Nadrealisti z Hurbanovej ulice...

Na mape slovenskej avantgardy tridsiatych a štyridsiatych rokov 20. storočia sa na niekoľko svetlých okamihov ukázalo aj považské mesto Hlohovec, aby tak rozšírilo jej topografický rámec. Avantgardná jar roku 1940, ktorá sa tu odohrala, bola dokladom pulzujúcej žilky slovenského nadrealizmu. Jej pôvod musíme hľadať ešte v polovici apríla roku 1939, keď do františkánskeho kláštora v Hlohovci prišla vtedy už literárne známa osobnosť, katolícky kňaz a básnik, Rudolf Dilong. V meste sa objavuje s celou svojou literárnou „agendou“. To znamená, že v novom prostredí rozvíja a udržiava staré kontakty a aktivity smerom k vydavateľstvám, spolkom, redakciám či kolegom spisovateľom a zároveň si vytvára ďalšie literárne i osobné zväzky. Zovretie ticha kláštornej cely sa mu stalo pracovňou, kde literárne tvoril, redigoval časopis, písal posudky začínajúcim autorom, veľa korešpondoval, v tajnosti viedol literárne debaty, argumentoval kritikom a organizoval najmladšiu literárnu generáciu. Mních strávil v Hlohovci 15 mesiacov, počas ktorých „odišiel na Honolulu“, stihol sa rozhádať i zmieriť s literárnou kritikou, písal básnické zbierky, udržiaval ľúbostný vzťah s Valériou Reiszovou, bol spolutvorcom mystifikácie vyvolajúcej aféru okolo autorky Ria Valé, založil časopis Nové slovo, napísal tu a premiéroval tragédiu Valin, pomáhal mladým literárnym adeptom publikovať prvé verše, usmerňoval ich a vydával im básnické zbierky – najznámejší je prípad Hlohovčana Ivana Kunoša (Kupca, nar. 21. 10. 1922). Dilong v meste spoznal aj ďalších, s ktorými literárne kooperoval. Ide napríklad o výtvarníka a románopisca Michala Karabu, ľavicového intelektuála, učiteľa a regionálneho historika Arpáda Felcána, študenta Michala Masaryka či málo známeho bohéma Nelka Jasenského. Bez objasnenia pozície Dilonga v literárnom živote Hlohovca tej doby by nebolo jasné, akými cestami sa uberali dnes už nezbadané cestičky tamojších začínajúcich nadrealistov. Všetko sa to odohralo v priestorovom triangli troch miest – františkánsky kláštor – hlohovské gymnázium – Hurbanova ulica. Vtedy sedemnásťročný nádejný nadrealista Ivan Kunoš, študent nitrianskeho gymnázia býval na Hurbanovej ulici č. 38. Príchod Dilonga do Hlohovca naplno rozvinul jeho básnický talent. Javiskom ich stretnutí sa stáva próza profánnych hlohovských ulíc a poézia kláštorných stien, pričom originalitou avantgardnej poetiky zneisťovali sémantiku náboženského diskruzu sakrálneho prostredia. Spoločný záujem o poéziu a lákavé obzory snových svetov nadrealizmu vytvárali u oboch správne nadstavený magnetizmus, ktorý ich vzájomne pritiahol. Vzťah Dilonga ku Kunošovi bol takmer otcovský, čo dokladá aj dedikácia v mladíkovej debutovej zbierke Podľa hviezd meniť masky (apríl 1940). Polosirota Kunoš – vyrastajúci bez otca, v nej menoval svojím druhým otcom práve františkánskeho básnika. Vlnou nadrealizmu nabudený Kunoš spoločne s ďalšími nitrianskymi gymnazistami Jozefom Sandrikom a Ferom Sýkorom zostavili a vydali na jar roku 1940 almanach slovenského stredoškolského študentstva s názvom Žijeme... Redaktori vybrali príspevky 48 autorov z 19 stredných škôl, prevažne gymnázií. Hlohovské gymnázium reprezentoval v zborníku Kunošov rovesník, Hlohovčan a tiež obyvateľ Hurbanovej ulice (č. 4), Michal Masaryk (nar. 14. 9. 1922). S Kunošom sa poznali od detstva a nespájala ich len rovnaká adresa, ale aj záujem o modernú literatúru a umenie. Ako vyplýva zo vzájomnej korešpondencie Kunoša s Dilongom, tak M. Masaryk sa stal akousi spojkou, informátorom, organizačným premostením medzi mníchom v Hlohovci a študentom v Nitre. M. Masaryk v nitrianskom zborníku básnicky debutoval. Publikoval tu kratšie tri básne Mandolína, Píšťala a Básnik. Vo všetkých nekompromisne kladie za sebou nadrealistické obrazy akoby vznikajúce pod vplyvom psychologického automatizmu a ekvilibristickej metaforiky. Avantgardne zmýšľajúca mlaď nielen v Hlohovci sa začala čoraz intenzívnejšie hlásiť k Dilongovi. Chcel využiť túto situáciu a podľa príkladu nadrealistov plánoval vydať zborník prác mladých literátov. Dilong mal dokonca na jeho vydanie pripravené financie a vyhliadnutého vydavateľa. Uvedomoval si, že svojmu edičnému projektu, kde by predstavil najmladšiu generáciu básnických „tykadiel“, musí zabezpečiť prinajmenšom podobný úspech, aký mali nadrealisti. Z tohto dôvodu sa rozhodol osloviť práve ich a veril v spojenie literárnych síl. S pripraveným materiálom sa vydal Dilong za lídrom nadrealistického hnutia v Bratislave Michalom Považanom a navrhol mu spoluprácu. Postupom času sa Považan Dilongovho zborníčka dokonale zmocnil a prestaval, prevrstvil ho po svojom, skvalitnil, rozšíril ho. Nakoniec z prvotného materiálu zostalo v stopäťdesiatstránkovej knihe sotva desať strán, takže stratení debutanti zobkali v kontexte ako prepelice v jačmeni. Dilonga uspokojil tým, že napísal o ňom štúdiu. Hundranie nespokojencov ho nezaujímalo. Z pôvodne zamýšľaného zborníka prác Dilongových nádejných literárnych akvizícií nakoniec vznikol takmer rýdzo nadrealistický almanach Vo dne a v noci (1941) Z výrazne okresaného súboru prác autorov, ktoré zozbieral Dilong, sa v almanachu objavila jedna báseň Michala Masarika. Tentokrát v priezvisku s mäkkým „i“. Báseň nesie názov Päť lotosových kvetov. Meno študenta-básnika Michala Masaryka, do roku 1943 stále ešte hlohovského gymnazistu, sa na dlhšiu dobu publikačne vytratilo. Ešte v novembri 1942 poslal J. Smrekovi do redakcie časopisu Elán nadrealistické pásmo veršov Láska v nás a vo vtákoch, kde sa objavujú aj nadrealisticky ladené obrazy Hlohovca. Časopisecky však nevyšlo. V čase pôsobenia popredného literárneho kritika a teoretika slovenských nadrealistov Michala Považana v Hlohovci, ktorý tu v rokoch 1942-43ako „strelník“ (vojak) vykonával vojenskú službu, mu boli najbližšími spojencami práve mladí Hlohovčania Kunoš a Masaryk. Debatovali o vydavateľských aktivitách nadrealistov v edícii Skarabeus i o novom almanachu Pozdrav. Po ukončení hlohovského gymnázia pokračoval Masaryk v štúdiu na Filozofickej fakulte v Bratislave, kde ho mimoriadne zaujímala filozofická, estetická a psychologická literatúra a intenzívnejšie zažíval ducha slovenskej avantgardy, čo sa neskôr prejavilo aj v jeho literárnokritickom a estetickoteoretickom záujme o slovenský nadrealizmus. Po päťročnej publikačnej prestávke Masarykov príspevok k nadrealizmu nepokračuje v intenciách básnickej tvorby, ale sa orientuje na literárnu kritiku a literárnu publicistiku. V časopise Hlas práce, kde pôsobil ako redaktor rubriky Kultúrne rozhľady, publikuje pod šifrou „yk“ články a recenzie o slovenskom nadrealizme. V relatívne krátkom časovom období (marec 1946 – júl 1947) sa objavuje desať jeho príspevkov nadrealistickej proveniencie. Masarykov literárnokritický pohľad na nadrealistov je až prekvapujúco fundovaný, svojím tónom diskurzívny, konštruktívny zároveň a vedený snahou všímať si širšie výkladové kontexty tohto umeleckého hnutia. Dnes v encyklopédiách a slovníkoch pri mene Michal Masaryk nájdeme profesijné zaradenia ako redaktor, osvetový, kultúrny a politický pracovník. O jeho nadrealistickej etape tvorby, či už básnickej, alebo kritickej, sa v nich mlčí. Bola by škoda na ňu zabudnúť, hoci jeho väzba k nadrealizmu sa aspoň podľa publikačných literárnokritických aktivít končí rokom 1947. V 50. rokoch minulého storočia sa začal venovať osvetovo-kultúrnej práci, pedagogike, etike a estetike. Z týchto oblastí napísal viacero osvetovo ladených publikácií. Michal Masaryk žil od vysokoškolských štúdií až do svojej smrti 17. 10. 1999 v Bratislave, kde je aj pochovaný.

 

Marián Kamenčík

 

Bohém v klietke – Michal Považan a nadrealizmus v Hlohovci

Nadrealizmus na Slovensku výrazne ovplyvnil niekoľko generácií spisovateľov a výtvarníkov 30. a 40. rokov minulého storočia. Z početnej skupiny literátov a maliarov spomenieme aspoň mená tých najznámejších: Rudolf Fabry, Vladimír Reisel, Štefan Žáry, Július Lenko, Ladislav Guderna, Mikuláš Galanda, Ján Mudroch, Ladislav Čemický a iní. Prostredníctvom vyše ročného pôsobenia Rudolfa Dilonga v našom františkánskom kláštore (1939-40) sa toto umelecké hnutie dotklo podstatným spôsobom aj Hlohovca. Dilong zo svojej mníšskej cely nadväzoval literárne styky s mladými Hlohovčanmi – budúcimi básnikmi i kritikmi nadrealistickej skupiny – Ivanom Kunošom (Kupcom) a Michalom Masarykom. K ním musíme prirátať aj hlohovskú etapu pôsobenia lídra nadrealistov Michala Považana, ktorý si u nás plnil vojenskú službu. A práve jeho vzťah k Hlohovcu si všimneme, pretože predstavuje doteraz nepopísanú kapitolku slovenského nadrealizmu. M. Považana možno pasovať za hlavného iniciátora aktivít tzv. nadrealistickej bohémy (literárnej i výtvarnej). Organizoval nadrealistov a ich sympatizantov nielen prostredníctvom častých stretnutí, ale viedol aj bohatú korešpondenciu – najmä s tými, čo aktuálne nenapĺňali bratislavské kaviarne a viechy, slúžiace ako miesta stretnutí, diskusií, polemík, či ako improvizované redakčné stoly. Dilong s Považanom boli dobrí priatelia a práve v obkľúčení atmosféry bratislavského bohémskeho prostredia prvý z menovaných rád rozväzoval svoj mníšsky habit a tým aj regule františkánskej askézy, aby mohol básňou oslavovať život.  Druhý mu v tom zdatne sekundoval. Životné cesty Dilonga a Považana sa takmer preťali aj v Hlohovci. Dilong odchádza z mesta koncom leta roku 1940 a Považan sem prichádza na jar roku 1942. Spôsobili to okolnosti súvisiace s jeho povinnosťou narukovať do Slovenskej armády. Najprv vykonával službu v Spišskej Novej Vsi a odtiaľ bol preložený do Hlohovca. Keďže vojenčina a múry kasární izolovali Považana od obľúbeného kultúrneho prostredia umeleckej bohémy, nemohol sa priamo podieľať na realizovaní rozbehnutých vydavateľských a redakčných projektov nadrealistov. Jediné, čím mohol prispieť k tomu, aby sa tieto ambície naplnili, bolo organizovať ich aspoň prostredníctvom korešpondencie a delegovať povinnosti na svojich priateľov a spolupracovníkov pôsobiacich takpovediac „v centre diania“. Považan znášal počas vojenskej služby ťažko dve veci – jednak to bol režim kasární a spútanie uniformou, čo bolo v príkrom rozpore s potrebami rozletu jeho ducha, a jednak ho hnevala vzdialenosť od umeleckého života v Bratislave. Snažil sa vzdorovať obom problémom. Viackrát oslovil svojich známych, aby mu vybavili premiestnenie z Hlohovca do Bratislavy. S takouto prosbou sa obrátil aj na Dilonga, v ktorého pomoc dúfal najmä preto, že poznal hlohovské prostredie a pomery. Dilong prisľúbil, že sa vo veci preloženia prihovorí na Ministerstve národnej obrany, no nestalo sa tak. Z bohatej korešpondencie sa dozvedáme, že Považan bol prostredím kasární otrávený a ani samotné mesto na neho nepôsobilo inšpiratívne. Odrezaný od literárnych aktivít sa cítil viackrát bezradne a svoju bezmocnosť hodnotil ako nechcený exil: „Dokedy budem trčať v Hlohovci, neviem nič určitého, snáď to potrvá ešte i v marci. (...) – niekedy som z tohto ,exiluʻ ukrutne otrávený a najradšej by som praštil všetkým.“ Keď sa mohol Považan uvoľniť zo služby, padli mu návštevy Bratislavy vždy vhod. Nielenže vybavoval nevyhnutné administratívno-organizačne záležitosti týkajúce sa nadrealistických vydavateľských podnikov, ale rád ponoril chrbát aspoň na chvíľu do plyšu sedadiel bratislavských kaviarní. Početnejšiu komunikačnú listovú reťaz viedol Považan z Hlohovca dvomi líniami. Jedna mala adresáta vo vtedajšom redaktorovi Národných novín v Martine Pavlovi Bunčákovi a druhá v Štefanovi Žárym, vtedy vojakovi vo Zvolene. Obom sa zdôveruje o ťažkostiach s vojenčinou a veľmi ho trápi aj odtrhnutosť od literárneho a umeleckého diania. V jeho výpovediach sa striedajú pocity zúfalstva a hnevu s nádejou a radosťou v momentoch, keď píše o tom, ako sa hýbu práce na novom nadrealistickom almanachu a ako sa mu podarilo získať koncesiu na vydávanie nadrealistických kníh. Za všetky výhrady, spomienky, túžby i bonmoty odcitujeme dlhšiu pasáž z listu Š. Žárymu: „Ak by som zostal tu v Hlohovci, neviem, čo si počnem v tomto zapadáku. Je isté, že po výcviku, ktorý u nás veľmi súria, dostanem sa čím skôr na front. Ver trpká skúsenosť je pre nás táto vojenčina. Veľmi rád by som sa toho vzdal skoro pre čokoľvek. Najstrašnejší je ten čas, ktorý sa tu míňa tak pomaly, ako predtým nikdy. Rád som, že si sa viac rozpísal, lebo list tu pre človeka zvaného ,strelníkʻ znamená pozdrav do záhrobia. Zvlášť smutne na mňa zapôsobil odchod z Bratislavy. Aj keď som niekedy chcel byť ďalej na západ, veľmi som ho rád mal ten ostrovček, kde sa dajú urobiť ohňostroje poetického súžitia a večerné výpravy drobných Quijotovcov. Tu na vidieku vidíš len duchovné nedožitie vidieckych nomádov a hŕbu kasárenského stáda. Nechcem toto, čo všetko vidím ani nenávidieť ani si obľúbiť, len by som sa chcel tohto niekedy striasť, ako to urobíš, keď ťa prejdú zimomriavky.“ Zaujímavé je, ako sa pretínajú osudy niektorých aktérov slovenskej nadrealistickej scény mimo hlavnú (bratislavskú) tepnu práve na „výhybke“ v Hlohovci. Menej prekvapujúci je fakt, že ich k sebe viazalo puto umeleckej i svetonázorovej spolupatričnosti, a preto vyhľadávali možnosti na stretávanie sa. Tesne pred nástupom na prvý semester vysokej školy prišli Považana do hlohovských kasární navštíviť dvaja kamaráti z Hurbanovej ulice v Hlohovci – mladíci, študenti a nadrealistické básnické „tykadlá“ Ivan Kupec a Michal Masaryk. Svojmu spoluvojakovi, „strelníkovi“ Š. Žárymu sa v liste vyznal: „Boli ma navštíviť Kupec a Masaryk. Sú to celkom fajn chlapci. Ivan už odišiel do Bratislavy. Na čítanie a písanie tu nezbýva času. V tomto Hlohovci je tak smutno a opusteno, ako ani sa nepamätám, že by som to bol už niekedy prežil. Nuda a jednotvárnosť. Bratislava mi pripadá vzdialená na koniec sveta.“ Hlohovec na Považana nezapôsobil azda iba pre plnenie vojenských povinností. Vo svojich listoch často utrúsi na adresu mesta nelichotivý komentár ako napríklad: „Hlohovec je najčernejšie miesto mojej pamäti.“ Alebo, keď už bol prevelený v Trenčíne (od marca 1943): „Predsa je tu znesiteľnejší vzduch ako v Hlohovci. Hlohovec to nie je ryba ani rak.“ Nakoniec jeho dojmy so svojimi skúsenosťami konfrontuje Rudolf Dilong zaskočený z toho, že Považan aktuálne pôsobí práve v Hlohovci: „No to som naozaj prekvapený, že Ty vojenčíš, a to ešte v Hlohovci. Na Hlohovec mám veľmi milé spomienky.“ V čase Považanovej vojenčiny v Hlohovci pripravovali nadrealisti svoj štvrtý almanach s názvom Pozdrav (1942). Ako hlavný redaktor organizoval prostredníctvom korešpondencie Považan všetky prípravné práce z Hlohovca, pričom úlohami poveroval najmä Vladimíra Reisela. Mikuláša Bakoša, teoretika nadrealizmu, zas poprosil, aby sa postaral o záležitosti týkajúce sa nadrealistickej edície Skarabeus. Považan v hlohovských kasárňach tiež pracoval na štúdii o poézii Rudolfa Dilonga, no priateľom sa často sťažoval, že mu chýbajú potrebné publikácie, aby mohol dokončiť text. Avantgardná stopa prostredníctvom osobností slovenského nadrealizmu a jeho predstaviteľov zanechala v Hlohovci zaujímavý odkaz, ktorý naše mesto radí do rodokmeňa životodarných „buniek“ modernej slovenskej literatúry.  

 

Marián Kamenčík

 

Castiglioneho odkaz ukrytý v skle a kameni

Mnohí možno viete, a mnohí aj nie, jedna z pivníc viechy Jašter na Starej hore ukrýva unikátne umelecké dielo hodné povšimnutia. Jeho autorom je rodák z Hlohovca, výtvarník Dezider Castiglione. Vznik diela je tak trochu rokmi dotvorený rozprávaním pamätníkov, keďže katalógy či súpisy umeleckých diel o ňom doteraz mlčia. Ako to bolo pred takmer päťdesiatimi rokmi, nám rozpovedal bývalý predseda hlohovského družstva pán Florián Kubinský, ktorý sa zaslúžil o to, že dnes zdobí interiér viechy. Na prelome 60. a 70. rokov minulého storočia viechu dobre poznali viacerí umelci i politici. Radi ju navštevovali najmä pre dobré vínko, ktoré tu podávali. Pri jednej z návštev vtedajší minister poľnohospodárstva Ján Janovic, očarený príjemným prostredím, sa rozhodol prostredníctvom ministerstva financovať výzdobu pivnice. Tú realizoval Hlohovčan, vtedy už uznávaný výtvarník, predstaviteľ výtvarného monumentalizmu v architektúre, Dezider Castiglione. V pivnici vytvoril jedinečnú sklomozaiku, zdobiacu čelnú stenu pivnice s rovnako vyhotoveným lemovaním po oboch stranách celej dĺžky podklenbového priestoru. Hra kolorovaných skiel vynikne viac, ak sa dielo podsvieti a začne na diváka pôsobiť spektrom najfantastickejších kombinácií farieb. Podmaňujúcu a umelecky i remeselne nesmierne náročnú sklenenú fresku pomenovanú Partizánske ohne venoval autor svojmu rodnému mestu a jeho obyvateľom. Verejnosti ju predstavil roku 1971 týmito slovami: „O rastline hlohu, ktorá dala meno blízkemu Hlohovcu sa hovorí, že pomáha srdcu a zmierňuje depresie. Túto fresku som vytvoril s rovnakými vlastnosťami a dovolil som si pridať aj tie krásne rána a svitanie nad Starou horou“. Sám pán Kubinský humorne poznamenal, že dielo familiárne nazývali, s ohľadom na polohu viechy a zobrazený motív, „Vetry dujú zo Starej hory“. Okrem sklomozaiky, ktorú si môžete prezrieť pri návšteve viechy, upozorňuje od roku 2015 na D. Castiglioneho aj pamätná tabuľa. Kto však Dezider Castiglione bol? Narodil sa v Hlohovci v bývalej Novej ulici, dnes Ulici. M. R. Štefánika v dome č. 44. Bol druhorodeným synom Dezidera Castiglioneho a Heleny, rodenej Kúnošovej. Jeho starší brat Eduard bol známym prekladateľom klasických diel anglickej, americkej a talianskej literatúry. Rodina sa pre povinnosti hlavného živiteľa presťahovala už v roku 1926 do Nitry, neskôr do Martina a napokon sa usadila v Bratislave. Po smrti otca oboch detí sa ich matka druhýkrát vydala za Mikuláša Fehéra. Narodil sa im syn Mikuláš, ktorý sa ako absolvent Vysokej školy múzických umení stal úspešným dramaturgom a režisérom. Dezider študoval v rokoch 1945- 1948 na Oddelení kreslenia a maľovania Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. Jeho profesormi boli Ján Mudroch, Eugen Lehotský, Gustáv Malý a Jozef Kostka. Vysokoškolské štúdiá ukončil ešte pred zriadením Vysokej školy výtvarných umení (VŠVU), no hneď po jej otvorení začal pracovať ako asistent u profesora Jána Mudrocha. Castiglione patril k slovenským výtvarným umelcom, ktorí sa sústredili na výtvarnú tvorbu v architektúre. Ako vôbec prvý na Slovensku realizoval sklobetónovú techniku a jeden z prvých uplatnil aj techniku sklenenej mozaiky. V rokoch 1977 – 1979 viedol Oddelenie monumentálneho maliarstva na VŠVU. Bol členom výtvarníkov vystupujúcich pod názvom Skupina 29. augusta, členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov a Umeleckej besedy Slovenska. Hoci sa Castiglione nikdy nevzdal klasickej maľby (postkubistické braqueovské inšpirácie, neskôr sorelové práce či pastelová krajinomaľba), jeho pomyselnou galériou sa stal verejný priestor so svojimi urbanisticko-architektonickými danosťami, kde mohol uskutočňovať monumentálno-dekoratívne výtvarné realizácie. Jeho práce dodnes zdobia interiéry i exteriéry desiatok budov po celom Slovenku – ide o nemocnice, polikliniky, študentské domy, obchodné domy, auly univerzít, bazény, vestibuly, fontány, reprezentačné priestory a rôzne iné administratívne a účelové budovy. Bol priekopníkom moderných technologických postupov výroby materiálov, s ktorým pracoval. Vytváral sklobetónové vitráže, keramické mozaiky, štrukturálne maľby, kamenné mozaiky, sklomozaiky, fasády, betónové a kovové štruktúry, no i tapisérie a iné. Aspoň prehľadovo spomeňme najznámejšie autorove diela. Vôbec prvá práca vytvorená sklobetónovou technikou na Slovensku zdobí vestibul Farmaceutickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Vitráž má názov Radostný život (1962). Projekt obradnej siene na Slavíne realizovaný v rokoch 1960 – 1967 je príkladom dovŕšenia prvej závažnej akcie pamätníkového charakteru na Slovensku aj s významným Castiglioneho vkladom. Súťaž na riešenie maliarskych kompozícií interiéru sa uskutočnila v roku 1963 až po realizácii exteriérovej sochársko-architektonickej časti. Centrálnym obsahovým bodom výtvarnej predstavy realizátorov J. Kréna a D. Castiglioneho bola myšlienka piety a zároveň vďaky za oslobodenie. Výtvarné spracovanie decentne vychádza z tejto závažnej témy. Je charakterizované jednoduchosťou riešenia a výrazovým stlmením tvaroslovia. Celkové poňatie uchopili autori v podobe budovania napätia medzi výtvarnými a grafematickými symbolmi a medzi kresbovými prvkami a prirodzenou farebnosťou mozaikových častí. Stropnú časť výtvarnej realizácie vytvoril D. Castiglione. Tvorí ju vitrážová sklobetónová kompozícia s motívom červenej hviezdy. Castiglione tvoril aj samostatné objekty stojace mimo hmotu budovy. Takýmto dielom je fontána v areáli Gynekologicko-pôrodníckeho pavilónu nemocnice v Trnave. Dielo s esteticky pozoruhodným výsledkom vytvoril v roku 1981 v spolupráci s Jindrom Martinom. Fontánu tvoria štyri stupňovito umiestnené bazéniky a pozdĺžna stena. Keramickú mozaiku dopĺňajú kvetinové a rastlinné detaily. Do vizuálnej hry ešte vstupujú aj zrkadlenia odrazov motívov z vodnej hladiny jednotlivých kaskád. Dielo tak vyznieva ako jednoliaty celok s podmanivým estetickým účinkom. Castiglioneho diela sú súčasťou verejného priestoru, čo na jednej strane prispieva k okrášleniu prostredia, no na strane druhej sú tieto objekty, napriek odolným materiálom, vystavené nielen prírodným a poveternostným vplyvom, ale skúšku odolnosti im vystavujú najmä vandali. Okrem tejto príčiny sme dnes schopní ničiť, či prekrývať umeleckú hodnotu týchto diel súčasnými prostriedkami vizuálneho smogu, ktorého produkty vrstvíme na seba ako dočasné ikony uponáhľaného sveta reklám a informačného pretlaku. V čase stavebného rozmachu, keď v každom väčšom meste vyrastajú komplexy nákupných centier i budov verejnej správy a stále masívneho zatepľovania objektov, by mohol byť Castiglioneho umelecký odkaz zrozumiteľný aj v zmysle citlivosti a pozornosti k svojmu okoliu, aby sme neboli ľahostajní k vytvoreným hodnotám, a zároveň sa pokúšali produkovať ďalšie, pretože umenie vhodne votkané do priestoru našich každodenných ciest za povinnosťami je príjemným osviežením ľudského ducha.     

Marián Kamenčík

 

Najstaršia baroková kalvária na Slovensku

Cintoríny sú na prelome mesiacov október a november tými najnavštevovanejšími miestami. Uctiť si pamiatku zosnulých a spomínať na tých, ktorí tu už s nami nežijú, sú hlavné posolstvá týchto sviatkov. Pri návšteve cintorína v Hlohovci tu však môžete pobudnúť aj o trochu dlhšie a venovať svoj čas histórií. Na cintoríne sa totiž nachádza najstaršia baroková kalvária na Slovensku. Kedysi sa cesta za Hlohovcom smerom na Nitru vidlicovito rozdvojovala. Za poslednými domami mesta v mieste dnešnej križovatky pri hlohovskom cintoríne sa jedna jej časť odkláňala k Erdödyovskému majeru a pokračovala ďalej okolo dnešnej tehelne ku kamennému mostu na Gáborských horách, kde opúšťala hlohovský chotár. Druhá cesta pokračovala v stope dnešnej Nitrianskej ulice okolo židovského cintorína popod návršie, na ktorom stála staršia kaplnka Sedembolestnej Panny Márie s pustovňou a malým cintorínom. Okolo tohto, oddávna pietneho miesta, rozprestierali sa na svahu obrátenom k mestu lúky, vinice a polia hlohovských zemanov, z ktorých najväčšia časť patrila novému majiteľovi hlohovského panstva grófovi Jurajovi Erdödymu. Po jeho príchode do Hlohovca v roku 1720 v mestečku významne vzrástla výstavba hospodárskych objektov a prestavba profánnych a sakrálnych stavieb. Spolu s Erdödyovcami v tomto roku prišiel do Hlohovca aj kňaz Mikuláš Nacislavský. Za jeho pôsobenia (1720 – 1738) bola pred rokom 1734 časť pozemkov vo svahu pod Kaplnkou Sedembolestnej Panny Márie získaná pre stavbu Kalvárie. Celý komplex pôvodne tvorilo sedem zastavení krížovej cesty a vrcholové súsošie s trojicou Ukrižovaných z roku 1734. Areál uzatvárala spomínaná kaplnka, neskôr známa ako Erdödyovská hrobka. Kaplnka Sedembolestnej Panny Márie Kaplnka, ktorá je vo svojom jadre zrejme stredovekou stavbou, prešla viacerými prestavbami v roku 1730 a 1802. V roku 1730 ju takmer nanovo postavili za finančného prispenia Jacoba Plezela a v roku 1802 rozšírili na podnet grófa Jozefa Erdödyho. Za pôsobenia farára Žigmunda Tersztyanského (1740 – 1742) pripojili ku kalvárii pôsobivú scénu Snímania Krista z kríža signovanú dvoma menami a rokom 1742. Ešte i dnes je na zadnej strane kríža čitateľné meno Jacoba Blezela, pravdepodobne muža totožného s Jacobom Plezelom známym fundátorom kaplnky. Druhé meno, Joseph WRMR, patrilo najskôr murárskemu majstrovi Jozefovi Vernerovi z Vrbového, ktorý v 18. storočí projektoval niektoré Erdödyovské stavby. Tri Márie z Kalvárie V období vzniku scény Snímania Krista boli tiež vytesané aj tri sochy, stojace na pravej strane chodníka v hornej časti cintorína, Hlohovčanmi často označované ako Tri Márie z Kalvárie. V skutočnosti však ide o sochy Márie Magdalény, Panny Márie a sv. Jána. Z pôvodnej krížovej cesty sa zachovalo šesť kamenných reliéfov. Reliéfy stáli na kamenných stĺpoch povedľa cesty na Kalváriu, v miestach dnešných kaplniek Krížovej cesty. Po roku 1892 za pôsobenia kňaza Augustína Brukera boli pôvodné zastavenia premiestnené a osadené do terasy vedľa jaskyne Lurdskej Panny Márie, kde sa nachádzajú dodnes. Šesť kamenných reliéfov vyjadruje scény z Kristovej cesty na Golgotu. Zobrazené výjavy – Kristov pád pod krížom, Stretnutie s matkou, Stretnutie so sv. Veronikou, Napomínanie plačúcich žien a Vyzliekanie Krista sú spolu so súsoším trojice Ukrižovaných a scénou Snímania Krista z kríža najstarším zachovaným a uceleným súborom Krížovej cesty z územia Slovenska. O tom, že Krížová cesta v Hlohovci mala pôvodne len sedem zastavení, ako bolo v 18. storočí zvykom, svedčí aj veduta mesta z roku 1807. Jedinečnosť súboru spomínaných kamenných sôch a reliéfov z 18. storočia podčiarkuje na hlohovskom cintoríne aj unikátny súbor neorománskych a neogotických kaplniek z konca 19. storočia, dodávajúci celému areálu atmosféru súdobých severotalianskych cintorínov. Prostredníctvom tejto jedinečnej hlohovskej pamiatky sa možno nevediac, ale predsa dotýkame ľudí žijúcich v mestečku pred viac ako dvestopäťdesiatimi rokmi. Dotýkame sa a hovoríme o tých, ktorí napokon aj spočinuli na tomto mieste, tak ako ľudia dneška a nedávnej minulosti.

Jozef Urminský ml.

 

Nahliadnutie do dejín hlohovského novinárstva a časopisectva

Zaujímavú, no málo známu kapitolu v dejinách mesta Hlohovec predstavuje novinárstvo a časopisectvo, ktoré sa začalo u nás rozvíjať na prelome 19. a 20. storočia, aby v storočí 21. robili tlačenej forme týchto mediálno-informačných kanálov konkurenciu elektronické a online podoby spravodajstva i zábavy. V nasledujúcich riadkoch vôbec po prvýkrát, v snahe o čo najpodrobnejší výpočet, priblížime krátky, no obsažný prehľad časopisov a novín, ktoré sa objavili v našom meste. Niektoré sa iba mihli v rukách čitateľov, iné pevne zakorenili v ich povedomí a vychádzali či vychádzajú desaťročia. Najznámejším, najpopulárnejším a súčasne najdlhšie kontinuálne vychádzajúcim periodikom na území mesta Hlohovec je mesačník Život v Hlohovci (začínal v r. 1967 pod názvom Kultúra a šport v Hlohovci), ktorý tento rok píše už svoju 52. kapitolu. Keďže sme v novinách venovali priestor jeho histórii pred rokom, dnes v krátkosti spomenieme ďalšie noviny a časopisy spojené s minulosťou i súčasnosťou nášho mesta. Postupovať budeme chronologicky, tematicky i záujmovo. Už v r. 1882-83 vychádzal v Hlohovci dvojtýždenník Felvidéky nemzetör (neskôr Felsőmagyarországi nemzetör) zameraný na maďarizáciu obyvateľstva. V rovnakom duchu pôsobili titulkové noviny Galgócz és vidéke (1902-03), ktoré mali za úlohu obmedzovať slovenskú regionálnu tlač. Pokračovateľom týchto novín bol pondelník Felsőmagyarországi Hétfői Ujság vychádzajúci v r. 1904-14. Všetky tri periodiká prinášali články z maďarského kultúrno-spoločenského prostredia, prípadne v ňom uverejňovali svoje príspevky Hlohovčania naklonení maďarskej otázke, ako napríklad školský inšpektor Gustáv Libertényi. Ten založil v Hlohovci prvú meštiansku školu v Nitrianskej župe, kde sa systematicky pracovalo na odnárodňovaní slovenskej mládeže. Päťmesačné trvanie mali politické noviny Židovskej národnej demokratickej strany vychádzajúce v r. 1912 pod názvom Galgóczi hírlap (21 čísel). Z prvorepublikových periodík evidujeme Hlohovské hlasy (1927-32), čo boli regionálne titulkové noviny s výrazne národnou orientáciou. Veľkoformátový sobotník Hlohovecké noviny (1932-33) pripravovaný v Piešťanoch mal regionálne zameraný informačný servis zo všetkých oblastí života. Počas vzrastajúceho robotníckeho hnutia v Hlohovci vychádzal krátku dobu v r. 1926 ilegálny časopis Boľševická päsť. V polovici r. 1940 naň nadviazal obdobne zameraný protifašistický časopis s príbuzným názvom Boľševická zástava. Redigoval ho Lev Hanzal a tajne ho kolportovali do celého okresu. Ešte v r. 1939 vyšli v Hlohovci dve čísla ilegálneho komunistického časopisu Pravda slovenskej mládeže. Hlohovské podniky a organizácie vydávali okrem zamestnaneckých novín aj odborné časopisy. Prvým periodikom tohto druhu bol zrejme Bulletin pre duševnú hygienu vydávaný v roku 1949 Ústavom pre sociálny výskum mládeže v Hlohovci. Ďalším odborným časopisom tentokrát zameraným na najnovšie poznatky o liečivách a farmakológii bola Slovakofarma revue, ktorá vychádzala v rozmedzí r. 1991-2003. Skôr narodení zamestnanci Slovakofarmy si určite pamätajú aj na podnikový dvojtýždenník Chemofarmaceutik (1954-55), ktorého koncepčnú líniu ako periodika informujúceho o dianí v podniku vystriedal od roku 1977 časopis Liečivár. Druhý veľký podnik v meste, Drôtovňa, vydával závodný mesačník, neskôr dvojtýždenník Novosti (od r. 1968). Redaktorom bol Jozef Urminský starší. Periodikum od r. 1975 pokračovalo pod názvom Hlas Drôtovne. Od r. 1966 pre vnútropodnikové potreby vedeckého výskumu vydávalo Oddelenie vedeckých technicko-ekonomických informácií (VTEI) odborné periodikum Informačný spravodajca Drôtovne Hlohovec. Dnes po zmene vlastníckych vzťahov vydáva spoločnosť Bekaert vlastný informačný bulletin pracovníkov s názvom Bekaert INFO. V r. 1955 vyšlo 7 čísel periodika Kolektív s podtitulom Časopis konfekčného závodu, n.p. v Hlohovci. JRD Júliusa Fučíka v Hlohovci vydávalo dvojmesačník Družstevný život (1976 – 1988). Prinášal aktuality z družstevného života, z pestovateľskej, chovateľskej i výrobnej činnosti. Masívnu budovateľskú kampaň v intenciách dobovej ideológie realizoval v roku 1951 týždenník Nový smer ako hlohovská okresná roľnícka tribúna pracovníkov v poľnohospodárstve. V tom istom roku začal vydávať Pôdohospodársky odbor v Hlohovci podobne zamerané jednolistové veľkoformátové noviny Smer dediny k socializmu (do r. 1955). Krátky život mali noviny Ozvena RSD vydávané Roľníckym hospodárskym družstvom v Hlohovci, ktorých vyšlo v roku 1952 iba 12 čísel. Odborne a osvetovo zamerané periodikum sústreďujúce informácie z Hlohovca i okolia vydával Vlastivedný krúžok pri Okresnom dome osvety (neskôr pri Múzeu v Hlohovci) pod názvom Informačné zprávy... v r. 1957-62. Múzeum vydávalo v r. 1978-88 Vlastivedný a metodický spravodaj Okresu Trnava. K vlastnému periodiku sa vrátilo múzeum po takmer tridsiatich rokoch štvrťročníkom Hlohoveckom (od r. 2017). Špeciálnu kapitolu periodík v meste tvorili rôzne inzertné noviny, ktoré sa začali vo veľkom množiť hneď po revolúcii začiatkom 90-tych rokov. V r. 1992 sa objavil inzertný týždenník Hlohovský kuriér a po ňom Hlohovský hlásnik, nakoniec aj reklamno-informačný dvojtýždenník Hlohovecké noviny. Najznámejšími boli noviny Hlohovecko vychádzajúce od októbra 1997, dodnes ich poznáme pod názvom Hlohovecko – Sereďsko. Noviny sústreďujúce inzerciu hlohovských podnikateľov pod redaktorskou taktovkou Jozefa Oravca niesli názov Noviny okresu Hlohovec (1996-2003). Mesačník si okrem inzerátov vybudoval aj slušnú základňu článkov z rôznych oblastí kultúry a spoločenského života. Epizodicky sa objavili pred vyše desiatimi rokmi noviny Hlohovec dnes. Krátke trvanie v rokoch 2012-13 mal ďalší podobne zameraný magazín Región plus a v letných mesiacoch roku 2017 aj noviny Okresná inzercia Hlohovec. Od roku 2004 vychádzal časopis zameraný na propagáciu kultúrnych podujatí v regióne s názvom Focus zameraný na kultúru – Trnava/ Hlohovec. Spravodajské titulkové noviny Naše novinky Hlohovec sme si mohli nájsť v schránkach od r. 2013. V budúcom čísle sa podrobnejšie pozrieme na školské a záujmové časopisy a priblížime aj dva kuriózne tituly. V pokračovaní nášho prehľadového rozprávania o histórii hlohovských časopisov spomenieme na úvod ten typ časopisov alebo novín, s ktorým sa azda stretával každý z nás buď ako čitateľ, alebo aj ako tvorca – reč bude o školských časopisoch. Mnohé školské časopisy majú dlhú, niekoľko desiatok rokov trvajúcu tradíciu, iné každoročne vznikajú, ba i zanikajú. Aj v dejinách jednej školy môžu nastať fázy, keď sa viackrát objaví ambiciózna generácia študentov so snahou založiť a viesť časopis. No keď sa za nimi zatvoria brány školy, často idea a entuziazmus spojené s tvorbou časopisu odchádzajú spolu s nimi. Je to prirodzené a nevyhlo sa to ani hlohovským školám. Z najstarších školských časopisov v Hlohovci sa nám zachovali informácie o chlapčenskom týždenníku Mlynček a dievčenskom týždenníku Ruža, ktoré vychádzali v školskom roku 1920/ 1921 v meštianskej škole pod vedením českého učiteľa a spisovateľa Pavla Sulu. Keďže v tom čase bol nedostatok slovenských učebníc, deti zverejňovali v časopisoch svoje slohové úlohy, ktoré tak slúžili ako čítanka. Škola začiatkom školského roka 1935/ 1936 zakúpila „rozmnožovač“, čo podnietilo založiť časopis Hložiny. Hlavným redaktorom bol učiteľ odborných predmetov Jozef Kuna. Zo starších školských časopisov spomeňme aspoň telegraficky informačno-zábavný štvrťročník Mladosť vydávaný od školského roku 1966/1967 Učňovskou školou pod vedením pani učiteľky Pavly Olléovej. Lupienok bol časopis vydávaný IV. ZŠ na Nerudovej ulici od školského roka 1971/1972. Redakčnú radu viedla pani učiteľka Cervová. Štafetu prevzal o dvadsať rokov neskôr na tejto škole časopis Priateľ štvorky. V marci roku 1991 začal vychádzať na V. ZŠ v Šulekove časopis Mladosť, ktorý po dvadsaťročnej prestávke nadviazal na činnosť vtedy zaniknutého školského magazínu Šulekovčan. ZŠ sv. Jozefa sa mohla pochváliť časopisom Svetielko (od roku 1993). Na ZŠ Podzámska mali Šestáčik, ZŠ Koperníkova Kométu, ZŠ na Ulici A. Felcána pripravovala časopisy Lúč a Záblesk, Špeciálna ZŠ s MŠ Pramienok. Medzi gymnazistami sa stal za desaťročia vychádzania pojmom časopis Mozaika (krátko niesol názov Mozaika mladosti). Obchodná akadémia mala ambíciu vydávať školský odborný časopis. Pod vedením učiteľky Anny Vavrovej vychádzal od roku 1993 Mladý ekonóm. Neskôr sa na pôde školy vystriedali tituly časopisov Sem-Tam-Ník (1997/1998), Seva OA (2005/2006) a najnovšie Tehla OA (2017/2018), ktoré majú skôr informačno-zábavný charakter. Štvrťročník Zrkadielko vydávaný MŠ na Hollého ulici je príkladom spolupráce detí, pedagógov i rodičov. Časopis vychádza od roku 2008 a je úspešný v celonárodných súťažiach triednych a školských časopisov ProSlavis. Spracovaním nevšedný a inovatívny je časopis MŠ na Nábreží A. Hlinku. Nesie názov Čajovníček-Bylinkáčik a zračí sa v ňom zámer viesť deti k pozitívnemu vzťahu k prírode. Takmer každá škola v meste vydáva svoj školský alebo triedny časopis. Nami nespomenutých titulov sú desiatky. Sústreďme sa na záujmové časopisy. Týždenník pre katolíckych veriacich v Hlohovci pod názvom Farská rodina vychádza od veľkonočnej nedele roku 1990. Je to jeden z prvých časopisov svojho charakteru objavujúcich sa po zmene režimu na území Slovenska. Mimoriadny úspech malo vydávanie detského časopisu Letúšik. Niesol podtitul „Časopis detí dobrej vôle“, čo naznačovalo aj orientáciu jeho náplne v zmysle kresťanského humanizmu. Časopis založil kaplán Lukáš Stanislav Buchta, no po pár mesiacoch prebrala úlohu hlavnej redaktorky Gabriela Magalová. Prvé číslo vyšlo v marci 1993 a v mesačnej periodicite vychádzal až do júna roku 1998. Letákové noviny, kde zohráva dôležitú úlohu viera, vydáva spoločenstvo katolíckej cirkvi v Hlohovci Bétel pod rovnomenným názvom. K záujmovým časopisom možno radiť aj HC magazín – mesačník zameraný na informovanosť obyvateľstva o zdraví. Vychádzal v rokoch 2011-2012. S nepravidelnou periodicitou sa od roku 2015 objavuje občasník klientov zariadenia pre seniorov Harmónia. Obdobné periodikum od roku 2014 vydáva aj DSS Humanus a tiež nesie názov zariadenia. V osemdesiatych rokoch svoje periodikum vydával aj Slovenský rybársky zväz – Mestská organizácia Hlohovec pod názvom Rybársky spravodajca. Od tohto roku (2018) začína v Hlohovci vychádzať športový časopis Squash magazín. Ambicióznym, no žiaľ neuskutočneným projektom malo byť vydávanie časopisu EDO (v roku 2000), ktorý mal nahradiť populárny časopis Káčer Donald. Tento zábavník mal byť určený pre deti do 10 rokov. V súčasnosti sa najčastejšie okrem Života v Hlohovci stretávame s Fraštackými novinami (od roku 2010) a s internetovými titulkovými novinami hlohovec24. sk ako spravodajskými médiami, plošne zasahujúcimi celú oblasť spoločenského diania v meste a okolí. Sčasti plní spravodajskú úlohu aj internetový magazín hlohovecko.sk. Kuriozity V dejinách hlohovských novín a časopisov objavíme aj minimálne dva kuriózne tituly. Prvými sú humoristicko-satiricky ladené noviny Fraštacký News, ktoré vyšli na Silvestra roku 1921 s informáciou, že vychádzajú už tri roky a ide o prvé a zároveň posledné číslo. K tejto informácii bolo pridané heslo „Humoristi celého sveta spojte sa“. Dvojjazyčný slovensko-maďarský text vypĺňali humoristicko-satirické články všímajúce si aktuálne spoločensko-politické dianie v meste. Zaujímavosťou bola príloha karikatúr vážených predstaviteľov i občanov mesta. Noviny vydal Fraštacký športový klub a redigoval ich učiteľ meštianskej školy Úlehla. Druhým recesistickým dielkom boli noviny Fraštacký večerník, ktoré vyšli tiež iba raz, a to pri príležitosti konania pikniku v zámockej záhrade 16. 7. 2017 o 17. hod a 17. min. Noviny boli grafickým vizuálom štylizované do 30. rokov 20. storočia, teda do témy pikniku. História hlohovských novín a časopisov je oveľa bohatšia, a preto sa určite stalo, že na niektoré tituly sme zabudli, alebo nám jednoducho na ne nezvýšilo miesta. Ak poznáte hlohovský časopis, ktorý sme nespomenuli, neváhajte a informujte nás o ňom vo Vlastivednom múzeu alebo napíšte priamo do redakcie.                                 

Marián Kamenčík 

 

Ďalšie články...

  1. Texty za rok 2018
Joomla Templates - by Joomlage.com