Ľudovít Štúr a Hlohovecko – príspevok k 200. výročiu narodenia

Líbý jest mi večer, kdy na Gáboře hasne ve září, 

libý šum mi boru tichnoucí, než všem milejším,

když ti sedím po boku zpěvy neb slovy tvými okouzlen.

 

Tri verše Ľudovíta Štúra z rozsiahleho básnického príhovoru k bardovi slovenskej poézie Jánovi Hollému vyjadrujú úctu a obdiv zapáleného mladíka k skúsenostiam a umu básnického majstra. Štúr si zvolil žáner selanky, aby mohol viesť s Hollým dialóg v podobe dvoch alegorických postáv, ktoré dali aj meno samotnej básni – Jaromír (Hollý) a Květoň (Štúr). Báseň vznikla pod dojmom Štúrových návštev legendárneho hája Mlieč v Maduniciach, kde pod košatou korunou mohutného dubu navštevovala slávneho Maduničana múza melódiou svojej lýry. Opakujúce sa stretnutia vtedajšej národnej inteligencie označil neskôr Hurban ako „púte do Maduníc“. K Hlohovcu sa viaže báseň tým, že dvakrát sa v nej objaví pomenovanie Gáboř, teda Gábor. Gábor, alebo aj presnejšie Gáborské hory sú starobylá chotárna ležiacia severovýchodne od Hlohovca a výrazne dotvárajú jeho panorámu dvíhajúcim sa terénom. Editor Štúrovho diela Jozef Ambruš pri jeho poznámkovaní správne rozpoznal, že ide o prvý južný výbežok Inoveckých vrchov, ktorý je dobre vidno aj spoza Váchu, napríklad aj z Hollého Maduníc ako dominantnú východnú polohu za Hlohovcom. Práve pri opise večernej atmosféry odchádzajúceho dňa pozorujúc krajinu v Maduniciach ho inšpirovala panoráma týchto vrchov.

Nebola náhoda, že Štúr meral cestu do hlohovského kraja. Návštevy zaslúžilých mužov slovenského národa boli častými cieľmi cestovania slovenskej študentskej i vzdelaneckej elity. Pod vplyvom samotného Štúra sa spoločnosť mladých študentov Evanjelického lýcea v Bratislave zmenila na inštitúciu, ktorej najdôležitejšou úlohou bolo formovať slovenskú spoločnosť a pretvárať ju na moderný národ. Splniť tento cieľ malo aj poznávanie života v jednotlivých regiónoch a s tým súvisiaca zberateľská činnosť slovesného materiálu i predmetov hmotnej kultúry. Rozšírila sa tak aktivita cestovania slovenskými i slovanskými krajmi. Púte po otčine sa zväčša realizovali počas letných prázdnin. Študenti na svojich cestách zaznamenávali údaje zemepisného, národopisného, sociálneho a hospodárskeho charakteru. Cestovanie študentov dostalo aj organizovanú podobu založením tzv. cestovateľského spolku. Člen spolku bol nazývaný „výborník cestovatelský“. 

Do cestovateľských dobrodružstiev sa zapojil aj Ľ. Štúr. Ako 20-ročný absolvoval  medzi 1. – 13. júlom 1936 cestu Považím. Rovnomenný názov má aj cestopis popisujúci jeho skúsenosti na potulkách západným Slovenskom. Postupne navštevuje Hlboké, Prietrž, Brezovú, Sobotište, Vrbovce, Turú Lúku, Myjavu a cestou do Bratislavy sa zastavil v už vyššie spomínaných Maduniciach u Jána Hollého. Obdivný dojem mladého študenta vzhliadajúceho k autorite zrelého muža najlepšie popisujú tieto slová: „...navštívili sme výtečného p. Hollého. Slzy mi kanuly radostí, když sem toho stařečka videl. Byl právě přišel z háje, kdež pracuje. Dělá nyní hrdinský zpěv pod názvem ,Slaviada?.“ V samotnom cestopise potom v idealizovaných opisoch približuje Štúr básnikovu podobu, ktorá ho uchvátila svojou jemnosťou a zvláštnym pôvabom. Obdivuje Hollého vedomosti a pamäť, sviežeho ducha, veľký rozhľad i filozofickú zádumčivosť. Štúr sa mu vyznáva z toho, že sám sa učil básniť podľa jeho poézie a pri starcom bolestne prednesených slovách: „Zavesil som už lutnu moju na dub a teraz len vetry do nej naprázdno hučia“; ho povzbudzuje, aby nezanechal básnického umenia, pretože „on je tu majstrom“, od ktorého sa majú čo učiť aj nasledujúce generácie. V duchu romantizujúcej poetiky obohacuje Štúr svoj cestopis opismi malebného Považia v madunickom okolí, ktoré Hollého nadchýnalo inšpiráciou.

Symbolika priateľstva dvoch čelných predstaviteľov jednak rozdielnych konfesií a jednak odlišných jazykových variantov slovenčiny mala vyjadrovať snahu o určenie spoločného národného cieľa. Preto v časoch prípravy kodifikácie spisovnej slovenčiny na základe stredoslovenského nárečia navštívil Ľ. Štúr so svojimi druhmi staručkého a chorého J. Hollého na Dobrej Vode, aby mu oznámil svoj kodifikačný zámer. Hollý súhlasil, pretože si dobre uvedomoval závažnosť a dejinnosť takéhoto aktu, no napriek tomu zostal vo svojom pokročilom veku verný bernolákovčine. Hurban v roku 1881 na stránkach Slovenských pohľadov vystihol ich vzťah slovami: „Hollý bol otcovským priateľom Štúrovým do konca...“

Osud nezavial Ľ. Štúra intenzívnejšie do našich končín. Jeho stopa, resp. odkaz dostáva výrazné črty na Hlohovecku až o vyše desať rokov po madunických návštevách počas revolučných meruôsmych rokov, keď slovenský národ vzal do svojich rúk zodpovednosť za vlastnú budúcnosť. V tomto zmysle treba pripomenúť osudy dvoch slovenských mladíkov a dobrovoľníkov, ktorí podporovali národnú myšlienku koncipovanú Štúrom a Hurbanom do tej miery, že boli ochotní za ňu aj zomrieť. Práve tieto posledné októbrové dni si pripomíname popravu Viliama Šuleka (20. 10. 1848) a Karola Holubyho (26. 10. 1848) na tzv. fraštackom poli (ako o tom vypovedá i báseň Š. Krčméryho) vo vtedajšom beregseckom chotári. Dnes je pre mnohých ťažko predstaviteľné, že mladí chlapci krátko po dvadsiatke dokázali položiť na oltár slobody národa najväčšiu obeť. 

Vyššie spomínané revolučné udalosti v Hlohovci sa stali aj inšpiráciou rozsiahlej novely Jozefa Miloslava Hurbana z roku 1853 s názvom Slovenskí žiaci. Dej situuje priamo do nášho mesta a blízkeho Dolnopolia (pravdepodobne Leopoldov), kde popisuje osudy revolučných udalostí. V príbehu vystupuje aj postava Vladimíra Hrabinu. Jeho charakter vykazuje niektoré črty podobné so samotným Štúrom. Zreteľne to ilustruje situácia, keď Hrabina v jednom z rozhovorov uprednostní nadosobný záujem pred individuálnym prospechom: „Inšie sú ciele národnosti, a inšie pletky a dôležitosti ľúbosti; kto tamtie týmto podradiť chce, ten nič iného nedokazuje, ako že je sveták a Slovanstvo mu je iba pekné divadlo dievčat, do ktorého len zato chodí, aby oči pásol.“

Hoci i náš kraj sa môže pýšiť skromným vzťahom k osobe Ľudovíta Štúra, oveľa dôležitejšie je si uvedomiť, že jeho meno nás neobklopuje v každodennom živote pre nič za nič. I keď je vpísané do názvov ulíc, parkov a námestí, jeho pohľad pozerá na nás z poštových známok a pred časom aj z bankoviek, oveľa závažnejším sa stáva fakt, ako v nás rezonuje odkaz jeho celoživotného diela. To je zaznamenané v početných historických, filologických, lingvistických, kultúrnych, politických, literárnych, estetických, národopisných a iných statiach, no napriek tomu dodnes pôsobí inšpiratívne. Zjednocujúcim momentom pôsobenia Štúra v našich národných dejinách ako osoby, v ktorej sa snúbili prvky romantického titánstva i mesiášstva so znakmi autoritárstva, je vedomie programového pôsobenia pri prebúdzaní národného povedomia, ktoré sa malo sformulovať do novej entity a slobodne uplatniť v najširšom spoločenskom priestore. 

K aktuálnym oslavám roku Ľ. Štúra pri príležitosti 200. výročia jeho narodenia sa pripojilo aj Vlastivedné múzeum v Hlohovci zorganizovaním výstavy s názvom Štúrovci v grafike a známkovej tvorbe (potrvá do 1. 11. 2015). Súčasne si návštevníci múzea môžu pozrieť filmový dokument s názvom Ľudovít Štúr – STREDOEURÓPAN, ktorý vytvorili dvaja šikovní Hlohovčania Erik Knotek a Michal Dzurech v spolupráci s UKF v Nitre.  

Marián Kamenčík

 

Rudolf Dilong a Hlohovec

Kronikár františkánskeho kláštora v Hlohovci zaznamenal do kroniky k dátumu 14. 4. 1939 nasledujúci krátky text: "V tento deň bol do kláštora inšpiciovaný pán Rudolf Dilong, náš františkánsky a popredný slovenský básnik a pridelená mu bola funkcia katechéta, spovedeľníka a kazateľa. Je to veľmi zložitá osobnosť a smutný človek." Hoci na krátko, no predsa sa preťala v tomto momente na necelé dva roky (1939 - 1940) krivka života básnika katolíckej moderny s každodennosťou ľudí nášho mesta. Tento rok si pripomíname 110. výročie narodenia tohto popredného predstaviteľa slovenskej poézie 20. stor. a zároveň uplynulo už 10 rokov, čo mu bola odhalená pamätná tabuľa na budove františkánskeho kláštora.
     "Zo všetkého, čo som kde žil, ostal mi v milých spomienkach Hlohovec so svojím Váhom. Prechádzky kolo Váhu ma upokojovali, tečúca voda mi mámila zmysly, to bolo všetko. Ostatné mestá ma nevedeli dojať." Takto vyznáva Dilong (1905 - 1986) svoj vrúcny vzťah k Hlohovcu v autobiografii Mladosť z očistca (1939 - 1942). Reminiscencie na mesto previazané stuhou rieky zvečnil aj v básnickom cykle Večery pri Váhu zo zbierky Konvália (1941), kde sa môžeme vhĺbiť do meditatívnych veršov: "Kto by tu nežil rád a hľadal svety zamyslený, / keď všetkým ruku dá, už nikto také dlane nemá, / preto je deň môj rodný tvojím, ó, Váh nezmenený, / tvoj rod a tvoja zákruta, tvoj život kolíše ma." Inšpirovaný krásou žitého prostredia poeticky vyslovuje hlboké myšlienky krásy a božej dokonalosti. Atmosféra vážskeho nábrežia podnecovala básnika k pôsobivej reflexii o prírode, láske, domove, vlastenectve i viere.

     Hlohovec sa stal aj miestom osobného i literárneho stretnutia Dilonga s viacerými talentovanými mladými autormi, poväčšine hlohovskými rodákmi. Azda najznámejším bol vtedy sextán nitrianskeho gymnázia Ivan Kunoš (známy ako Ivan Kupec). Dilong mu od začiatku vravel Vaňko. Kupec po rokoch spomína na stretnutie s Dilongom, akoby bol v jeho živote už veľmi dávno: "Neviem už, čím som si vlastne získal jeho pozornosť a ako sme sa vôbec zoznámili vo vtedajšom ospalom, hluchom Hlohovci. Aký už bol, neformálny, bezprostredný, zrazu len bol v mojom mladom živote." Dilong svojmu zverencovi otvoril cestu k literárnej avantgarde. Práve on vyvíjal na mladého poetu "literárny nátlak" a nechcel ho uvoľniť z objatia kláštorných stien, kde ho dočasne "uväznil", skôr, kým nenapíše básnickú knihu. Z tejto literárnej "väzby" vzišla zbierka so silným nadrealistickým nábojom pomenovaná Podľa hviezd meniť masky (1940) s venovaním: "Venujem svojmu milovanému majstrovi a druhému otcovi Rudolfovi Dilongovi". Zbierkou sa Kupec prihlásil k poetike nadrealistickej skupiny ako jej najmladší člen (mal 17 rokov). Dilong často kryl Kupcove úteky z domova do priestorov malej františkánskej cely, ktorá sa menila na akýsi literárny ateliér, až raz musel poslať jeho matke krátky lístok: "Milostivá pani, nehnevajte sa na Ivanka, odišiel na hory imaginácie a je mu tu dobre. Nič neoznamujte četníkom".
     Iná Dilongova hlohovská literárna či skôr výtvarná známosť bola so známym maliarom, zabudnutým poetom, Michalom Karabom. Z korešpondenčnej pozostalosti M. Karabu sa dozvedáme, že obaja neuspeli v roku 1940 na matičnom súbehu so svojimi veršami: "Viem, že súbeh matičný považuješ tak za humbug, ako i ja, nie preto, že sme obaja prepadli, ale nehľadiac na osoby - je to krivda, spáchaná na slovenskej literatúre (...)". Ich osobné priateľstvo prerušil až Dilongov odchod do Skalice odkiaľ posiela Karabovi k jeho svadobnému dňu báseň, ktorú môžeme nazvať podľa prvého verša Láska tak chcela.

 

     Aktivita básnika Rudolfa Dilonga počas tak krátkeho časového úseku, aký strávil v Hlohovci, je nesporne povšimnutiahodná a trvalo sa vpísala aj do veršov jeho zbierok. Svedectvom o tom je napríklad básnikov povzdych z neskorších rokov: "...spomínam na Váh, na milý kraj hlohovecký a vždy pri tom mám kúsok smútku v duši. Škoda, že je to ďaleko...

 

 

Marián Kamenčík

Posledné dni druhej svetovej vojny v Hlohovci

     V máji roku 1945, v posledných dňoch druhej svetovej vojny, sa Hlohovec postupne zotavoval z vojnových škôd, ktoré utrpel počas náletov a v deň oslobodenia dňa 1. apríla. Mesto bolo dočasne riadené sovietskymi veliteľmi, pod ktorých velenie spadalo aj pôsobenie prvého povojnového národného výboru, na čele s Jánom Čergelom a okresného národného výboru, ktorý viedol Jozef Selecký. Vedenie mesta sa hneď v prvých dňoch po oslobodení zaoberalo odstraňovaním vojnových škôd, kolíznymi situáciami miestnych obyvateľov s príslušníkmi sovietskej armády a zmierňovaním vášní medzi obyvateľmi, ktorí sa domáhali radikálneho vysporiadania s kolaborantmi a členmi Hlinkovej gardy. Dni po oslobodení spod nacistickej okupácie tak možno bez nadsadenia označiť za najzložitejšie a najťažšie obdobie 20. storočia v riadení nášho mesta. Nikdy sa tak nestriedala radosť zo slobody a konca vojny s pocitmi krivdy a smútku. Hlohovec doposiaľ nebol názorovo viditeľne tak polarizovaný, ako práve v dňoch končiaceho sa najväčšieho vojenského konfliktu v dejinách ľudstva. Aj napriek všetkému je ale oslobodenie Hlohovca v roku 1945 jeho najväčším historickým medzníkom v 20. storočí.

     Predchádzali mu dni, kedy sa nemecká armáda v meste pripravovala na spomalenie postupu sovietskych vojsk. Od polovice marca budovali Nemci za pomoci miestnych občanov zákopy a guľometné postavenia pred mestom na Zajačkoch a Dieloch, dva strategické body, hlohovecké mosty boli obložené dynamitom. Ďalší strategický bod, miestna elektráreň bola z prevádzky vyradená už počas sovietskych náletov dvoma granátmi, ale na príkaz nemeckých veliteľov boli dieselové motory v pod-zemí elektrárne zatopené naftou, aby v prípade útoku na Hlohovec mohol byť aj tento strategický cieľ včas zničený. Predzvesťou blížiaceho sa frontu boli každodenné transporty s ranenými nemeckými vojakmi do poľnej nemocnice pri kláštore.

     Posledné bombardovania Hlohovca prebiehali na Zelený štvrtok dňa 29. marca a na Bielu sobotu 31. marca. Zasiahnuté boli viaceré ulice mesta, najmä však Pribinova a Michalská, dnešné ulice SNP, M.R. Štefánika a Štúrova, poľná nemocnica pri kláštore, veža evanjelického kostola, hrobka Erdődyovcov a ďalšie lokálne objekty. Na Veľkonočnú nedeľu 1. apríla 1945 v poobedňajších hodinách sa začala ofenzíva II. ukrajinského frontu od Nitry. O 16tej hodine velenie tylového zabezpečenia - Sicherhaitsdienst vydalo rozkaz na zničenie železničného mosta a o pol ôsmej večer po obsadení Hlohovca sovietskou armádou aj na likvidáciu cestného mosta. Na poliach medzi Kľačanmi a Hlohovcom sa pred šiestou hodinou večer odohral posledný výraznejší odpor nemeckej armády, ktorý pokračoval krátkymi prestrelkami v uliciach mesta. Padlo v ňom približne 100 nemeckých a 20 sovietskych vojakov. Padlí na nemeckej strane boli väčšinou vojnou neskúsení mladí muži vo veku 18 - 20 rokov, ktorí sa síce hromadne vzdávali blížiacej sa presile, ale nepoznajúc princíp prvej bojovej línie, kde sa nebrali zajatci, boli okamžite zabití. Ich hrobom sa stali väčšinou polia v chotárnych častiach Zajačky a Diely, kde po prechode frontu chodili Hlohovčania do priekop a jarkov, bez občianskej či vojenskej pocty zakopávať rozmetané kusy tiel. Niekoľko dočasných hrobov sovietskych vojakov pribudlo aj v samotných uliciach mesta, odkiaľ boli neskôr pozostatky prevezené na bratislavský Slavín. V rokoch 2004 pri výstavbe hypermarketu Kaufland a pri budovaní elektrickej prípojky do spoločnosti Zentiva v roku 2009 boli nájdené pozostatky piatich nemeckých vojakov. Tie boli po analyzovaní antropológom vo Vlastivednom múzeu v Hlohovci odovzdané spoločnosti pre starostlivosť o nemecké vojenské hroby a pietne pochované na nemeckom vojenskom cintoríne vo Važci.

     Po obsadení Hlohovca sovietska armáda začala hneď na druhý deň budovať vedľa zničeného cestného mosta pontónový most, časť domov Pribinovej ulice bola vyčlenená pre velenie II. ukrajinského frontu, do zámku bola umiestnená sovietska poľná nemocnica. Zámok bol po prechode frontu značne vyrabovaný a to nielen vojakmi, ale aj radovými obyvateľmi mesta. S odstupom rokov je práve hlohovecký zámok a jeho vybavenie označované za najväčšiu kultúrnu, spoločenskú a historickú stratu, akú kedy Hlohovcu vojna priniesla. 

 

Jozef Urminský ml.

 

 

 

 

V dotyku s monumentmi diela a osobnosti Dezidera Castiglioneho

 

   Maliar, grafik, čelný predstaviteľ monumentálnej tvorby i občasný spisovateľ Dezider Castiglione sa narodil 26. novembra 1924 v Hlohovci v spodnej časti dnešnej Ulice M. R. Štefánika. V rokoch 1945 - 1948 študoval na Oddelení kreslenia a maľovania Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. Jeho profesormi boli Ján Mudroch, Eugen Lehotský, Gustáv Malý i Jozef Kostka. Od roku 1949 do 1953 pôsobil ako asistent profesora J. Mudrocha na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1954 sa sústredil na monumentálnu tvorbu v architektúre. V rokoch 1977 - 1979 viedol oddelenie monumentálneho maliarstva na VŠVU. Bol členom Skupiny 29. augusta, členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov a Umeleckej besedy Slovenska. Uskutočnil tri samostatné výstavy v Bratislave (1974, 1993) a v Trnave (1984).

     Castiglioneho tvorba má viacero ťažísk a línií vývinu. V jeho tvorivej evolúcii pozorujeme postupný odklon od tradičného impresívneho ponímania maľby, pričom svoju pozornosť začal upriamovať na prepojenie výtvarného umenia s architektúrou, kde výnimočne skĺbil svoj zmysel pre dekoráciu a kolorit s veľkými plochami a jasne budovanými tvarmi. Cez vplyvy postkubistického umenia postupne jeho umelecký vývin dozrieva v monumentálnom prejave, ktorý je koncipovaný ako veľkoryso organizovaná kompozícia. Uchvátila ho však i koláž a olejomaľba, ktorými rozšíril repertoár svojich výrazových možností o experimentálny náboj. Krátky pobyt autora v Taliansku na neho zapôsobil do tej miery, že vytvoril lyricky veľmi citlivé a podmanivé pastely, inšpirované benátskou krajinou a jej kultúrnym ovzduším.

     Dominantnou a podstatnou črtou jeho výtvarnej produkcie, ktorou sa zapísal do dejín výtvarného umenia, zostala však monumentálna tvorba. Citlivo zvažuje priestorové danosti kompozície, osciluje medzi konštruktívnou a ornamentálnou skladbou, ktorá je nositeľom jedinečného plošno-dekoratívneho vyznenia. Ako prvý na Slovensku skúšal sklobetónovú techniku a je zakladateľom a priekopníkom tejto výtvarnej umeleckej tvorivej metódy. Medzi jeho najznámejšie výtvory patria diela zo sklobetónovej mozaiky. Je ju vidieť napr. na budove Farmaceutickej fakulty UK. Medzi prvými uplatnil aj sklenenú mozaiku, napríklad na internáte VŠP v Nitre. K významným dielam patrí i mozaika na kúpalisku v Ružovej doline v Bratislave či vitráž obradnej siene na Slavíne.

     Jeho monumentálne práce dodnes zdobia mnohé budovy po celom Slovenku - ide o nemocnice, polikliniky, študentské domy, obchodné domy, auly univerzít, bazény, vestibuly, fontány a rôzne iné administratívne a účelové budovy. Sú to najmä sklobetónové vitráže, keramické mozaiky, štrukturálne maľby, kamenné mozaiky, sklomozaiky, fasády atď. Castiglioneho tvorba je nerozlučne spätá s povojnovou architektúrou, ktorej dodáva jedinečný estetický a ideový výraz.

     Castiglione sa rád vracal do rodného Hlohovca, kde obdivoval jeho okolitú krajinu posiatu vinohradmi. Na pozvanie vtedajšieho predsedu JRD Floriána Kubinského navštívil aj priestory súčasnej viechy Jašter, kde ho uchvátia jedna z pivníc. Vtedy už viechu dobre poznali mnohí umelci i politici. Očarený prostredím viechy inicioval minister Janovic rekonštrukciu tohto objektu a rozhodol sa prostredníctvom ministerstva darovať do jej priestorov výnimočné umelecké dielo. Jeho realizátorom nebol nik iný ako D. Castiglione. Jedinečná sklomozaika nazvaná Partizánske ohne zdobí dodnes celú čelnú stenu starej pivnice (na foto). Podmaňujúcu a umelecky i remeselne nesmierne náročnú sklenenú fresku venovanú svojmu rodnému mestu predstavil jej autor v roku 1971 pri jej slávnostnom uvedení týmito slovami: "O rastline hlohu, ktorá dala meno blízkemu Hlohovcu sa hovorí, že pomáha srdcu a zmierňuje depresie. Túto fresku som vytvoril s rovnakými vlastnosťami a dovolil som si pridať aj tie krásne rána a svitanie nad Starou Horou".

     Okrem výtvarného umenia sa D. Castiglione venoval aj literatúre a v roku 2002 vydal autobiografický román s názvom Zomrieť v San Franciscu. D. Castiglione zomrel 1. marca 2005 v Bratislave. Odkaz jeho tvorivého ducha pretrváva v jeho dielach a najnovšie ho pripomína i pamätná tabuľa umiestnená v priestoroch viechy Jašter, ktorá bola predstavená prvú októbrovú sobotu širokej verejnosti.

 

Marián Kamenčík

 

 

 

 

Joomla Templates - by Joomlage.com