Hlohovec stratený a znovu nájdený
Hlohovec sa môže menovať predmestím dolnopoľským, lebo jeho dolný koniec je iba pol hodiny vzdialený od mesta. Horný koniec s farou a kostolom je síce na dobrú hodinu od farského kostola dolnopoľského, ale dolný koniec s dolnou a horný koniec s hornou farou a krčmou jednako sú len Hlohovcom. Je to veľká dedina, ale jej obyvatelia sú takí miešaní čo do majetnosti a vzdelanosti, ako v hociktorom väčšom meste. Nájdeš tu hlupákov i múdrych; a prednejší Hlohovčania sa už tak za polomešťanov dolnopoľských pokladajú.
Zaiste ste zostali podobne ako ja, keď som prvýkrát čítal tento úryvok, v rozpakoch z toho, že ste poriadne nevedeli stotožniť budovy či miestne časti s tým, ako poznáme Hlohovec dnes. Nič si z toho nerobte, to iba Jozef Miloslav Hurban (1817-1888) využil svoju autorskú licenciu, keď do takto vytvoreného literárneho Hlohovca situoval udalosti meruôsmych rokov dobre známych aj z našich končín.
Prostredníctvom diela Slovenskí žiaci z r. 1853, z ktorého ukážka pochádza, si chceme pripomenúť jednak autora, no tiež aj ďalších predstaviteľov národného hnutia 19. stor. Zatiaľ čo Matica slovenská vyhlásila rok 2022 za Rok odkazu štúrovcov, tak Generálna konferencia UNESCO rozhodla zaradiť do kalendára významných výročí hneď dve, ktoré sa viažu k Slovensku. Ide o 200. výročie narodenia básnika Janka Kráľa (1822-1876) a dramatika Jána Palárika (1822-1870).
Všetkých troch spomínaných pánov spája s Hlohovcom niekoľko súvislostí. J. Palárik príhodne využil vo svojej veselohre Inkognito (1858) v momente, keď hlavná postava Jelenský prichádza do kocúrkovskej krčmy porekadlo „Frašták išiel, Frašták prišiel“, čo sa humorne vyslovuje na adresu dotyčného, ktorý sa minul cieľu, alebo nevybavil, čo mal.
Zo životopisu Jána Francisciho (1822-1905) z r. 1904 sa dozvedáme, že J. Kráľ stál nad telami mŕtvych komisárov SNR Viliama Šuleka a Karola Holubyho v bereseckom chotári, keď ich Daniel Minich so všetkou pietou pochovával po tom, čo boli najprv po poprave uložení do plytkého hrobu. J. Kráľ venoval dvom slovenským martýrom známu báseň Duma dvoch bratov (1849).
Vzťah J. M. Hurbana k Hlohovcu a širšiemu okoliu si nebudeme všímať prostredníctvom stopovania jeho ciest po Považí, ktoré zaznamenal napr. vo svojich cestopisných prechádzkach Cesta Slováka ku bratrům slavenským na Moravě a v Čechách (1841), ale všimneme si myšlienkový dosah jeho literárnych textov spätých s týmto prostredím v duchu výroku, že písal „slová, ktoré pripravovali činy.“ V tomto prípade to boli činy revolučné.
Ambíciou J. M. Hurbana je vo svojom románe Slovenskí žiaci priblížiť okolnosti slovenského povstania a niektoré z nich situovať do nášho kraja. Po potlačení septembrovej výpravy v roku 1848 prenasledovali maďarské gardy porazené jednotky slovenských dobrovoľníkov až k moravským hraniciam. Mnohých pochytali a uväznili v mestách ako Hlohovec, Leopoldov, Nitra či Senica. Osobitné štatariálne súdy vyniesli viaceré hrdelné rozsudky. Jeden z najkrutejších „krvosúdov“ prebiehal v Hlohovci. Jeho nešťastnými hrdinami sa stali 21-ročný K. Holuby (1826 – 1848) a 23-ročný V. Šulek (1825 – 1848). Mladí komisári SNR boli väznení vo vážnici na hlohovskom námestí. Pri súdnom pojednávaní sa hrdo hlásili k myšlienkam povstania, SNR a J. M. Hurbana. Nevzdali sa svojho presvedčenia napriek vedomiu, že zaň zaplatia najvyššiu daň. V. Šulek bol popravený 20. októbra 1848 neďaleko Hlohovca v chotári obce Beregseg. O šesť dní neskôr 26. októbra 1848 ho na rovnakej ceste na popravisko nasledoval aj K. Holuby. Tri dni viseli telá popravených na výstrahu, kým ich nezakopali do zeme. Neskôr boli obaja pochovaní so všetkými poctami za účasti viacerých predstaviteľov národného hnutia. Miesto popravy a hrobov bolo označené masívnym dubovým krížom, ktorý bol 21. októbra 1928 pri 80. výročí udalosti nahradený pomníkom projektovaným Dušanom Jurkovičom. Pri príležitosti stého výročia smrti mladých martýrov si obec Beregseg zmenila názov na Šulekovo.
Z ideovo-tematického hľadiska možno hodnotiť Hurbanovu prózu Slovenskí žiaci ako snahu o zhutnenú sondu do procesov utvárajúcich kostru národného organizmu. Ide o postupný rozbor viacerých tém ako napríklad názorové nezhody v národnom tábore, riešenie problematiky lásky ako rozporu medzi nadosobnou povinnosťou a individuálnou túžbou, snaha získať bežných ľudí pre národnú vec, interpretácia postoja zemanov, mešťanov i ľudu k revolúcii, problém odrodilstva a iné. Autor vyplnil dej rozmanitými postavami, ich príbehmi a osudmi, dokázal súbežne podať na podklade historických udalostí často ťažko prehľadnú zmes zápletiek, dejových zvratov, politických manévrov i ľúbostných vzplanutí.
Dej románu sa okrem Hlohovca odohráva ešte v Dolnopolí a tiež vo Fraštáku. Ako si to vysvetliť? Už pred polstoročím uvažoval Ladislav Srdoš nad tým, či by Dolnopolie nemohlo predstavovať Leopoldov, no Hurban ho opisuje ako mesto s tromi námestiami, početnými ulicami, poschodovými domami, veľkými jarmokmi, čo nezodpovedalo vtedajšej realite. Naopak Hlohovec bol nazvaný „predmestím dolnopoľským“ a „veľkou dedinou“, navyše sa objaví v diele ešte názov Frašták, kde sú situované udalosti spojené s krvosúdmi a popravou Šuleka a Holubyho, preto možno konštatovať, že Hlohovec a Frašták sú v tomto diele dve rozdielne mestá. Každopádne autorovi nešlo ani tak o topografickú vernosť, keďže viackrát zdôrazňuje, že „naša rozprávka nie je žiadna história, preto sa ponáhľame kresliť len deje a ľudí tejto rozprávky.“ Hurban tak kládol dôraz na potvrdenie národného programu.
Slovenskí žiaci majú v súvislosti s Hlohovcom ešte jedno dôležité postavenie. To sa týka samotného názvu mesta, kde sa odohráva časť deja a ktorý sa počas stáročí viackrát menil – ide o rôzne tvary a podoby mien Galgócz, Freistadt či Frašták a Hlohovec. Od prvej písomnej zmienky v Zoborskej listine z r. 1113, kde je použitý názov hradu Golguz, sa v stredoveku objavujú početné latinizované obdoby tohto názvu. Tie dokladajú, že pôvodný slovenský názov Hlohovec si maďarčina adaptovala v podobe slova Galgócz. Od konca 14. stor. sa k tomuto tvaru pripojila podoba Freystadl, ktorá označovala novú časť mesta. Tej patrili od r. 1362 trhové výsady a usídlili sa v nej tzv. nemeckí hostia. Až po spojení oboch Hlohovcov nieslo mestečko spoločné pomenovanie Freistadtl. To sa opäť v rôznych podobách udržalo až do r. 1860, keď bol oficiálne potvrdený názov Galgócz. Ten trval až do obdobia po vzniku Československa – vtedy sa krátko od r. 1920 používalo meno Frašták. Pôvodný slovenský názov Hlohovec sa do rodného listu mesta vpísal definitívne v r. 1927 a používame ho dodnes. O to, čo sa stalo skutočnosťou až v r. 1927 sa pokúšal J. M. Hurban svojím románom už o vyše sedemdesiat rokov pred tým.
Pomenovanie Hlohovec, ktoré Hurban uplatnil v knihe z polovice 19. stor. bolo v tom čase málo používané, azda sa i postupne vytrácalo zo širšieho povedomia Slovákov. No podobne ako iní autori, aj Hurban kládol dôraz pri miestopisných názvoch na ich slovenský pôvod a slovenské tvary slov. Jeho zásluha teda tkvie v tom, že oživuje a prinavracia slovenský názov mestu. Svojím činom inicioval i ohlas ďalších vzdelancov, ktorí obhajovali slovenskú verziu názvu mesta. Tento prístup presadzuje v práci Veru je to Hlohovec, a nie Galgócz ani Frašták z r. 1863 Daniel Lichard. V nasledujúcom ročníku Domovej pokladnice podporil svoj názor ďalším článkom s názvom Ešte raz o mene Hlohovec. K tejto aktivite sa v r. 1882 pridal historik a lingvista František Víťazoslav Sasinek v Slovenskom letopise publikovaním Listov z Hlohovca. Celkovo sa v druhej polovici 19. storočia objavilo niekoľko prác, ktoré viac či menej preferujú pôvodné slovenské označenie mesta menom Hlohovec.
Marián Kamenčík