Spomienky na priateľstvo dvoch významných osobností Hlohovca Arpád Felcán a Rudolf Dilong

 

Jún bol mesiacom, keď sme si v Hlohovci pripomenuli život a tvorbu dvoch významných osobností, ktorých osudy sú zviazané s naším mestom a zároveň aj medzi nimi samotnými vzniklo puto priateľstva. Ide o Hlohovčana, učiteľa, politika, regionálneho historika, spisovateľa, revolucionára, ľavicového intelektuála Arpáda Felcána a františkánskeho kňaza, básnika katolíckej moderny, reprezentanta slovenskej medzivojnovej avantgardy a neskôr slovenskej exilovej literatúry Rudolfa Dilonga. Osobu prvého z menovaných sme si uctili 12. júna počas slávnosti odhalenia jeho busty v budove ZŠ s MŠ na ulici Arpáda Felcána a druhého sme si pripomenuli 16. júna pri príležitosti uvedenia publikácie z pera Mariána Kamenčíka s názvom Z Hlohovca do Honolulu a späť o pôsobení Rudolfa Dilonga v Hlohovci a aktivitách hlohovskej literárnej avantgardy. Na obe vydarené podujatia prijali pozvanie najbližší rodinní príslušníci oboch vzácnych pánov. So spomienkami na svojho otca A. Felcána sa podelila jeho dcéra Aneta Anna Náterová – Felcánová a R. Dilong zas ožíval v rozprávaní jeho dcéry Dagmar Kotovej i jeho vnučky, spisovateľky, Denisy Fulmekovej. Aké boli hlohovské osudy A. Felcána a R. Dilonga? Arpád Felcán sa narodil do rodiny hlohovského obuvníka 13. augusta 1900. Ľudovú školu i meštianku absolvoval v rodisku. Potom nastúpil na učiteľský ústav do Modry. Po vzniku Československa musel absolvovať nové skúšky, aby mohol vyučovať na ľudových školách. Felcán bol veľmi obľúbeným učiteľom, ktorý si pozornosť žiakov získaval rozprávačským talentom, priateľským prístupom i profesionálnym elánom. Kde vedel, pomáhal žiakom – napríklad aj tým, že im kupoval zo svojich peňazí zošity. Jeho sociálne cítenie sa prejavovalo aj v politickom postoji, keď ako 21-ročný hájil tieto ideály ako člen komunistickej strany. Jeho aktivity spojené aj so silnejúcim robotníckym hnutím viedli v Hlohovci k postaveniu robotníckeho domu v roku 1924. Felcánova politická angažovanosť vyvrcholila koncom roka 1928, keď s Markom Čulenom vypracovali tzv. Hlohovské memorandum. Po tom, čo Felcánoví názoroví oponenti od neho vynútili priznanie za údajné chyby v politických názoroch, zriedka prezentoval svoje myšlienky verejne. Ako učiteľ vystriedal A. Felcán viaceré školy – pôsobil v Hlohovci, Očovej, Senici, Trnave, Chtelnici, Sv. Jure. Okrem politických aktivít, za ktoré bol aj suspendovaný, sa stále intenzívnejšie venoval písaniu. Spisovateľskou činnosťou obsiahol viaceré publikačné oblasti – regionálna história, vlastiveda, pedagogika, lingvistika a iné. V roku 1932 sa mu podarilo vydať prvé dva diely knihy Hlohovecko kedysi, dnes a zajtra. Nedokončená práca je mimoriadne cenná tým, že autor v nej vychádza z niektorých dnes už nejestvujúcich pramenných zdrojov. O rok neskôr vydal štúdiu s názvom Za jednotný spisovný jazyk, kde navrhuje podobu gramatiky spoločného československého spisovného jazyka. V roku 1934 sa presťahoval za učiteľskými povinnosťami do Svätého Jura, kde intenzívne spolupracoval so spisovateľom Petrom Jilemnickým. Spoločne vydali vlastivednú prácu Voláme Vás do Sv. Jura. V tomto pôsobisku začal pracovať aj na učebnici dejepisu, ktorej rukopis je dnes nezvestný. Učiteľa Felcána si obľúbili aj v tunajšej škole. Žiaci nechceli, aby ich učiteľ bol preložený, preto mu napísali dojímavý list o tom, akým im je dobrým priateľom a ako ho majú radi. Podobný scenár lúčenia plného sĺz malo následne aj avizované presunutie Felcána z Hlohovca. Pod petíciu proti odchodu obľúbeného učiteľa adresovanú priamo Ministerstvu školstva sa podpísalo 159 žiakov. V poslednom pôsobisku v Novej Bani, kde pracoval od roku 1940 ho zastihli s plnou intenzitou vojnové roky. Na ich sklonku sa aktívne zúčastnil Slovenského národného povstania. Po udaní sa Felcán dostal do rúk Gestapa a koncom roka bol popravený pri obci Píla. Zanechal po sebe manželku Ruženu a dcéry Nadeždu a Annu. Hneď po vojne bolo Felcánovo telo prenesené do rodiska a za mimoriadnej pocty a účasti Hlohovčanov uložené do rodinného hrobu. Felcán s rodinou sa v Hlohovci spoznali s básnikom Rudolfom Dilongom, ktorý prišiel 14. apríla 1939 do františkánskeho kláštora. Dokladom ich blízkeho priateľstva sú tri Dilongove dedikácie v básnických zbierkach a tiež drobná mystifikácia, podľa ktorej mala byť Arpádova žena Ružena Felcánová inšpiráciou k napísaniu Dilongovej zbierky Mesto s ružou. Literárnohistoricky to však nie je pravda, keďže rukopis zbierky bol na svete o dva roky skôr (hoci vyšiel až na jar roku 1939), než Dilong spoznal Felcánovcov. Zovretie ticha hlohovskej kláštornej cely sa stalo Dilongovi pracovňou, kde literárne tvoril, redigoval časopis, písal posudky začínajúcim autorom, veľa korešpondoval, v tajnosti viedol literárne debaty, nechával sa unášať na krídlach básnickej imaginácie. Toto prostredie bolo akýmsi majákom, ku ktorému mnohí smerovali v podobe návštev a Dilonga vyhľadávali aj početnou korešpondenciou. V novom prostredí básnik rozvíja a udržiava staré literárne väzby a aktivity smerom k vydavateľstvám, spolkom, redakciám či básnickým kolegom a zároveň získava a zbiera nové hlohovské literárne kontakty i osobné priateľstvá. Prítomnosť skúseného básnika priťahovala najmä mladé (stredoškolské) básnické tykadlá – prvým bol Ivan Kunoš (Kupec), vtedy sedemnásťročný gymnazista, ktorého Dilong očaril nielen ako básnik, no i svojou osobnostnou charizmou. Dilong vyvíjal na Kupca akýsi „literárny teror“, počas ktorého zatvoril mladého zverenca do svojej mníšskej cely a nepustil ho skôr, kým nenapísal svoju prvú básnickú zbierku Podľa hviezd meniť masky (1940), ktorou sa zaradil k nadrealistickej skupine ako jej najmladší člen. Dilong literárne „postrčil“ aj Kupcovho rovesníka, suseda z Hurbanovej ulice a nádejného nadrealistu, Michala Masaryka, ktorý napokon zanechal básnické pero a vrhol sa na dráhu literárnej kritiky a osvetovej práce. Veľkým tajomstvom zostáva osoba „najkrajšieho hlohovského chlapca“ Nelka Jasenského, ktorý sa s „vernosťou psa“ držal Dilongovej mníšskej sutany. Dilongove priateľstvá s veľmi obľúbeným hlohovským učiteľom A. Felcánom i s vynikajúcim výtvarníkom, ktorý navracal umelecký pôvab sakrálnym dielam v hlohovských chrámoch, Michalom Karabom, dotvárali jeho postavenie ako známeho a váženého človeka. Práve počas etapy Dilongovho hlohovského pôsobenia sa s jeho menom spojilo viacero celospoločensky citlivo vnímaných literárnych polemík, či, ako to označovala dobová literárna kritika, senzácií. V literárnom životopise Dilonga sa uvádzajú tieto udalosti ako uzlové body jeho básnického vývinu ešte v predemigračnej etape a veľa napovedajú aj o jeho osobnostnom natureli – ide o Dilongov legendárny fantastický odchod zo slovenskej literatúry vyjadrený v obraze odchodu do Honolulu, ktorý avizoval časopisecky i básnickým testamentom v podobe zbierky Honolulu, pieseň labute po kritických slovách na adresu jeho nadrealisticky ladenej tvorby. Potom to bola mystifikačná hra s identitou autorky zbierky Muškát, nesúcej exotické meno Ria Valé, za ktorým sa ukrývala jeho láska Valéria Reiszová. Ďalej ide o jediné uvedenie tragédie Valin, ktorú zorganizovali práve Hlohovčania, či redaktorská práca na avantgardnom časopise Nové slovo, ktorý Dilong odovzdáva do rúk silnejúcej nadrealistickej skupine... Napokon, pár mesiacov po Dilongovom odchode z Hlohovca, zarezonuje prítomnosť lídra slovenských nadrealistov Michala Považana v tunajších kasárňach. Považan otrávený vojenským režimom s túžbami po bratislavskej bohéme sa tu sústredí na organizovanie vydavateľských podnikov nadrealistov, pričom počíta s nevyhnutnou Dilongovou pomocou. Také sú v skratke siločiary Dilongovho hlohovského pôsobenia, kde inicioval vznik nadrealistickej literárnej bunky.

 

Marián Kamenčík

 

Príbeh Panšule ukrytý pod základmi školy

Keď sa dnes opýtate staršieho obyvateľa Hlohovca, z ktorej časti mesta pochádza a on odpovie, že z Panšule, budete musieť hodnú chvíľu pátrať po presnom mieste, kde sa časť mesta s takýmto nezvyčajným názvom nachádzala. V rokoch 1978 – 1980 sa v Hlohovci odohrala jedna z najväčších asanácií, ktorá do nenávratna poslala všetky ulice starého Hlohovca s pôvodnými domami. Pod radlicami buldozérov vtedy skončili ulice Podzámska, Holubyho, Husova, Michalská, Zámocká, Záhradnícka a Partizánska. Boli to vlastne všetky, ktoré tvorili súčasť najstaršej, viac ako deväť storočí starej osady rozloženej pod hlohoveckým hradom. Z posledných troch menovaných ulíc si majitelia domov v roku 1979 museli vysťahovať všetok majetok, zo záhrad im bolo dovolené ešte zobrať poslednú úrodu a následne sa začalo s postupným búraním opustených domov. Zámocká ulica patrila k najstarším uličkám mesta, ležala napravo od zákruty Podzámskej ulice. Domy stáli na prudkom zráze učupené ponad mohutnou gedrou – jarkom, miestami až 15 metrov hlbokým, ktorý stáročia vymieľala dažďová voda stekajúca z Balatonu a Svinnej hory. Práve preto jej dolnú, najnižšie položenú časť, dláždenú kamennými riečnymi obliakmi Hlohovčania prezývali „krumplovou jamou“. Hneď vedľa, smerom k mestu, ležala užšia Záhradnícka ulica a paralelne vedľa nej široká Partizánska – predtým Legionárska ulica. Tieto neboli až tak staré ako ostatné uličky starého Hlohovca, pretože až do roku 1847 sa tu na území veľkom ako futbalové ihrisko rozkladala veľká panská slivnica – slivkový sad určený pre panstvo hradu a zámku Hlohovec. Latinské dokumenty ju nazývali Prunetumdominale, nemecké zase Baumschule. Hlohovec bol v 19. storočí trojjazyčným mestom, kde ste popri slovenčine bežne mohli počuť maďarčinu a nemčinu. Preto časom oficiálne nemecké pomenovanie pre stromový sad zdomácnelo do hovorovej slovenčiny ako Panšula. A hoci v spomínanom roku 1847 na príkaz grófky Alžbety Erdődyovej – Mayerovej panský sad zrušili, vyklčovali a vymerali jeho voľnú plochu na postavenie dvoch nových ulíc, Sv. Alžbety a Sv. Jána, pre obyvateľov Hlohovca vždy táto mestská časť zostala Panšulou. Zakrátko sa dve ulice na mieste starého sadu zaplnili domami s veľkými záhradami. Tie tu potom zotrvali až do spomínaného roku 1979, keď sa rozhodlo o ich zbúraní a uvoľnení pre ďalšiu výstavbu rozrastajúceho sa mesta. Hoci terén tu bol svahovitý, pokrytý na južnej a západnej strane strmými zrázmi, zemné stroje a buldozéry terén zrovnávali, pozostatky zborených domov hrnuli pred sebou až po samý západný okraj strže. Južne ležiaci hlboký jarok oddeľujúci Zámockú záhradu od Hlohovca zaviezli po úplný vrch tak, že iba pamätníci by mohli dosvedčiť, aký hlboký výmoľ v tejto časti mesta naozaj bol. Hoci v posledných rokoch pred zavezením sa zapĺňal skôr domovým odpadom, pramenila tu aj menšia studnička, vtekajúca ku skleníku na lúku pri dnešnej poliklinike. O rok neskôr sa začalo s prípravnými prácami na výstavbe novej 22 triednej základnej školy, ktorá mala vyrásť na mieste ulíc Zámocká, Záhradnícka a Partizánska. Bola to v poradí šiesta základná škola určená pre sídliská v Podzámskej a Michalskej ulici, pre sídlisko Nábrežie II a sídlisko Dolná Sihoť. Na mieste, kde kedysi ležala hlboká roklina a Zámocká ulica ústiaca do spomínanej „krumplovej jamy“, sa dnes nachádza veľké ihrisko tejto školy s atletickou dráhou, pod tenisovými kurtami a strednou časťou školskej budovy ležali kedysi domy Záhradníckej ulice a tam, kde sa dnes nachádza hlavný školský vestibul a jedáleň s telocvičňou, sa rozprestierala Partizánska ulica. Pred výstavbou školského areálu plochu zaniknutých ulíc viackrát zrovnávali a navyšovali, takže na niektorých miestach sa oproti pôvodnému zvýšil terén až o 4 metre. Výstavba základnej školy v Podzámskej ulici prebiehala vo viacerých etapách od roku 1981 až do kolaudácie v roku 1988. Stala sa najväčšou školskou budovou v Hlohovci a zároveň poslednou, ktorá v našom meste vyrástla. Odvtedy sa už nové školy v Hlohovci nebudovali. V tom lepšom prípade sa len rekonštruovali alebo zlučovali a v tom horšom rovno rušili. Jabloňový sad na druhom južnom uzavretom nádvorí školy je akoby pripomienkou toho, čo sa na tomto mieste nachádzalo ešte pred necelými dvoma stovkami rokov. Takto nejako mohol vyzerať aj oveľa väčší slivkový sad nazývaný Baumschule a neskôr Panšula, ktorý medzi uličkami starého Hlohovca významne dotváral obraz romantickej krajiny mesta v 19. storočí. Mal dominantné postavenie vedľa hlavnej Podzámskej ulice vedúcej k hradu, keďže Hlohovec bol známy produkciou najmä sušených sliviek, ktoré sa vyvážali až na Moravu a do Čiech.V nostalgickom spomínaní zostalo i okolie tejto mestskej štvrte. Miestami úzke, inde zas rozšírené nepravidelné uličky, dláždené zväčša len riečnymi kameňmi, dvíhajúce sa ponad Váh a vkliesnené do svahov, pripomínali niektoré tradičné starobylé mestečká v severnom Taliansku či Maďarsku. Dnes ich nájdeme už len na fotografiách, vo filmoch a mapách. Prenechali totiž v roku 1979 miesto pre novú kapitolu dejín, ktorú na tomto mieste začala písať pred 30 rokmi v prvý deň školského roku 1988/1989 nová Základná škola na Podzámskej ulici č. 35.

 

Jozef Urminský ml.

Joomla Templates - by Joomlage.com