Staré hlohovské mosty
Či je horúce leto alebo chladná zima, rieka obtekajúca Hlohovec zo západnej strany, má vždy rovnakú tvár. So železnou pravidelnosťou býva v niektorých mesiacoch roka mohutnou riekou ledva vtesnanou do úzkeho koryta, aby sa v iných mesiacoch premenila na neveľkú riečku pripomínajúcu skôr kostrbatú linku, ktorú do malebnej krajiny vpísala niečia nešikovná ruka.
Vždy keď sa Váh Hlohovčanom predstaví v takejto „vyhasnutej“ podobe, vystúpia nad hladinu rieky podivné do radov usporiadané drevené koly o ktorých jedni hovoria, že sú pozostatkom plávajúcich vážskych mlynov, iní ich považujú za súčasti provizórneho mosta z čias druhej svetovej vojny, ba dokonca vysokoškolské skryptá opisujúce mostné konštrukcie z územia Československa sa o ňom zmieňujú ako o moste z doby rímskej. Pravdepodobne však len málo ľudí vie, že mohutné drevené pilóty sú skutočnou pamiatkou na stredoveké a novoveké dejiny Hlohovca a sú teda rovnako cenné ako napríklad zámok, farský kostol či iné pamätihodnosti mesta.
V 14. storočí, keď v Hlohovci cez rieku Váh postavili prvý most, bolo mestečko rozdelené na dve časti. Starý (Ogalgolch) a Nový Hlohovec (Wy Galgolch alebo Freistadt). V dejinách Uhorska to bolo obdobie značného rozvoja miest podporovaného najmä kráľovskou rodinou Anjuovcov, reprezentovanou Karolom Róbertom z Anjou, jeho synom Ľudovítom Veľkým a Ľudovítovou dcérou inak prvou uhorskou ženskou panovníčkou - kráľovnou Máriou. Keďže Hlohovec bol od r. 1349 v rukách kráľovského miestodržiteľa palatína Mikuláša Konta a jeho dvoch bratov, pod ich vplyvom sa hrad s osadou rýchlo zveľadili natoľko, že od r. 1362 jedna časť Hlohovca získala privilégia trhového mestečka. Prvý most postavil Mikuláš Kont s bratom Leukušom v Hlohovci medzi rokmi 1350 – 1353. V r. 1353 s kráľovským povolením premiestnili vyberanie mýtneho na Váhu pri Hlohovci na novopostavený most. Do postavenia mosta ľudia využívali na prechod riečny brod a neskôr aj kompu, ktoré pravdepodobne ležali približne 50 m povyše nad dnešným cestným mostom. Dva roky pred svojou smrťou , v r. 1365 vydal zemepán Mikuláš Kont pre Hlohovčanov súpis práv a povinností, v ktorom uložil obyvateľom Starého Hlohovca, aby opravovali a udržovali most cez Váh. Nutnosť údržby mosta bola opodstatnená najmä v čase prívalových jarných vôd, kedy viackrát mostnú lávku strhla voda. No nielen údržba, ale aj výstavba mosta v stredoveku nebola z technologického hľadiska jednoduchá. Stavalo sa väčšinou počas nízkeho stavu vody pomocou lodíc pripomínajúcich skôr pontóny postupným narážaním zahrotených mostných pilótov do dna rieky. Každý rad kolov bol pred veľkou vodou chránený šikmými opornými piliermi. Šírka mosta bola približne 5 m, aby mohli cezeň prechádzať povozy plynulo v oboch smeroch. Tu treba pripomenúť, že premostené nebolo len jedno koryto Váhu, ale most pokračoval aj cez ďalšie vážske rameno nazývané tiež Mŕtvy Váh alebo Paradeis. Prvé zničenie hlohovského mosta ľudskou rukou je zaznamenané až v roku 1431, kedy ustupujúce vojská Husitov vyrabovali mesto a za sebou spálili spomínaný most. Takéto ničivé pustošenie zažil Hlohovec vo svojej ďalšej histórii ešte niekoľkokrát, naposledy sa priamo k hlohovskému mostu viaže údaj z r. 1671, kedy ho 500 tureckých vojakov chcelo zbúrať. Váh bol v tom čase hranicou medzi Uhorskom a Osmanskou ríšou, a tak náš most plnil funkciu akéhosi hraničného bodu, hoci bol z oboch strán obsadený len Uhorskými vojakmi. V tomto čase bola jeho podoba honosnejšia, z oboch strán mal pristavané strážne a obranné budovy. Nedávno uskutočnený dendrochronologický rozbor dreva tiež preukázal, že mnohé dnešné koly osadené vo Váhu pochádzajú práve zo 17. storočia. Po pominutí tureckého nebezpečenstva bol most používaný ako hlavný komunikačný bod až do r. 1727, kedy Erdödyovci premiestnili most a vyberanie mýta nižšie, bližšie k zámku. Tu mal most drevenú podobu až do roku 1905. V r. 1910 ho nahradili novým železobetónovým mostom postaveným firmou Schlich-Nichelson. Ako je známe, tento most bol zničený nemeckými vojakmi 1. apríla 1945, no jedna jeho časť – šulekovská jestvuje dodnes. V roku 1964 vznikol nad starými drevenými kolmi súčasný cestný most. Pozoruhodné je, že sága hlohovských mostov, s výnimkou tých železničných, sa tak uzatvorila zhruba na tom istom mieste, kde ju začali písať Hlohovčania už v roku 1350. Drevené koly vystupujúce z rieky počas nízkej vody sú teda našou stále jestvujúcou bránou do stredovekého mestečka z čias palatína Mikuláša Konta.
Jozef Urminský ml.