Ulice mesta osvetlené viac než sto rokov

K jedným z významných medzníkov v dejinách Hlohovca patrila jeho elektrifikácia v roku 1909, ktorej predchádzala výstavba najväčšej súkromnej dieselovej elektrárne na území Slovenska. Hlohovec patril k prvým elektrifikovaným mestám na Slovensku, pričom naftové motory tunajšej elektrárne, postavenej pri železničnej trati, vyrábali elektrickú energiu aj pre Topoľčany a Nitru. Do roku 1918 využívali elektrinu iba 2% všetkých sídel Slovenska. Bolo to obdobie nevídaného pokroku a zavedenie elektriny umožnilo v Hlohovci rozvoj priemyselných podnikov, najmä fabriky na výrobu vozov založenej v roku 1912 na Panskej nive. V tomto čase sa okrem elektrického vedenia v meste začali stavať aj prvé stĺpy verejného osvetlenia. Hoci elektrická energia v dieselovej elektrárni osvetlila nočné mestečko už 1. novembra 1909, nebolo to po prvýkrát, čo mali Hlohovčania možnosť vzhliadnuť tento nový výdobytok doby. Už 10. septembra roku 1891, keď zavítal do Hlohovca cisár František Jozef I. na vojenské manévre, bola časť mesta (Podzámska ulica, námestie a zámok) dočasne vybavená elektrickým osvetlením dovezeným z Viedne. Pri Kostole sv. Michala sa nachádzal stroj poháňaný parou vyrábajúci elektrický prúd. Po odchode panovníka lampy a vodiče demontovali. Inak mestečko a jeho ulice boli až do zavedenia stabilného elektrického osvetlenia vybavené iba lampášovým osvetlením. Takto boli osvetlené najmä obecné studne a niekoľko dôležitých budov. Lampáše chodil večer zažínať a nad ránom za svitania zhasínať obecný sluha. Pôvodné kahancové osvetlenie neskôr nahradili plynové acetylénové lampy. Bolo to aj zásluhou mestského magistrátu, v ktorého čele v tomto období stál mimoriadne schopný richtár Ján Ollé (richtárom bol v rokoch 1882 – 1885 a potom od roku 1898 do roku 1908). Roku 1908 ho vo funkcii vystriedal vážený hlohovský mešťan, kominársky majster talianskeho pôvodu Rudolf Ronchetti (1908 – 1912). Počas budovania prvých stožiarov elektrického vedenia boli v centre mesta postupne osádzané dva typy stožiarov verejného osvetlenia. Nízke kandelábre ukončené štvorbokými lampášmi sa nachádzali pri vjazde na námestie a na námestí pri morovom stĺpe, obecnej studni a židovskej synagóge. Popri nich sa tu nachádzali vysoké secesné liatinové kandelábre ukončené kovanou volutou. Na nich boli na kladke zavesené rustikálne lampy, ktoré bolo možné v prípade opráv spúšťať lankom dolu alebo regulovať výšku osvetľovacieho telesa. V bočných uliciach potom pribudli jednoduchšie lampy s horným miskovitým krytom, ktoré boli väčšinou osadené na drevených stĺpoch elektrického vedenia alebo priamo na niektorej z dôležitejších budov. Lampy významne dotvárali vzhľad samotného mesta, čo je vidieť na dobových pohľadniciach z obdobia monarchie a prvej republiky. Počas druhej svetovej vojny a po nej začali pribúdať ponad cesty jednoduché lampy s hornými plochými krytmi zavesené na drôtoch. V tomto období bolo lucernové osvetlenie postupne demontované. Po roku 1945 sa v meste nachádzalo ešte pôvodné osvetlenie z čias Rakúsko - Uhorska, uvažovalo sa však už nad novým osvetlením, vychádzajúcim zo zmeneného urbanizmu mesta. To bolo dobudované v 60. rokoch 20. storočia. V tomto období pribudli v Hlohovci aj prvé svetelné reklamy a podsvietené boli aj niektoré dopravné smerové tabule. Vstup do Hlohovca vkusne dotváralo osvetlenie nábrežia, postupne bolo dobudované osvetlenie mestského cintorína a priľahlých štvrtí. Po roku 1990 dochádzalo k postupným obmenám osvetľovacích telies, kandelábre sa menili väčšinou iba v prípade havarijných situácii, nové rustikálne dvojlampové stožiare boli umiestené na Zábraní pri františkánskom kláštore. Do nedávna boli pre Hlohovec charakteristické v osvetľovacích telesách nainštalované sodíkové výbojky plnené neónom a sodíkom vydávajúce žlté svetlo. Postupne ich nahradila úspornejšia LED technológia a výbojkami a nažlto osvetlené nočné ulice mesta sa tak definitívne stali minulosťou. 

Jozef Urminský ml.

Deväťdesiat rokov kráľovstva kníh

Knižnice sú odnepamäti miesta, kde si s pochopením podávajú ruky umenie so vzdelanosťou. Ecovsko-borgesovská predstava knižnice ako labyrintu či babylonskej veže symbolizuje vesmír nekonečných svetov starostlivo uložených do nevyčísliteľného množstva kníh. Iba vďaka knihovníkom a knihovníčkam máme možnosť zorientovať sa a zmocniť sa aspoň časti tohto bohatstva prostredníctvom dobrodružstva čítania. Knižná kultúra, ktorej sú knižnice neoddeliteľnou súčasťou, má v Hlohovci dlhú tradíciu. Stačí spomenúť kníhtlačiareň Valentína Mančkoviča z poslednej štvrtiny 16. storočia, ktorá bola jednou z najstarších na území Slovenska. Známe a vo svojej dobe jedinečné knižnice vybudovali v Hlohovci aj františkáni a tu pôsobiace panovnícke rody – najmä Thurzovci a Erdődyovci. Zákonom č. 430/1919 bola v roku 1925 v Hlohovci založená obecná verejná knižnica pre vzdelávanie obyvateľov. Jej zriadením bol poverený správca ľudovej školy a prvý hlohovský kronikár Augustín Čúzy. Mesto na tento účel vyčlenilo 5 100,- Kčs. O dva roky neskôr, teda v roku 1927, začala v skromných podmienkach fungovať Okresná verejná knižnica v Hlohovci. Práve rok 1927 nosí vo svojom rodnom liste naša knižnica, ktorá „sa dožíva“ krásnych 90 rokov. V roku 1945 pri prechode frontu bolo zničených a rozkradnutých množstvo zväzkov kníh a s najväčšou pravdepodobnosťou aj dokumenty, ktoré by priniesli viac svetla do činnosti knižnice v medzivojnovom a vojnovom období. Knižnica sa v plnej prevádzke znovu otvorila až 1. januára roku 1952. O tri roky neskôr už v knižnici pracovali dve pracovníčky a knižný fond presahoval 4 500 jednotiek. Evidovaných bolo 520 čitateľov. V roku 1968 sa knižnica priestorovo rozrástla o pristavanie prvého poschodia na pôvodne jednopodlažnú budovu, kde pribudlo oddelenie odbornej literatúry. Aby bola knižnica so svojimi službami čo najbližšie k čitateľom, zriadila v roku 1979 pobočku na Základnej škole na Koperníkovej ulici a hneď v nasledujúcom roku bola otvorená aj pobočka v miestnej časti Šulekovo. Zatiaľ posledná adaptácia knižnice pre zvyšujúce sa kapacitné nároky na spravovanie knižného fondu bola uskutočnená v roku 1986. V tom období vzniklo hudobné oddelenie a spoločenská miestnosť, kde sa uskutočňovali mnohé podujatia a aktivity pripravované pre deti i dospelých. Od januára 2017 sa spoločenská miestnosť knižnice presunula do susedných priestorov bývalého klubu mládeže AXA. Každé obdobie činnosti knižnice prináša svoje špecifiká. V 50. a 60. rokoch 20. storočia sa organizovali v duchu socialistickej výchovy podujatia nazvané Knižnice na pomoc pracujúcim. K literárnemu životu mesta prispela knižnica v rokoch 1974 – 1989 organizovaním celoštátnej literárnej súťaže začínajúcich autorov s názvom Hlohovská ruža a od konca deväťdesiatych rokov (1998) pravidelným organizovaním stretnutí pri čítaní prác regionálnych autorov.V roku 2001 boli z úsporných dôvodov zrušené pobočka na ZŠ Koperníkova a hudobné oddelenie. Významný krok v rozvoji uskutočnila knižnica v roku 1993, keď sa stala členskou knižnicou UNESCO Network of Associated Libraries (UNAL), čo znamenalo, že do fondov pribudli časopisy vydávané UNESCO-m v anglickom jazyku a mnohé cudzojazyčné knihy. Vyvrcholením tejto fázy rozvoja knižnice bolo nadviazanie družby so Školskou knižnicou ZŠ v Slovinských Konjiciach v Slovinsku. Na pôde knižnice vznikla v roku 1997 mimoriadne úspešná a uznávaná celosvetová výtvarná súťaž v tvorbe knižnej značky detí EX LIBRIS HLOHOVEC, ktorej organizovanie od roku 2003 prevzalo o. z. EX LIBRIS AD PERSONAM HLOHOVEC v úzkej spolupráci s knižnicou. Riaditeľkami a od roku 2002, po zmene právnej subjektivity, vedúcimi knižnice boli postupne Božena Martoniová, Oľga Myjavská, Eva Úradníková, Jana Polakovičová a Helena Pekarovičová. Aktuálne eviduje knižnica vo svojich fondoch vyše 77 300 knižničných jednotiek, ktoré si požičiava viac ako 2 460 čitateľov z mesta i okolitých obcí.

Marián Kamenčík 

 

Život v Hlohovci má polstoročie

Časopis Život v Hlohovci oslávil v roku 2016 päťdesiat rokov nepretržitého vychádzania. Svojou bohatou históriou sa zapísal medzi najstaršie mestské časopisy na Slovensku a v rámci Západoslovenského kraja je jediným periodikom svojho typu, ktoré si bez prerušenia nachádza cestu k čitateľom od svojho založenia až doteraz. Myšlienka založiť časopis tlela v meste už dlhšie. Najmä po tom, čo bol v roku 1965 v Prahe udelený diplom Hlohovcu v krajskej súťaži skrášľovania miest za Západoslovenský kraj, vznikla potreba mať v meste informačnú tribúnu, ktorá by prinášala správy aj o takýchto udalostiach. Zamýšľaným počinom by uzrel svetlo sveta prvý skutočne mestský magazín v regióne, hoci tradícia hlohovských novín a časopisov je oveľa bohatšia a pestrejšia a možno ju datovať už do konca 19. storočia. Prvé číslo nového hlohovského časopisu vyšlo 1. septembra 1966 v ležatom formáte A5 na skromných ôsmich stranách pod názvom Kultúra a šport v Hlohovci v náklade 700 kusov. Svoj názov odvodzoval od toho, čo v tom čase mesto najviac symbolizovalo – boli to stále sa zlepšujúce výsledky hlohovských hádzanárok a skrášľovacie aktivity vydobýjajúce Hlohovcu lichotivú prezývku „mesto ruží“. Časopis začal vydávať Mestský dom osvety a zodpovedným redaktorom bol vtedajší riaditeľ osvety Viliam Kvašňák. Časopis redigovala ako prvá Mária Fábryová a tlačili ho Západoslovenské tlačiarne, n. p. Nitra. Časopis už od samého začiatku prinášal správy a reportáže o aktuálnom dianí v meste, oboznamoval s jeho históriou, kultúrou, športom, v duchu osvetovej práce poukazoval a riešil ekonomické otázky rozvoja mesta, jeho samosprávy, zaoberal sa problematikou výrobno-hospodárskeho zázemia, dával priestor občanom na vyjadrenie svojho názoru či pripomienok a svoje miesto si v ňom našli aj oddychovo-relaxačné a zábavné rubriky. Od januára 1968 sa časopis rozsahovo rozrástol na dvojnásobok a pôvodný názov, ktorý vydržal iba štyri mesiace, sa mení na výstižnejší Život v Hlohovci. S touto zmenou sa upravuje aj samotná grafika a obálka periodika. Napriek tomu, že v názve už nefiguruje slovo „šport“, zapĺňajú informácie z tejto oblasti pomerne veľkú časť rozsahu jednotlivých čísel. Na relatívne malom priestore sa podarilo redakčnej rade umiestňovať dôležité informácie o problémoch trápiacich mesto, i o jeho úspechoch. Povinnosťou bolo propagovať činnosť národného výboru a pripomínať si výročia sviatkov, ktorým boli často venované celé čísla. Cena za jeden výtlačok bola 1 Kčs. V roku 1977 oslavoval časopis svoje desiate výročie a vtedajší riaditeľ mestského domu osvety Viliam Kvašňák v jednom z článkov spomenul rozbiehavosť názorov občanov na charakter časopisu, keď jedni by z neho chceli mať magazín zaujímavostí a akýsi klebetník smerujúci k bulvarizácii obsahu a druhí by radi vyplnili jeho obsah športovými informáciami. Musel sa hľadať názorový kompromis. Od roku 1978 preberá vydavateľskú zodpovednosť za časopis Mestský národný výbor a Miestny výbor Komunistickej strany Slovenska v Hlohovci. V roku 1979 mení časopis formát a aj vizuál obálky. Náklad dosahoval 1 900 kusov. Počnúc trinástym ročníkom prišlo k zmene formátu časopisu (A5 na výšku) a od júna 1979 vzrástol náklad na 2 100 kusov. V tomto období je to jediný spravodajský materiál informujúci o všetkom, čím mesto a jeho občania žijú a aké aktivity plánujú. Z tohto hľadiska pôsobí časopis ako autentický dokument doby, ale i doklad toho, že redaktori si za daných podmienok plnili svoju prácu veľmi zodpovedne. V roku 1988 sa počet kusov časopisu vyšplhal na 2 500, následne sa náklad v polovici deväťdesiatych rokov optimalizoval na 2 000 kusov, ktoré boli tlačené už vo zvýšenom počte dvadsiatich strán. Politické, spoločenské a ekonomické zmeny, ktoré odštartoval koniec roka 1989 spôsobili, že od mája roku 1990 sa zostavila takmer úplne nová redakčná rada. Vo februáru 1991 sa stal vydavateľom časopisu Mestský úrad v Hlohovci, od júna prevzalo túto zodpovednosť Mestské zastupiteľstvo a v októbri sa presunuli kompetencie na Mestské kultúrne stredisko, neskôr Mestské kultúrne centrum v Hlohovci. Začiatkom deväťdesiatych rokov popularita mesačníka vzrastala, preto sa vydavateľ aj s ohľadom na dobré ekonomické podmienky i zvýšenú občiansku aktivitu v meste rozhodol zvýšiť periodicitu vydávania z mesačnej na dvojtýždennú. Ako dvojtýždenník vychádzal časopis v rokoch 1995 – 1997. Začiatok nového milénia, konkrétne v roku 2003, prišlo k zmene vydavateľa časopisu. Túto povinnosť preberá spoločnosť Hlohovská televízia, s.r.o., ktorá bola vydavateľom periodika až do roku 2016. Každé obdobie vývinu časopisu vytváralo aj špecifickú štruktúru rubrík. Týkali sa histórie, životného prostredia, osobností, boli to rôzne poradne, rozhovory, návody a recepty, listárne, postrehy či zaujímavosti, a to všetko z najrozmanitejších oblastí činnosti a sebarealizácie Hlohovčanov. Vymenovať všetky, ktoré zarezonovali medzi čitateľmi, by však bolo nad rámec rozsahu tohto článku. Je na mieste poďakovať sa všetkým, ktorí sa na tvorbe Života v Hlohovci počas polstoročia podieľali. Mená ako Viliam Kvašňák, Ľudmila Kovářová, Eva Hrubá, Ján Tassy, Eva Čečetková, Ján Libant, Ľubica Morvicová i Jana Drgoňová zostanú navždy späté s históriou tohto mestského periodika. Jubilejný päťdesiaty ročník vychádzania časopisu sa uskutočnili významné zmeny v jeho obsahovej i formálnej koncepcii. Z pôvodného formátu A5 sa zmenil na veľkoplošný formát A3 novinového typu. Časopis je osemstranový, no pri uvedenom štedrom formáte sa na jeho stránkach objavuje väčšie množstvo informácií. Veľká zmena je aj v tom, že na rozdiel od predchádzajúcich ročníkov, keď bola farebná iba obálka jednotlivých čísel, tak po novom vychádza časopis v plnofarebnom prevedení. Kontinuita s predchádzajúcou podobu časopisu je v jeho názve. Nový podtitul znie „Informačný mesačník mesta Hlohovec“. Vydavateľské kompetencie prešli zo spoločnosti Hlohovská televízia, s.r.o. po 25. rokoch znovu na Mestský úrad Hlohovec. Mesačná periodicita zostala nezmenená. Jeho náklad je 10 000 kusov a zadarmo sa distribuuje do schránok všetkých hlohovských domácností. V novom obsahovom i vizuálnom šate má časopis snahu byť najmä operatívnym informačným servisom mesta, resp. mestského úradu vo vzťahu k občanom. Na stránkach mesačníka sú vyčlenené rubriky venujúce sa napríklad aktuálnemu kultúrno-spoločenskému dianiu, histórii, zaujímavostiam zo života v meste, resp. rozhovorom s úspešnými ľuďmi žijúcimi a pracujúcimi v meste. Hlavné mestské periodikum uzatvorilo 50. kapitolu svojho života a v roku 2017 otvára druhú polstoročnicu existencie.

Marián Kamenčík

Cimrmanova vzdušná stopa v Hlohovci

Príležitosť 50. výročia objavenia vedeckej a umeleckej pozostalosti českého velikána Járy Cimrmana vzbudzovala vo mne fantastické predstavy, v ktorých som túžil objaviť jeho prepojenie s Hlohovcom. Vrhol som sa do výskumu, pričom moje bádateľské nadšenie povzbudil najmä najnovší výsledok výskumov popredného českého cimrmanológa Radka Laudina, ktorý v knihe Památná místa Járy Cimrmana konštatuje nasledujúce optimistické zistenie: „Najít místo na mapě Evropy bez géniových stop není vůbec jednoduché.“ Posmelený touto skvelou správou som vedel, že skôr, alebo neskôr na dôkaz narazím. A keďže vyhnúť sa géniovmu dielu je viac ako ťažké, zalovil som v našich fraštackých vodách a podarilo sa mi nájsť dôkazy Cimrmanovej prítomnosti v Hlohovci. No nebolo to hneď. Zatiaľ, čo som sa pozorne pozeral pod nohy, či nezakopnem o dôležitý archívny prameň, celé tajomstvo mi viselo priamo nad hlavou. A teda... V rukopisnom diele o dejinách Hlohovca píše kronikár mesta Ferdinand Spál na strane 141 tieto riadky: „Jedného dňa objavila sa nad mestom veľká vzducholoď. Naši občania také čosi ešte nikdy nevideli a mnohí o tom ani nepočuli. Až za niekoľké dní sa dozvedeli, že to bola vzducholoď Zeppelin“. Hoci sa táto udalosť odohrala v roku 1917, je potvrdením existencie staršej tajnej vzdušnej cesty, tiahnucej sa v koridore nad hlohovskými chotármi. Práve túto cestu vedúcu z Varšavy do Viedne objavil nad našimi hlavami sa vznášajúci český vzduchoplavec v jeden slnečný septembrový deň roku 1895, keď sa vydal spoločne s grófom Ferdinandom von Zeppelin na prototype stíhacej vzducholode Karel do Viedne. Letel tam prihlásiť do súťaže, pri príležitosti otvorenia prevádzky ruského kola v Prátri, svoju sedemhodinovú operetnú fresku s názvom Proso. Túto udalosť už v roku 1969 zmapoval vo svojej prednáške cimrmanológ Jan Hraběta. Letu do Viedne predchádzala udalosť, keď Zeppelin pozval Cimrmana na skúšobnú jazdu vzducholoďou zo Stuttgartu do Bruselu. V polovici cesty sa obrátil vietor a posádku zahnal až k Varšave, kde stroskotala. Zatiaľ, čo sa nemeckému konštruktérovi nič nestalo a mohol opravovať vzdušné plavidlo a plniť balón plynmi z bahenných polí, tak Cimrman si vytkol členok a nemohol sa ani pohnúť. Tento čas využil na napísanie svojho unikátneho diela. Keď bolo všetko pripravené, vzducholoď nabrala kurz Viedeň. Vráťme sa k histórii letu. Ako som spomínal, nad Hlohovcom sa tiahla tajná vzdušná cesta, ktorú Cimrman zakreslil podrobne do mapy, a tú po úspešnom pristátí vo Viedni venoval samotnému grófovi pre ďalší výskum vzdušnej infraštruktúry. Navrhnutá cesta mala slúžiť ako skratka pre aviatikov pri preťažení vzdušných diaľnic, ktoré, mimochodom, navrhol Cimrman tiež. Zeppelin mapu, podľa správ z Zeppelinovho múzea vo Friedrichshafene, uschovával medzi navigačnými mapovými dokumentmi, keďže šlo o nápad mimoriadnej inžinierskej kvality. Na tomto mieste iba zdôrazním, že Cimrman svojím návrhom akoby už pred 120 rokmi predpovedal, že v Hlohovci to pôjde cez rieku najrýchlejšie nie mostom, ale vzduchom. Ako trpko sa presviedčame každé pracovné popoludnie, akú mal pravdu, keď sa plazíme mostom domov so zaradeným prvým prevodovým stupňom. Jeho vizionárstvo spojené s mimoriadne vyvinutým citom pre dopravné myslenie, cibrené cestami Európou, dávno ustanovilo vzduchoplavbu ako prepravu budúcnosti aj v podmienkach mestskej dopravy. Vyššie spomínaná mapa bola, žiaľ, na palube vzducholode Zeppelin LZ 129 Hindenburg, ktorá bola zničená požiarom 6. mája 1937 počas tragédie pri pristávacom manévri na letisku Lakehurst v New Jersey. Jediný doklad zmapovania spomínanej cesty bol zničený. Ak by sa tak nestalo, verím, že Hlohovec by sa neuchádzal iba o tituly „happy city“ či „smart city“, ale dávno by nosil pomenovanie „aviatik city“. Podobne, ako sa strácajú stopy po unikátnej mape, ktorú mimochodom viezol Hindenburg na technologickú výstavu do New Yorku ako vôbec prvý dokument zaoberajúci sa aviatickými cestami, strácajú sa stopy aj po Cimrmanovi, ktorý bol posledný raz videný vo Ferdinandově pri Hejnicích na Jizersku v roku 1914. Tento fakt nenechal ľahostajným samotného Zeppelina, ktorý na sklonku svojho života, súc byť nezmierený s tým, že by ešte aspoň raz nestretol svojho dlhoročného priateľa, keďže vďaka nemu zostrojil vzducholoď (švédska oceľ a české prútie na gondolu), rozhodol sa vydať po jeho stopách. Zeppelin teda pár týždňov pred svojou smrťou v roku 1917 absolvoval rekonštrukčnú vzduchoplavbu z roku 1895, aby si tak navodil atmosféru Cimrmanovej spoločnosti na palube vzducholode a pokúsil sa vstúpiť do majstrovej mysle, vžiť sa do jeho konania a vystopovať tak pohnútky, ktoré viedli jeho kroky. Áno, priatelia, nemýlite sa, práve táto Zeppelinova spomienkovo-pátracia cesta bola onou vzduchoplavbou, ktorú zachytil náš skvelý a pozorný kronikár Ferdinand Spál. Okľukou sa k nám dostávajú správy o prítomnosti Cimrmana v Hlohovci aj prostredníctvom zbierky literárnych poviedok Jaroslava Haška s názvom Ovca v žinčici. Český literát Hašek bol častým Cimrmanovým kaviarenským partnerom v diskusiách. Po Cimrmanovom prelete z Varšavy do Viedne sa obaja veľkí Česi stretli a dlho debatovali. Cimrman vtedy navrhol Haškovi, aby navštívil považský malebný kraj, nad ktorým prelietal, zakúsil jeho krásu na vlastnej koži a napísal o ňom poviedky. Z tohto popudu sa vybral Hašek v roku 1900 na Považie – doklady o návšteve Nového Mesta nad Váhom, Beckova, Piešťan a Trnavy sa nám zachovali, no nepochybne musel byť aj v Hlohovci. Svedčia o tom aj poviedky z už spomínanej zbierky, ktoré sú situované do nášho mesta. V jednej z nich spomína Hašek fraštacké víno ako nápoj nie veľmi dobrej chuti, pre ktorý vraj Turci vzdali obliehanie mesta. Rozhodli sa radšej odísť, ako sa ho ešte raz napiť. Tu vyslovujem odvážnu hypotézu, ktorej vyriešenie ponechám na odborníkov, pričom treba historicky preveriť, aký malo vo svetle spomínaných udalostí fraštacké víno podiel na ústupe osmanských vojsk z Európy, keďže ďalej ako po Hlohovec sa nedostali. Hoci Cimrman počas kontaktu s Hlohovcom nekráčal po našej zemi, dýchal aspoň fraštacký septembrový vzduch prevoňaný kvasením práve zrejúceho vína. Som rád, že zistenými skutočnosťami prítomnosti Cimrmana v Hlohovci sa naše mesto zaradilo do rodokmeňa tak významných majstrových pôsobísk ako Liptákov, Řečkovice, Frymburk, Šémanovice na Kokořínsku, Dymokury, Příchovice či Tanvald a iné. Zároveň ma teší, že sme si mohli 11. decembra 2016 slávnostným turistickým výstupom na Šianec k odhaleniu pamätnej tabule zvečňujúcej udalosť Cimrmanovho preletu nad mestom pripomenúť, že ubehlo presne 50. rokov od toho, čo bola 23. februára o desiatej hodine a piatej minúte doobeda približne okolo roku 1966 objavená doktorom Evženom Hadvábnym v malebnej pojízerskej dedine Liptákov almara, tzv. „jarmara“ s časťou Cimrmanovej pozostalosti. Už o rok vznikla v Prahe Společnosť pro rehabilitaci osobnosti a díla Járy Cimrmana a začína sa dodnes neukončený a na objavy stále bohatý proces objavovania a zhodnocovania jeho nedozerného diela pre celú civilizáciu. Hlohovská epizóda výskumu je toho dokladom. Pri príležitosti odhalenia pamätnej tabule vznikla aj pieseň s názvom Vzduchoplavec z autorskej dielne kapely Leť Zeppelin (Stano Kamenčík, Daniel Beňovič, Marek Štefanka), ktorá sa hneď po jej odohratí rozpadla. Nakoniec chcem vysloviť slová vďaky všetkým, ktorí sa akokoľvek podieľali na spoluorganizovaní podujatia a tiež jeho účastníkom. Nech ich poteší aj pozdravný list popredného cimrmanológa Zdeňka Svěráka, ktorý publikujeme. O Cimrmanovej prítomnosti v Hlohovci sa dajú viesť spory, môžeme s tým i nesúhlasiť, no to je tak všetko, čo proti tomu môžeme robiť.

Marián Kamenčík 

Joomla Templates - by Joomlage.com