„Národu bol lekárom i liekom“ – Ján Hollý a Hlohovec
Literárne dielo i myšlienkový odkaz najvýraznejšej osobnosti bernolákovského hnutia v oblasti umeleckej spisby Jána Hollého (1785 – 1849) azda netreba podrobne pripomínať. J. Hollý sa najdôslednejšie z autorov obrodeneckej generácie pridŕžal klasicistickej poetiky. Programovo nadväzoval na odkaz antickej literárnej tradície, čo sa prejavovalo využívaním časomerného veršového systému a pestovaním typických antických, a teda aj klasicistických žánrov. Osvojil si celý repertoár tvorivých postupov charakteristických pre vysoký literárny štýl. Všetky tieto tvorivé postupy uplatnil napríklad vo svojich slávnych eposoch Svatopluk (1833), Cyrilometodiáda (1835) a Sláv (1839), ale aj v idylických piesňach známych pod názvom Selanky (1835 – 40) či v ďalších dielach.
Škriepi sa sedmoro miest, kde z nich sa narodil Homér.
U nás sa neškriepi nik, no Hollého rodísk je osem.
Dvojveršie Vojtecha Mihálika zo zbierky Velebný pán z Maduníc (1990) hovorí o mestách, kde Ján Hollý pôsobil. Medzi nimi figuruje aj Hlohovec. Strávil tu obdobie medzi rokmi 1811 – 1814. V Hlohovci pracoval J. Hollý na preklade Vergíliovej Eneidy, no až v madunickom pôsobisku preklad dokončil a pripravil pre definitívne knižné vydanie. V roku 1813 uverejnil z prvého spevu Eneidy 105 veršov v Týdenníku Juraja Palkoviča.
Počas hlohovského kaplánskeho pôsobenia býval v budove starej fary v Podzámskej ulici a 26. augusta v roku 1813 bol svedkom jednej z najničivejších známych povodní na Váhu. V čase, keď v Maduniciach zostavoval Katolícky spevník (1842) v časomiere, vložil do oddielu piesní spievaných pri rozličných príležitostiach aj duchovnú pieseň o povodni. Báseň nazval Na památku strašľivej povodňe Váhu dňa 26. srpňa roku 1813. Spomienka na povodeň a autentický zážitok z tejto ničivej udalosti v ňom boli hlboko zakorenené a poskytli mu inšpiráciu pri písaní. Keď zostavoval druhé vydanie spevníka (1846), tak spoločne s ostatnými piesňami prebásnil aj tento text z časomiery do „ľudovejšej“ podoby sylabického veršového systému:
Luďé od hrozného strachu zmrtvení
Na výškách hľedali svoje spaseňí.
Vody sa kam ďáľej vác rozmáhali,
Tak že rozďílu Váh a zem ňemali
Z Hlohovca odišiel J. Hollý na faru do Maduníc v roku 1814, čo dokladá aj menovacia listina z 3. januára podpísaná Jozefom Erdődym. V Maduniciach strávil J. Hollý literárne najplodnejšie obdobie svojho života. Prežil tu takmer tri desaťročia a v háji Mlíč pod veľkým dubom vznikli jeho vrcholné diela.
Vracajúc sa zo štúdií z nemeckého mesta Halle vykonal „národnú púť“ za J. Hollým do Maduníc mladý Ľudovít Štúr. Stretnutie so slovenským básnickým velikánom zvečnil v cestopisnej črte Cesta po Považí a sugestívnu atmosféru prírodnej scenérie, ktorej dominuje hlohovský vrch Gábor a ktorá tvorila spolu s vážskou nivou kulisu prírodnej panorámy madunického okolia vložil do selanky Jaromír a Květoň, kde prvý menovaný je J. Hollý a druhý Ľ. Štúr:
Líbý jest mi večer, kdy na Gáboře hasne ve září,
libý šum mi boru tichnoucí, než všem milejším,
když ti sedím po boku zpěvy neb slovy tvými okouzlen.
Živelné pohromy navštevovali J. Hollého často a neboli to len povodne, ktoré i v Maduniciach zažil v hojnejšom počte. Napríklad v septembri roku 1826 sa v liste Jurajovi Palkovičovi sťažuje, že mu krúpy pobili vinohrad na Troch horách vo Sv. Petre. Osudným sa stal básnikovi požiar madunickej fary v roku 1843. Krátko opatroval na zraku zraneného J. Hollého Jozef Blásy, budúci významný hlohovský dekan a člen mladšej bernolákovskej generácie. V tom čase dostal J. Hollý ponuky na iné pôsobiská – medzi nimi aj Hlohovec či Koplotovce (ale aj iné fary, ktorým boli patróni Erdődyovci), no nakoniec prežil posledné roky života na Dobrej Vode, kde aj 14. apríla 1849 zomrel.
J. Hollý bol osobným priateľom členov rodiny Kochanovských z blízkych Koplotoviec. Z Maduníc často navštevoval ich sídlo prebrodením rieky alebo preplávaním na kompe a v pokoji jednej z bášt renesančného kaštieľa skladal svoje básne. Edvardovi a Ambrušovi Kochanovským venoval aj oslavné ódy (Na včelín Edvarda Kochanovského, Na Ambruša Kochanovského).
Pôsobenie J. Hollého v hlohovskom regióne významne prispelo k zviditeľneniu kraja na literárnej mape Slovenska i v národnoobrodzovacích procesoch. V našom meste si ho pripomíname pamätníkom v miestach dnes už nejestvujúcej budovy starej fary v Podzámskej ulici.
Marián Kamenčík