktorú neskôr jeden z najvýznamnejších predstaviteľov rodu, gróf Stanislav Thurzo (1576 – 1625) pozdvihol na vyššiu školu gymnaziálneho typu, dodnes v historických pojednaniach označovanú ako trojjazyčné gymnázium. Pozoruhodné je, že o tejto škole sa okrem viacerých písomných prameňov zachoval aj školský poriadok z roku jej založenia, pričom ako prvé sídlo školy sa spomína františkánsky kláštor. Ako vyplýva zo zakladajúcej listiny zo dňa 12. novembra 1601, školu mal viesť direktor, pôvodom Slovák, za 100 zlatých ročne, no učiteľský zbor sa smel vyberať už spomedzi Slovákov, Maďarov a Nemcov. Toto paritné národnostné zastúpenie vychádzalo zo skutočnosti, že v Hlohovci žili početné národnostné skupiny tak Slovákov ako aj Maďarov a Nemcov. Školský poriadok ďalej prezrádza aj detaily zo života školy a jej žiakov, ktoré by sme dnes mohli označiť úsmevnými, ale na tú dobu boli úplne prirodzené. Tak napríklad pre študentov bola zemepánom zriadená školská nadácia – základina. Podľa nej mali každý týždeň dostávať akési životné minimum, štyri merice žita, avšak podmienkou bolo, aby sa žiaci pravidelne pomodlili pri obednom zvonení zvona farského kostola na trhovisku a pri rannom a večernom zvonení zvona v kláštore. Študenti boli zároveň každý deň vždy v závere vyučovania skúšaní z prebraného celodenného učiva a na konci školského roka všetci absolvovali záverečné skúšky za účasti miestnych kňazov, predstaviteľov mesta a zástupcov zemepána. V roku 1616 popri gymnáziu uvažoval zemepán Stanislav Thurzo spoločne s palatínom Jurajom Thurzom založiť v Hlohovci vyššiu strednú školu – akadémiu. Trojjazyčné gymnázium napokon v Hlohovci jestvovalo až do vymretia hlohovských Thurzovcov v roku 1636. Posledné roky svojej existencie prežilo v Podzámskej ulici v dome, ktorý postavil významný evanjelický kazateľ a tiež rektor miestnej evanjelickej školy Peter Bornemisza. Keď v roku 1668 na prvej podrobnej mape Hlohovca zaznamenával polohu tejto školy cisársky zememerač Andersi, k opustenej vypálenej stavbe školy stojacej na mieste dnešného daňového úradu poznamenal iba stručne „Abgebrante Reformierte schule“. Presne o tristo rokov neskôr, 29. septembra roku 1936 otvorilo brány nové moderné gymnázium, o ktorého zriadenie bojoval Hlohovec už od roku 1930. Ale až keď mesto Hlohovec získalo štátnu subvenciu na vybudovanie novej meštianskej školy v Komenského ulici, otvorila sa možnosť umiestniť gymnázium do staršej budovy meštianky postavenej v roku 1882 v Novej ulici (dnes ul. M. R. Štefánika). V prvom školskom roku 1936/37 boli otvorené dve triedy, I. (106 žiakov) a II. (45 žiakov), v ktorých učilo 7 profesorov a ďalší výpomocní a vedľajší učitelia. Veľký zásah do vyučovania prišiel v máji roku 1939, keď školu museli opustiť všetci pedagógovia českej národnosti. Na popud vtedajšieho ministra školstva Jozefa Siváka sa v roku 1941 začalo s jej postupnou likvidáciou a iba s veľkou námahou sa podarilo vedeniu mesta udržať jej chod aj v pohnutých rokoch záveru druhej svetovej vojny v školskom roku 1944/1945. Študenti z vyšších ročníkov prešli na gymnáziá do Trnavy a Skalice, takže na konci školského roka v júni 1945, tesne po skončení vojny gymnázium navštevovalo iba 76 žiakov. V septembri 1945 sa už gymnázium otvorilo pre 234 žiakov a v roku 1947/48 mala škola aj prvých 37 maturantov. Už v týchto rokoch pracovali v pedagogickom zbore gymnázia aj dve jej výrazné osobnosti – učitelia Jozef Bendl a Michal Turza, ktorí na viac ako tri desaťročia zasvätili svoje životy výučbe a jej riadeniu. Zoštátnenie gymnázia v roku 1946 znamenalo postupný prerod školy, ktorá neskôr vymenila aj svoje sídlo a presunula sa opäť do priestorov meštianskej školy, tento krát už do Komenského ulice. V roku 1953 bola škola pretransformovaná na jedenásťročnú strednú školu a v školskom roku 1959/60 na dvanásťročnú strednú školu. Hľadanie vhodných alternatív budovania modernej školy znamenalo, že v rokoch 1960 – 1975 sa profilovala ako stredná všeobecno-vzdelávacia škola a súbežne s tým v školskom roku 1970/1971 sa obnovila gymnaziálna forma štvorročného štúdia. Po roku 1990 v zmenenom spoločenskom a politickom režime bola obnovená popri štvorročnom štúdiu aj pôvodná forma osemročného reálneho gymnázia. Za uplynulých 80 rokov jestvovania školy opustilo jej brány presne 6 192 absolventov a v jej vedení sa vystriedalo spolu 8 riaditeľov v poradí: Konrád Rotrekl (od 25. 6. 1936 do 31. 5. 1939) Štefan Bolczek (od 1. 6. 1939 do 4. 9. 1939 ako dočasný správca) Jozef Kmeť (od 4. 9. 1939 do 3. 9. 1950) Jozef Bendl (od 4. 9. 1950) PhDR. Róbert Margetín (od 1. 9. 1981) RNDr. Pavol Hazucha (od 1. 9. 1991) Ing. Gabriela Fajtlová (od 1. 9. 1999) PaedDr. Danica Bartoňová (od 1. 9. 2014). Najvyšší počet maturantov mala škola v roku 1970, keď ju absolvovalo až 134 študentov. Od roku 2009 nesie škola pomenovanie po hlohovskom rodákovi, básnikovi Ivanovi Kupcovi a tak ako to prezrádza jeden z jeho básnických výrokov na mramorovej doske v hlavnom vstupe „Tu rastie pravda ako divá tráva; berte si ju, natrhajte si z jej bielych vôní“, táto škola po celé desaťročia otvára brány slobodnému mysleniu, čestnému a spravodlivému chápaniu života, kde sa aj mladosť dá prežiť krásne a nezabudnuteľne.

Jozef Urminský ml.

 

Hlohovec očami cestovateľov

V roku 1857 zaslal do viedenskej redakcie Slovenských novín list popredný nemecký romantický spisovateľ Ludwig Storch, ktorý v ňom zverejnil dojmy z návštevy svojho syna žijúceho v tom čase v Leopoldove. Noviny ho obratom zverejnili. Okrem iného sa v ňom písalo: „Mně naproti, na jednom vrchu levého pobřeží Váhu, leží skvělý hrad velmožský (rozuměj Hlohovec, čili Frašták), se znamenitou anglickou zahradou a dalekým výhledem... Údolí pak Váhu jest velmi romantické a převyšuje svými malebnými krásami podobné švýcarské doliny ...“ Nemecký spisovateľ sa nechal unášať nielen malebnosťou prírody, ale aj povahou domorodých obyvateľov dolnopovažského regiónu okolia Hlohovca. V ich osobnostnej charizme rozpoznal najvznešenejšiu podobu človeka, ktorá podľa neho zaručuje budúci rozkvet ľudstva a tvorí výbornú látku pre umelecké spracovanie. Naša domovina mala v očiach cudzinca, hoci romantického idealistu, aj takúto lichotivú podobu. L. Storch nebol zďaleka jediný, komu sa objavila v ceste silueta nášho mesta. Správy o tom nám zanechali rôzni cestovatelia v relatívne bohatej cestopisnej literatúre vzťahujúcej sa k Hlohovcu. Do Hlohovca sa cestovalo pešo, koňmo, vozmi, no napríklad i plťou, neskôr železničnou a automobilovou dopravou. Dôvody návštev boli rôzne, hoci nie vždy bolo naše mesto cieľom ciest, skôr iba prechodnou stanicou. Túžba po vedeckom poznaní podnietila Eduarda Browna, anglického lekára a člena Kráľovskej učenej spoločnosti v Londýne, absolvovať študijnú vedeckú cestu po strednej a východnej Európe v rokoch 1669 – 1670. Zaujímal sa o baníctvo, hutníctvo, minerálne pramene a kúpele. Jeho cesta viedla aj Hlohovcom. Všíma si ťažký život obyvateľov počas osmanskej okupácie, no napriek tomu sa vyjadril, že je to pekné mesto a dokonca si ho okrem písomnej podoby v cestopise s názvom Cesta z Komárna do banských miest v Uhorsku a odtiaľ do Viedne (1673) zvečnil aj kresbou. V čele osmanského ťaženia Európou stál aj muž, ktorého zbraňou nebol meč, ale pero. Evliya Čelebi zaznamenával vojnové úspechy osmanskej armády počas dobývania Európy, z ktorých zostavil viaczväzkové dielo nazvané Seyahatnâme (Kniha ciest). Ako cestovateľ a kronikár vojska zachytil mnohé udalosti a opísal desiatky miest, ktorými armáda prechádzala a vyrozprával priebeh jednotlivých bojov. V roku 1665 zavítal aj do Hlohovca, kde opisuje mesto a hrad. Jeho umelecký štýl je špecifický duchom dobového videnia udalostí a tiež poetikou blízkovýchodných umelcov, pretože často mystifikuje, hyperbolizuje a prifarbuje skutočnosť, najmä čo sa týka opisu hrdinstva osmanských vojakov pri boji. Hlohovský hrad videl takto: Bol to malý, štvorcový hrad na rovnej lúke, na brehu Váhu. Teraz stavajú na brehu Váhu osemuholníkový silný a pevný hrad z tehly. Starý hlohovecký hrad je akoby vnútorný hrad novej pevnosti. Aj vonkajšie veľké predmestie, ktoré obliehal Kibleli paša s kozáckymi vojakmi, obohnali priekopami, veľkou palankovou hradbou a palisádami. Postavili tam osem bášt bez strechy. K týmto baštám vykopali veľkú priekopu a do nej chceli vpustiť rieku Váh. Plťou prichádza do Hlohovca začiatkom 20. rokov 19. storočia cestovateľ a vzdelanec Alojz Medňanský. Organizuje miestopisnú plavbu Považím, počas ktorej zaznamenáva zažité udalosti a mapuje krajinu. Text jedného z prvých beletrizujúcich cestopisov po Slovensku vydal v roku 1826 v nemčine pod názvom Malerische Reise auf dem Waagflusse (Malebná cesta dolu Váhom). Jeho prvé kroky smerovali k hlohovskému zámku, kde sa mu otvoril očarujúci pohľad na bohatú a upravenú zámockú zeleň dômyselne obkolesujúcu jazierko. Rozmanitosť a exotickosť majestátneho skleníka pod zámkom mu vyráža dych a jeho krásu vyslovuje pomocou prirovnaní k antickým mytologickým symbolom a postavám. Medňanský spoznáva zámocký areál a mesto v čase najväčšieho rozkvetu, ktorý mu vštepil svojimi rekonštrukčnými aktivitami Jozef Erdődy, čo potvrdzuje slovami: „Plavbu prerušujeme pri pilótovom moste v Hlohovci, lebo tu nepristáť bolo by pre cestovateľa hriechom a toho sa môže dopustiť len bezcitný pltník...“ Plť slúžila ako účinný dopravný prostriedok aj nemenovanému cestovateľovi z Komárna vracajúcemu sa domov dolu Váhom spoločne s chlapíkom z Predmiera, ktorému dal list s prosbou, aby ho odovzdal svojmu bratovi, dolnodubovskému farárovi, Jozefovi Ignácovi Bajzovi. Túto udalosť spoločne s krátkym humorne ladením priebehom plavby až k Hlohovcu podáva Bernolákov úvod k polemike o Bajzovej zbierke epigramov s názvom Nečo o epigramatéch anebožto malorádkoch Jozefa Ignáca Bajzi (1794). Z poverenia cisárskej administratívy pri príležitosti korunovácie rakúskeho cisára Ferdinanda I. za uhorského kráľa sa vydal v auguste roku 1830 na dvojmesačnú bádateľskú výpravu Slovenskom skúsený rakúsky topograf Adalbert Joseph Krickel. Svoj cestopis nazval Putovanie z Viedne cez Bratislavu a Trnavu do banských miest: Banská Bystrica, Kremnica a Banská Štiavnica, a odtiaľ do Turca a údolia Váhu (1831). Keďže jeho zvedavosť pútali najmä hrady, zámky, zrúcaniny, panovnícke sídla, navštívil aj Hlohovec, kde hlavnú pozornosť venoval zámku a priľahlému parku. Jeho popisy sú pomerne presné, no nevyhnú sa vzletnej štylizácii. Oceňuje kompozíciu zámockej záhrady a najmä to, že sa v nej dokonale snúbia prírodné prvky s architektonickými. Madunice boli v čase pôsobenia Jána Hollého „svätyňou národnou“, ako sa o nej vyjadril J. Škultéty. Kľučku na jeho fare si podávali študenti, básnici, politici, kňazi. Často nedbali putovať celé týždne, aby sa mohli stretnúť s najväčším literátom vtedajšieho slovanského sveta. Hlohovec bol jednou zo zastávok pri cestách za madunickým bardom. Bolo to tak aj v prípade poľského nadšenca slovanských myšlienok Apolinariusza Tomkowicza. V cestopise Zo Slovenska (1839) popisuje hlohovský most, rozľahlú erdődyovskú bažantnicu, zámockú záhradu i protitureckú pevnosť. Práca českého cestovateľa Rudolfa Pokorného Z potulek po Slovensku (1883) vznikla ako výsledok zážitkov z troch ciest, ktorými autor vyjadroval svoje presvedčenie o československej kultúrno-spoločenskej blízkosti a národnej jednote. V Hlohovci venoval Pokorný najviac pozornosti zámku so záhradou. Tradíciám romantického videnia krajiny a jej malebného koloritu zostáva autor verný, pretože hodnotu prírode dodáva angažovanosť a usilovnosť slovenského ľudu, ktorý bol v jeho očiach vykreslený idealisticky: „Ve Fraštáku zdrželi jsme se sotva do druhého dne. Bylo nám těsno v jeho zděch, a ulevilo se nám teprve, když citli jsme se zase v úrodných polích mezi pilným lidem slovenským.“ Inú motiváciu svojho putovania mal cestovateľ a dobrodruh František Václav Peřinka – zostavovateľ cestopisnej zbierky ľudového humoru a vtipu pod názvom Veselé putovanie po Slovensku (1934). Zozbierané žarty o mestách a obciach sú neobrúsené, jadrné, plné zdravého vtipu, ktorý triafa do čierneho a nič a nikto mu nie je sväté. Pri každej z obcí dokázal obnažiť niečo z jej bytostnej podstaty, ktorou sa prezentuje navonok. Z Hlohovca prináša príbehy, ktoré vošli nielen do regionálnej pamäti, ale „reprezentujú“ mesto v celonárodnom vedomí. Tak je to najmä s hrdosťou Fraštačanov na svoje víno a vychýrený jarmok. Čítajme, čo si zaznačil: „V hlohovskom chotári bývali pred rokmi vinohrady. Ale fraštacké víno bolo dobré len na vylievanie syslov. Raz bol preca len jeho čas. Bolo to v roku 1884, kedy bývalej monarchii hrozila cholera. Vtedy lekári vyhútali, že proti cholere je výborným liekom všetko kyslé. Aj fraštacké víno malo výhľady na dobrý odbyt – len škoda, že cholera neprišla. Je tomu vraj asi šesťdesiat rokov, čo Fraštačanom bolo ich víno preca len na osoh. V meste vypukol oheň, na Váhu bolo málo vody, ale vína bolo dosť a bolo kyslé. Len deti strašili, že im dajú napiť vína, ak nebudú dobré, ale piť ho nik nechcel. Hasili teda oheň vínom a vraj aj – uhasili.“ Svoje memoáre s cestopisnými črtami pod názvom Vinařem v Africe i leckde jinde (2004) publikoval svetoznámy vinár Antonín Konečný. Rozpráva o udalostiach na svojich cestách za pracovnými povinnosťami z rôznych kútov Československa i celého sveta. Knihu napísal na sklonku svojho života, aby tak mohol z nadhľadu, často humorne a zároveň autenticky vyjadriť svoj vzťah k vínu. Hneď prvou profesijnou zastávkou vtedy mladého vinára bol Hlohovec, ktorému v knihe venoval samostatnú kapitolu. Zoznamuje čitateľa s mestom tak, ako ho videl cudzinec – človek, nezaťažený domácimi stereotypmi a predsudkami. Práve preto jeho pohľad na pozadí plnenia si pracovných povinností odkrýva aj mnoho z povahy, koloritu a genia loci mesta, čo si, my, Hlohovčania, len ťažko pod nánosmi vlastnej, často skreslenej a idealizovanej predstavy o ňom, nevšímame. Konečného prvý dojem z mesta, keď doň začiatkom 50. rokoch 20. stor. vstúpil, bol takýto: Hlohovec, jinak lidově Frašták nebo Galgóc, leží na Váhu medzi Trnavou a Piešťany. Je to staré vinohradnické město se třemi kostoly, zámkem a tenkrát i se spoustou hostinců nevalné pověsti. Špatnou pověst mělo v okolí i samotné hlohovecké obyvatelstvo. Řikali jim „päťkorunoví svedkovci“. To proto, že každou středu, když zasedal okresní soud (po jejich „sedria“), stáli před nádražím nebo okolo soudu a nabízeli se přicházejícím venkovanům za svědky a za pět korun odpřísahli před soudem všechno, co kto potřeboval. Dalším koloritem města bylo, že se tam ještě jako tažná síla používali osli. Byli zapřaháni do dvoukolých kár a v těch se svážela úroda z polí a vinohradů. Také každou středu na jedné ulici byl, dnes by se řeklo, bleší trh. Tam se dostalo koupit všechno, co se doma nepotřebovalo. Někdy to byly překrásné starožitné věci. Bohužel jsem neměl tenkrát tolik peněz, abych si něco koupil. Nielen do Hlohovca prichádzali cestovatelia, ale aj Hlohovec ako svoje rodisko či bydlisko mnohí opúšťali na cesty za poznaním a dobrodružstvami. Medzi nich patril Hlohovčan, spisovateľ, publicista a lekár Imrich Frič s rukopisom humorno-satirického cestopisu Moje cesty. No najznámejším rodákom – cestovateľom, ktorého meno poznajú aj za hranicami Slovenska, bol Belo ŠkarnicelHlohovský, novinár s dušou dobrodruha a priekopník slovenskej cestopisnej literatúry 20. storočia Osudy oboch sú však už iným príbehom.

Marián Kamenčík 

 

Z povstaleckého denníka – história bez legiend

Koncom augusta roku 1944 už piatym rokom svetu vládol vojenský teror a masové vraždenie, v ktorom Slovensko navonok pôsobilo ako pokojná krajina, ktorej sa útrapy druhej svetovej vojny akoby ani netýkali. Fašistická republika bola podľa dobovej propagandistickej tlače „vysporiadaná so židmi, cigáňmi, komunistami a vôbec protištátnymi živlami“, avšak k jej politickému smerovaniu riadenému symbolom hákového kríža sa čoraz viac zdvíhala vlna odporu verejnosti a slovenskej armády, výdatne podporovaná spojencami z Londýna a Moskvy. V očiach hitlerovského Nemecka prvá Slovenská republika nebudila veľkú dôveru a v roku 1944, keď sa na Slovensku aktivizoval odboj a Slovenská národná rada, začali Nemci reálne uvažovať nad jeho obsadením. Dňa 29. augusta 1944 doobeda so súhlasom prezidenta Dr. Jozefa Tisa napokon nemecká armáda prekročila našu štátnu hranicu a začala s obsadzovaním strategických miest. Na priamy odpor obyvateľstva a slovenskej armády v ten istý deň prostredníctvom rozhlasového vysielača o 20:00 hodine vyzval veliteľ 1. Československej armády podplukovník Ján Golian. 60 000 mužov s branným armádnym výcvikom a 18 000 partizánov z radov vojakov a civilistov od konca augusta do 27. októbra 1944 čelilo nemeckej fašistickej ofenzíve pod zjednocujúcim označením Slovenské národné povstanie. Jestvujú mnohé uhly pohľadov na toto ozbrojené vystúpenie, faktom však zostáva, že Slovenský štát s nacistickými ideami sa práve vďaka tomuto protifašistickému odporu zaradil po skončení druhej svetovej vojny medzi víťazné mocnosti. Najvýznamnejšou pamiatkou na toto obdobie v Hlohovci je Pamätník Osloboditeľov a SNP na Námestí sv. Michala odhalený 29. augusta 1954 za prítomnosti jeho autorov, Ľudovíta Gogu a Artura Slatinského. Na celom pamätníku, ktorému dominuje súsošie sovietskeho vojaka, partizána a matky s dieťaťom však dlho chýbala základná zmienka o tých obyvateľoch mesta, ktorí padli za slobodu v Slovenskom národnom povstaní. Až v roku 2004 pribudla na podstavci veľká pieskovcová doska s menami 48 civilistov – Hlohovčanov, ktorí zahynuli počas vojny a v povstaní. Za každým tu vytesaným menom sa skrýva nevšedný ľudský osud. Všetky príbehy týchto ľudí sú zaujímavé a hodné poobhliadnutia, no za všetky môžeme v tejto chvíli spomenúť len jedno. Vyberáme teda zo zoznamu uprostred vytesané meno Arpáda Felcána. Významná postava hlohovských dejín, zanietený učiteľ, zdatný spisovateľ a novinár. Pochádzal z Hlohovej ulice z intelektuálnej rodiny obuvníka Michala Felcána. Pre svoje pokrokové zmýšľanie, presadzovanie revolučných myšlienok bol dlhé roky tŕňom v oku úradníckej elite Hlohovca. Arpád Felcán ako učiteľ revolucionár, novinár a spisovateľ bol pre Hlohovec dlhé roky neprekonaným autorom knihy Hlohovecko kedysi dnes a zajtra z roku 1932, v ktorej dokázal vyrozprávať širokým masám laickej verejnosti minulosť Fraštáku – mestečka, z ktorého on sám bol rodákom a ktorý ako nadšený lokálpatriot skutočne miloval. Jeho cesta do SNP smerovala cez učiteľské pôsobisko, ktoré dostal v roku 1940 v Novej Bani. Predtým však v rokoch 1934 – 1938 učil vo Svätom Jure. Jeho nútené preloženie do meštianskej školy v Hlohovci v roku 1938 sprevádzali protesty žiakov a petície adresované vrchnému školskému inšpektorovi. Na bránu jeho domu vo Sv. Jure dokonca čiasi žiacka ruka raz napísala vetu „pán učiteľ, prosím neodchádzajte od nás“. Arpádova manželka Ružena po rokoch spomínala na tento deň, keď sa vracala s mužom domov a on si zrazu všimol tento, školskou kriedou na bráne napísaný odkaz. Náhle mu na líce vyhŕkli slzy, lebo v tej chvíli pochopil, že tieto deti boli jedinými bytosťami, ochotnými za neho naozaj bojovať. Môže si jeden učiteľ azda želať viac? Aj v Hlohovci sa proti jeho odchodu postavili mnohí žiaci, okrem iných aj neskorší herec Otto Lackovič. Po vypuknutí povstania prijal ku krstnému menu Arpád ďalšie meno Vojtech a ako osvetový dôstojník a predseda revolučného národného výboru v Novej Bani sa zapojil do národnooslobodzovacieho boja. Po potlačení povstania v októbri 1944 sa musel skrývať v horách. Pred Vianocami ho doma počas utajenej návštevy manželky a dvoch maloletých dcér zatkli gardisti a odovzdali gestapu. Dňa 23. decembra 1944 ho v lese pri obci Píla popravili zastrelením, keď predtým ho prinútili vykopať si vlastný hrob. Ako protiváhu k tomuto príbehu rezonuje u starších Hlohovčanov aj meno, resp. príbeh muža, vojaka a veliteľa vojenskej posádky v Hlohovci, mjr. delostrelectva Jozefa Čilíka. Hoci do povstania sa priamo nezapojil, paradoxne bol predsa len jeho dôležitým aktérom. Keď v lete v roku 1944 vrcholili prípravy na povstanie, prisľúbil mjr. Čilík zapojenie sa celej hlohoveckej posádky do jeho priebehu. Ale napokon vojaci trnavskej posádky, ktorí prišli 30. augusta 1944 do Hlohovca očakávajúc, že sa k nim pridá, pokračovali do povstania bez neho. Veliteľ sa nevedel rozhodnúť. Napriek tomu bez výhrad otvoril posádkový muničný sklad a prikázal vyzbrojiť z neho každého, kto sa rozhodne ísť do povstania. Ako vojak teda zostal verný vojenskej prísahe, ktorú zložil ako vysoký dôstojník armády slovenského štátu a uposlúchol rozkaz svojho nadriadeného generála Ferdinanda Čatloša k povstaniu sa nepripojiť. Zbraňami z posádky v Hlohovci sa napokon vyzbrojilo ďalších viac ako sto dobrovoľníkov z Hlohovca, ktorí potom pokračovali s trnavskou posádkou do povstania. Jozefovi Čilíkovi po tomto kroku bolo okamžite jasné, že pred Nemcami nebude vedieť presvedčivo zdôvodniť svoje počínanie a jeho rozhodnutie otvoriť muničné sklady bude považované za vlastizradu. A tak na radu niektorých nemeckých dôstojníkov, ktorí ho varovali, aby sa ukryl, lebo si pre neho z gestapa prídu, mjr. Čilík vo svojej kancelárii v kasárňach namieril svoju osobnú zbraň proti sebe a zastrelil sa. Jeho hrob ležal dlhé roky zabudnutý a neudržiavaný v hornej časti cintorína, až pokým ho pri úpravách pre nové hroby nezničili. Pri exhumácii, navyše pre mňa nepochopiteľne, hrobári od kostrových pozostatkov oddelili a rozpredali aj zberateľsky cenné majorove vyznamenania a odznaky. O komplikovanosti doby, v ktorej žili obaja hlohovskí aktéri povstania v tomto prípade jednoznačne hovorí skutočnosť, že zatiaľ čo učiteľovi Felcánovi sa po smrti dostalo najväčšej pocty, boli po ňom dokonca pomenované ulice v Hlohovci a vo Sv. Jure, ďalších 47 Hlohovčanov sa dočkalo svojho pamätníka až po 60. rokoch. No a veliteľovi hlohovskej posádky mjr. Čilíkovi sa nedostalo ani to. Dokonca aj o to posledné pietne miesto na našom cintoríne, jeho vlastný hrob, pred osemnástimi rokmi zlikvidovali.

Jozef Urminský ml. 

 

Hlohovské trhy a jarmoky kedysi a dnes

Zažiť pravý stredoveký Michalský jarmok pred 650 rokmi musel byť ozajstný zážitok. Zavčas ráno na sviatok sv. Michala Archanjela sa otvorili mestské brány Hlohovca a k farskému kostolu a do priľahlých ulíc sa začali z troch strán od Trnavy, Topoľčian a Nitry presúvať dlhé zástupy ľudí, šiatrových vozov, sedliackych rebriniakov a dvojkolesových kár, poväčšine ťahaných koňmi, volmi alebo somárikmi. Predavači a kupci vyobliekaní do najrozmanitejších odevov sa za vyzváňania kostolných zvonov ohlasujúcich začiatok výročného trhu na nasledujúcich pätnásť dní stali hlavnými protagonistami veľkolepého predstavenia, ktorému čo do pôsobivosti naozaj nič nechýbalo. Priateľskú vravu striedali občasné hádky a každá potýčka končila pokonaním sa pri poháriku v šenku. Aj taký býval Michalský jarmok, ktorý v roku 1362 udelil osade Nový Hlohovec uhorský kráľ Ľudovít I. z Anjou. Výročné trhy na sviatok sv. Michala zavedené v Hlohovci kráľovskou listinou dňa 1. januára v roku 1362 samozrejme neboli pre túto obec žiadnou veľkou novinkou, pretože pravidelné trhy ako to vyplýva z dobových dokumentov sa tu konávali aj predtým. Už v roku 1294 sa v donácii pre šľachtica Abraháma Ruffa uvádza, že v oboch sídlach pod hlohovským hradom sa nachádzajú dve trhoviská. Jedno z nich patrí Novému a druhé Starému Hlohovcu a pre ich zreteľné vzájomné odlíšenie sú oddelené od seba iba priekopou. Pravidelné týždenné trhy boli ale niečím celkom iným ako výročné trhy konané vždy v nejaký konkrétny cirkevný sviatok. Povoľovali ich iba králi za pomoci miestnych zemepánov. V prípade Hlohovca to bolo za účinnej intervencie pána hlohovského hradu a majiteľa panstva Mikuláša Konta zastávajúceho aj post palatína, čiže kráľovského miestodržiteľa. Rovnakých trhových privilégií, aké mal od roku 1362 Nový Hlohovec sa ale dožadovali aj obyvatelia susednej pôvodnej podhradskej dediny Starý Hlohovec, preto zemepán Kont na sklonku svojho života v roku 1365 rozšíril rovnaké trhové výsady aj pre túto starobylú osadu. Hlohovec mal podľa výsad spočiatku len jeden výročný trh– Michalský, no neskôr sa ich počet zvyšoval. V 18. storočí sa tak v Hlohovci konávalo do roka až jedenásť výročných trhov, no pre presné odlíšenie od bežných týždenných trhov sa tieto nazývali jarmokmi (odvodené z nemeckých slov Jahr – rok, Markt – trh, čiže výročný trh). Boli to jarmoky na sviatky Obrátenia sv. Pavla, na sv. Mateja, Zvestovania Panny Márie, sv. Filipa, sv. Ducha, sv. Petra a Pavla, sv. Vavrinca, sv. Michala, na Všechsvätých a na sv. Luciu. K posledným sviatočným, výročným trhom zavedeným v Hlohovci v roku 1725 patril Veľkonočný jarmok. Pre zmenu o júnovom jarmoku na sviatok sv. Petra a Pavla sa hovorilo, že právo na jeho vydržiavanie nezískal Hlohovec, ale pôvodne neďaleká obec Sv. Peter, no tá ho neskôr povolila konať Hlohovčanom, za čo dostávala od nich finančnú náhradu. Okrem výkladných alebo výročných jarmokov sa v Hlohovci v pondelky a štvrtky pravidelne konali bežné týždenné trhy, Hlohovčanmi nazývané príznačne rínek (rínok). Dnešný rínok konaný na tržnici v Radlinského ulici najmä v utorky, štvrtky a soboty sa ale značne odlišuje od tých pravidelných trhov, ktoré tu boli v prvej polovici 20. storočia. Takmer každodenný veľký rínok býval na námestí okolo farského kostola, malý rínok sa konal na jeho severnom okraji zvyčajne v nedeľu od včas rána do desiatej hodiny dopoludnia. A sortiment ponúkaného tovaru bol naozaj pestrý. Dostali ste tu kúpiť nielen mlieko, maslo, koreniny, ovocie, zeleninu, hydinu, mäso, obilie, ale aj čerstvé pečivo či chlieb. Takéto rínky zastupovali absentujúci tovar v obchodoch a vždy ste v nich našli to, čo v obchodoch práve chýbalo. Z námestia sa neskôr rínky presúvali do Hlohovej ulice oproti židovskej škole a aj na malé námestíčko ku tzv. „Kamennej škole“ medzi ulice Pribinova a M. R. Štefánika. Dnešné pomenovanie tejto ulice Starý rínok, ale pôvodne súvisí s tu umiestneným trhoviskom vyhradeným na predaj palivového dreva a sena. Možno oveľa slávnejšie ako boli výročné, alebo tiež výkladné trhy na námestí boli tzv. Lichvové (v Hlohovci nazývané Lichvacie) jarmoky na Pažiti v časti dnešnej Jarmočnej ulice. Nachádzalo sa tu jedno veľké priestranstvo pri tzv. majery, kde sa pravidelne konávali jedny z najväčších trhov na kone a dobytok v Hornom Uhorsku. Staré jarmočnisko dnes pripomína už len názov samotnej ulice a kamenný kríž stojaci na jej začiatku. Lichvový jarmok bol mimoriadne vyhľadávaný obchodníkmi z celého Slovenska najmä pre kone, ktoré sem chodili konskí kupci – handliari kupovať a predávať až zo Sliezska, Moravy a Rakúska. Bolo to vynikajúce miesto pre trhy tohto druhu, pretože ležalo hneď vedľa hlavnej cesty a zároveň sa nachádzalo ešte pred mestskými bránami. Svoju najväčšiu slávu zažívali v 18. storočí a v ročnom kalendári uhorských dobytčích trhov ste ich mohli nájsť až do roku 1948. O dva roky neskôr celé priestranstvo rozparcelovali na novú výstavbu rodinných domov. Ak ste sa chceli zúčastniť takéhoto jarmoku ako predávajúci, museli ste si zaobstarať pre predávané zviera pas, kde bol zaznačený jeho pôvod, vek a potvrdenie o zdravotnom stave od veterinára. Výročné jarmoky v Hlohovci podobne ako tie lichvové začali postupne upadať v priebehu 20. storočia. Dokonca ani najstarší z nich, Michalský jarmok začiatkom 20. storočia už netrval kráľom ustanovených 15 dní, ale len dva, maximálne tri dni. Napokon v období socializmu po roku 1948 aj tento jarmok bol zrušený a obyvatelia si ho dlhé desaťročia pripomínali iba ako hodovú slávnosť. Obnovená tradícia Michalského jarmoku sa do Hlohovca vrátila v roku 1994, no dnes si už málokto za jeho usporadúvaním predstaví pravý a skutočný význam, ktorý mal od roku 1362. Kráľovské trhové privilégiá umožňujúce konať viacdenné jarmoky mali v stredoveku obrovskú váhu pre každé rodiace sa mesto. Obdržali ju len najvýznamnejšie mestá tvoriace hospodársku oporu celého Uhorska. Preto sa Hlohovec touto výsadou zaradil medzi elitné sídla vtedajšieho uhorského kráľovstva.

Jozef Urminský ml.

MLIEČNY BAR – príbeh živej legendy

Vôňa raňajšej kávy, hustého kakaa a karlovarského pečiva už o šiestej hodine ráno lákali do veľkej predajne na rohu námestia. Vzorne upravený obchod s veľkou svetelnou reklamou LAHÔDKY s ponukou všakovakých dobrôt z vlastnej výroby bol skutočne hodný svojho mena, ale aj napriek tomu mu v Hlohovci nikto nikdy nepovedal inak ako Mliečny bar. A to mu zostalo dodnes. Mliečne lahôdky na námestí v Hlohovci sú už bezmála šesťdesiat rokov pre našincov skutočným pojmom. Spolu s ďalšími legendárnymi prevádzkami – Kaviarňou, či Cukrárňou na námestí a Rybou v ulici Slovenského národného povstania vznikali v časoch budovania „socializmu s ľudskou tvárou“, čiže v dobe, ktorú zvykne časť staršej generácie nazývať zlatými časmi ako protiváhu k spoločnosti, v ktorej žijeme dnes. Pred rokom 1929, keď postavili súčasnú budovu mestského úradu, však generácia Fraštačanov z prelomu 19. a 20. storočia vnímala stavbu na rohu námestia a Novej ulice (dnes ul. M.R. Štefánika) ako úplne iný dom, než aký poznáme dnes. Bola to prízemná stavba s klasicisticky upraveným priečelím a s manzardovou strechou, kde mal svoj obchod s papierom Jakub Szold. V roku 1921 začal túto časť budovy prevádzkovať Ján Ernst ako kaviareň Corso. Príznačný názov pre podnik, okolo ktorého každú nedeľu Hlohovčania korzovali, prechádzali sa s rodinami, debatovali a stretávali sa tu so známymi. V roku 1926 zachvátil časť Hlohovej ulice veľký požiar, ktorý sa preniesol aj na strechu spomínanej kaviarne. Zdalo sa, že kaviareň má svoje dni zrátané, ale po rekonštrukcii, kedy majiteľ zhodil starú obhorenú strechu a nahradil ju novou, kaviareň znovu sprevádzkovali. Ernstova kaviarnička Corso – Korzo v niektorých nedeľných dňoch pre svoje výborné umiestnenie doslova praskala vo švíkoch, a to až do roku 1928, kedy sa rozhodlo mesto Hlohovec, obecnú budovu predať na stavbu nového okresného úradu. Ten postavila o rok neskôr firma Hlohovčana Alojza Hoffmana a prízemie úradu bolo rozdelené na menšie obchodné prevádzky. Na rohu mal svoj podnik aj naďalej Ján Ernst, vedľa bol obchod so strižným tovarom Izidora Haasa, potom nasledovalo hodinárstvo Bergmannovcov, ktoré neskôr prevádzkoval Adolf Jungleib. Obaja posledne menovaní židovskí podnikatelia sa stali obeťou holokaustu počas druhej svetovej vojny a po vojne tu istý čas na mieste ich obchodov fungovala prevádzka odevov Nehera a neskôr Odeva. V roku 1957 sa vtedajšie vedenie Okresného národného výboru v Hlohovci rozhodlo vytvoriť z malých obchodných prevádzok veľkú predajňu mliečnych lahôdok. Predajňu otvoril trnavský ZDROJ v dvojsmennej prevádzke ako Mliečny bar v roku 1958. Vedúcim predajne sa stal pán Bugala a jednou z prvých zamestnankýň bola pani Etela Dorníková. Tá spolu s Rozáliou Hlavátkovou vtlačili predajni jedinečnosť práve v ponúkanom sortimente výrobkov. Legendárne boli najmä pudingy, ovocné peny, čokolády so šľahačkou, ďalej zákusky, hlavne krémeše a obzvlášť vynikajúce boli šišky. Ľudia navštevovali predajňu aj pre výborné miešané šaláty a ruské vajcia. Delikatesné bolo raňajkové husté čokoládové kakao, ktoré sa varilo v 25 litrových hrncoch, ďalej káva a čaj. Ako spomína jedna z dlhoročných zamestnankýň mliečneho baru, od šiestej hodiny ráno sa v bare podávali raňajky. Veľa ľudí dochádzajúcich za prácou do Hlohovca a šoféri autobusov sa tu mohli naraňajkovať za 2 koruny a 10 halierov. V cene bolo kakao, káva, čaj a jemné karlovarské pečivo. Točená strojová smotanová zmrzlina stála 70 halierov. Mliečny bar bol otvorený do 19 tej hodiny večer a kým personál všetko poupratoval a pripravil si všetko na ráno, bolo neraz aj pol deviatej večer. V časoch hlbokej totality je zaujímavá skutočnosť, že mliečny bar, ako jeden z mála obchodov mal otvorené nielen v sobotu, ale aj v nedeľu. Riadenie mliečneho baru bolo v rukách viacerých vedúcich zamestnancov a ich zástupcov, pána Daloša, pani Solníkovej, Kovačikovej a pani Kobidovej. Po zmene politického režimu v októbri roku 1991 pokračoval mliečny bar pod hlavičkou Kopaj – Lahôdky, keď prevádzku viedol dlhoročný vedúci predajne pán Emil Kopaj. Keď mestské zastupiteľstvo v Hlohovci v máji roku 2016 schvaľovalo novú nájomnú zmluvu pre Lahôdky Rudolfa Čerňana, ktorý pokračuje v tradícii mliečnych lahôdok na tom istom mieste, kde bol mliečny bar, zaujal ma predmet tejto nájomnej zmluvy. V ňom sa vyslovene uvádzalo, že predmetom nájmu je prevádzka mliečny bar, hoci oficiálne sa tento objekt už roky takto nevolá. Vzápätí som ale pochopil. Legendy predsa neumierajú a mliečny bar zostane vždy pre Hlohovčanov jedinečným a nezabudnuteľným, aj keby v ňom jedného dňa začali predávať trebárs arabský kebab alebo taliansku pizzu.

Jozef Urminský ml. 

 

Joomla Templates - by Joomlage.com