Damašky
Najvyšší bod katastrálneho územia Hlohovca leží južne nad mestom v nadmorskej výške 299 metrov za chotárnou polohou Šanec.
Dnes toto strohé pomenovanie úplne nevystihuje jeho pôvodnú funkciu. Pri pohľade na západ vidíme rozľahlé údolie vážskej nivy, ďalej na západ trnavskú sprašovú tabuľu, ktorú na horizonte uzatvárajú vrchy Malých Karpát. Výškový rozdiel medzi korytom Váhu a Šiancom dosahuje viac ako 150 metrov. Je to ideálne miesto pre vznik vyhliadkového bodu. Z polohy je totiž pri dobrej viditeľnosti výborný vizuálny kontakt s Bratislavou, Trnavou, všetkými hradmi na východných svahoch Malých Karpát – ako sú Červený Kameň, Dobrá Voda, Smolenice, ale aj s kláštorom sv. Kataríny, Piešťanmi či hradom Čachtice. Ak vystúpime na úpätie nad Šancom uvidíme na východe aj Tríbečské pohorie a vrch Zobor nad Nitrou.
Prečo však hovoríme v týchto súvislostiach o tomto významnom výškovom bode?
V našom dnešnom rozprávaní budeme hovoriť o chotári Damašky. Práve toto miesto sa v pôvodných historických dokumentoch nazýva týmto tajuplným menom. V maďarskom preklade ho poznáme pod označením Tőrők sáncz (turecký šanec). Už v 60. rokoch si členovia Vlastivedného krúžku v Hlohovci lámali hlavu nad tým, prečo tomuto chotáru Hlohovčania takto vravievali. Dokonca sa v tejto súvislosti obrátili na maďarskú akadémiu vied, aby im poskytla uspokojivé odôvodnenie pôvodu slova. Vôbec nepredpokladali, že pomenovanie je odvodené od názvu samotného hlavného mesta Sýrie, ktoré je považované za jedno z najdlhšie trvale osídlených miest sveta.
Jednoduché vysvetlenie sa nám ale naskytá práve vo chvíli, keď si uvedomíme, že táto poloha sa do maďarčiny prekladala ako turecký šanec – čiže provizórne zemné opevnenie, pozostávajúce z valov a priekop vybudované Turkami.
Ako vieme Turci podnikali nájazdy na Západné Slovensko už v 16. storočí, ale až roku 1663 v súvislosti s rozširovaním Osmanskej ríše sa Hlohovec dostal do trvalého područia Turkov. Dobíjanie hlohovského hradu pritom bolo pre turecké oddiely natoľko významné, že hrad nad mestom dobýjali na niekoľkokrát. Vlastne až po kapitulácii pevnosti Nové Zámky sa zmocnili po bojoch a diplomatickom vyjednávaní celého hradu a mesta. Podstatné však v súvislosti s našou témou sú správy tureckého cestovateľa Evliu Čelebyho a autentický denník správcu hlohovského hradu Istvánia Bogyó. Z ich správ sa dozvedáme, že turecké vojsko pozostávalo z viacerých národnostných skupín, keďže osmanská ríša zaberala v tých časoch pomerne rozsiahle územia v Ázii i Európe. Evlia Čeleby vo svojej knihe ciest o dobití Hlohovca roku 1663 píše: V mesiaci safár bol Kibleli Mustafa paša vyslaný na dobytie hradu Galgócz. Tento odišiel s vojskom damašským a s piatimi tisícmi vojakov kozákov.
Z týchto zápiskov jasne vidno, že v tureckom vojsku, ktoré obliehalo Hlohovec boli aj Valasi, Sýrčania a Kozáci. Vojská z Damašku vybudovali na tomto mieste, ktoré sa v tých časoch nazývalo Pomajboh, šance.
Píše o tom aj správca hlohovského hradu István Bogyó roku 1663.
Dňa 5. septembra nás vyzval vajda Oláhov, aby sme sa vzdali a im odovzdali hrad, ale nedali sme mu ani len odpoveď. Dňa 6. septembra opäť útočili a na viničnom vrchu zvanom Pomajboh urobili šiance a ich druhá časť zaujala bojové postavenie pri okrúhlej bašte a za ozveny trúb od večera do rána ostreľovali mesto.
Tú máme teda priame vysvetlenie, prečo sa tento chotár nazýva Damaškami, v maďarčine Tőrők sáncz a v dnešnom úradnom pomenovaní Šianec.
V tejto polohe máme zároveň veľmi dobrý príklad dlhodobo vojensky strategického miesta. Všimli si ho nielen Turci, ale aj nemecká armáda počas druhej svetovej vojny a neskôr aj československá armáda.
Počas druhej svetovej vojny tu totiž mali nemeckí vojaci vybudovanú na Šanci pozorovateľňu a bunker skúmaný roku 2005 ešte pred vybudovaním vyhliadky.
No a po vojne využili polohu Damaškov na vybudovane rádiolokátora, a vlastne dodnes sa medzi Hlohovčanmi pod týmto vplyvom hovorí tomuto miestu tiež radary alebo na radaroch.