„Neprešľapávajte mi trávniky a chodníky“ – k storočnici básnika Ivana Kupca
Tí z vás čo prekračovali, či prekračujú prah dverí hlohovského gymnázia nielen so školskou taškou na pleci, môžu vo vstupných priestoroch budovy aspoň letmo zavadiť pohľadom o pamätnú tabuľu s nasledujúcimi veršami:
„Tu rastie pravda ako divá tráva;
berte si ju,
natrhajte si z jej bielych vôní.“
Ich autorom je známy hlohovský rodák Ivan Kupec. A hoci nenavštevoval gymnázium v Hlohovci, v slovenskej kultúre sa presadil natoľko, že od 11. júna 2009 nesie škola práve jeho meno. Treba však povedať, že školu, jej študentov, medzi ktorými boli aj jeho priatelia, no najmä v susedstve školy stojací františkánsky kláštor, veľmi dobre poznal. Do týchto priestorov ho priťahovala osobnosť františkánskeho kňaza a známeho literáta Rudolfa Dilonga, ktorý v ňom pôsobil v rokoch 1939-40 a výrazne svojou literárnou tvorbou, avantgardným espritom i osobnou charizmou zapôsobil na mladého adepta poézie.
Ivan Kupec sa narodil 21. októbra 1922 a vyrastal vo vrchnej časti Hurbanovej ulice ústiacej do kľukatej a nenápadnej Rozmarínovej uličky, ktorej atmosféru zvečnil v jednej svojej básni (Tam my, tiene tvojich tieňov), keď spomínal na priateľstvo práve s Dilongom. Hurbanovu ulicu pokojne môžeme v našich lokálnych pomeroch nazvať „nadrealistickou“, pretože okrem I. Kupca tu žil aj jeho kamarát a začínajúci básnik Michal Masaryk. Oboch spájalo s R. Dilongom hlohovské priateľstvo. I. Kupec pod vplyvom bohémskeho františkána literárne uväznený v jeho mníšskej cele napísal ešte ako stredoškolák básnickú zbierku Podľa hviezd meniť masky (1940). Bola podpísaná ešte pôvodným básnikovým menom Kunoš, ktoré si zmenil na Kupec v roku 1941. V básnickom vytržení i z vďaky za priateľstvo a podporu v nej nazval R. Dilonga svojím druhým otcom. Zbierka vyšla v nadrealistickej edícii Aligátor a I. Kupec sa ňou pripojil k tejto silnej básnickej skupine ako jej najmladší člen.
V tom čase študoval I. Kupec na gymnáziu v Nitre, kde sa spoznal s ďalšou dôležitou osobnosťou slovenskej literatúry a kultúry Štefanom Krčmérym. Ako nitriansky gymnazista zostavil so spolužiakmi F. Sýkorom a J. Sandrikom zborník mladých stredoškolských literátov s názvom Žijeme... (1940), ktorý mal byť demonštráciou záujmu elévov básnictva i prózy o modernú literatúru.
Po maturite nastúpil I. Kupec na filozofickú fakultu v Bratislave, kde študoval slovenčinu a filozofiu, no štúdium po pár semestroch ukončil. Oveľa viac sa zaujímal o činnosť nadrealistov a ich aktivity. Následne pracoval na viacerých redaktorských postoch novín a vydavateľstiev (Pravda, Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Tatran, Mladé letá). Koncom 60. rokov bol krátko predsedom Zväzu slovenských spisovateľov a následne po strate zamestnania a vplyve politických okolností, ktoré obmedzovali možnosť profesijne i literárne sa plnohodnotne uplatniť, pôsobil v slobodnom povolaní ako prekladateľ. V roku 1946 uzavrel manželstvo s Emíliou Herdovou a postupne sa im narodili dcéry Danuša a Viera a syn Vladimír.
Po knižnom debute, kde sa zahĺbil do krajín snov a uvoľnenej imaginácie, pracoval na viacerých dielach nadrealistického razenia (romány Tabu, Večný žid, dráma A ešte ryba, nadrealistické texty Šachovnica alebo prs opilcov, poéma Havran atď.), ktoré však zostali až na jednu výnimku dodnes v rukopisoch.
Ďalšiu básnickú knihu vydal až o 15 rokov neskôr pod názvom Nížinami výšinami (1955), kde sa odkláňa od surrealistickej tvorivej metódy. Jej verše sú poplatné estetickým kritériám socialistického realizmu a väčšej spoločenskej angažovanosti. Nasledujúca zbierka Mušľa (1961) je intímnejšia, pretože v nej autor stvárňuje polohy vzájomného vzťahu medzi mužom a ženou. Mnohoznačný symbol mušle predstavuje pestré tematicko-motivické pointovanie ľudských vzťahov i intimity. Zbierka Mahonai (1964) dovršuje akoby hľadanie autorského výrazu. Mahonai reprezentuje ženskosť a vitalitu, autor ju glorifikuje a ospevuje. Nasledujúca zbierka Vyzliekanie z hnevov (1965) nie je len o obnažovaní vlastných bolestí a smútkov, ale aj o očisťovaní celej generácie od morálneho zlyhávania. Ironickým tónom autor koriguje prostredníctvom „nahnevaného“ lyrického hrdinu ľudské prešľapy a snaží sa s nimi vyrovnať a priviesť ľudstvo k pokore. Tematicky i obsahovo komornejšia je zbierka Hodina s anjelom (1968). Operuje v nej s kategóriami individuálnosti, spoločenskosti, modernosti, iracionálnosti a naturálnosti. Kriticky preveruje hodnoty a stanovené poriadky, chce sa dopátrať zmyslu vecí a vzťahov, pričom sa stavia tvárou v tvár zlu.
Koniec osemdesiatych rokov predstavuje v tvorbe I. Kupca tvorivý vrchol. Tmeliacim emblémom dvoch zbierok tohto obdobia je motív tieňa. Operuje s ním v zbierkach Tieňohra (1988) a Kniha tieňov (1990). Podoba tieňa – jeho skryté i zjavné polohy pretkávajú Kupcove verše zvláštnou atmosférou obrazných hier demonštrujúcich negatívne predstavy a pocity, ktoré evokujú napätie a chlad z civilizácie, ale spomienkovo nás vodia i do melancholických zátiší nenávratných momentov ľudského života. Tieňové projekcie v splývavých oslabených formách razia cestu fantazijných predstáv a ilúzií. Tiene vstupujú do textu ako znejasňujúci prvok vnímania skutočnej povahy sveta. Skutočné už nie je skutočné a neskutočné sa skutočným môže stať. Takáto evokácia umeleckého vyznenia textu predstavuje magický priestor krajiny, kde sú zabývané rôzne efemérne stvorenia-prízraky, fantázie, vízie, oživené romantické sny, zvláštne ľudské bytosti (čudáci, starci, pútnici, tuláci), mýticko-folklórne postavy (poludnica, meluzína, svetlonos, zmok). Do ich spoločnosti vstupuje básnik. Jeho štylizovaný lyrický subjekt v podobe pustovníka či hedonického estéta.
Hoci básnik častokrát vyletel z rodného Hlohovca a vo svojich objaviteľských cestách životom túžil byť najmä autentický, o čom hovorí aj verš z názvu tohto príspevku, nejedenkrát sa básnicky vrátil domov. V básni Osudnica čítame: „Medokýš sa vypľúval práve mľaskavo zo zeme, / na Svinnej hore praskala prvá vlčia hruška.“ Známa hlohovská lokalita tvorí kulisu zrodu nových dobrodružstiev v momente, keď z chatrče vyšla tuláčka a prehovorila slovami veštice-osudnice k lyrickému hrdinovi. Hlohovec sa ozýva intenzívne aj z Kupcovej poémy Rozhovory s Emíliou. Počúvame v nej šepot rozhovoru dvoch zaľúbencov v momente, keď sa jeden z nich lúči s pozemskou púťou: „ – Ivan, ty vzlykáš? – Áno, Milka, / je mi do plaču. – Bojíš sa smrti? / Nie, nebojím sa slučky / smrti, ale obávam sa náruče života. / – A na čo myslíš práve? – Na lesnú / studničku. – Na takú, akú som mávala ja / na hlohovskej Kamennej hore – Áno, na tú, do ktorej sa ešte spúšťa slnce / zlatým vláskom rozprávky.“
V roku 1992 vyšiel autorovi reprezentatívny výber z tvorby pod jednoduchým názvom Básne. Okrem pôvodnej tvorby sa I. Kupec venoval aj prekladom, pričom sa sústredil najmä na orientálnu literatúru (Perly a ruže /1963/, kniha orientálnej ľúbostnej lyriky Spevy lotosových listov /1974/); zbierkou prekladov čínskeho básnika Tu Fua Vínom si smútok zaháňam (1964) prejavil úctu k jeho dielu. Siaha aj po knihách pretkaných komplikovanou metaforikou surrealistického razenia Paula Celana (Piesok z urien /1966/) či veršových umeleckých technikách koláže a montáže dadaistu a surrealistu Hansa Arpa (Sfinga ruža /1968/). Prekladá i poéziu nemeckého esejistu a básnika Karla Krolowa (Horúci deň /1974/), maďarského autora Viktora Ergiho (Zem v plameňoch /1967/) a básnicky nostalgického v nemčine píšuceho básnika Johannesa Bobrowkého (Odchod bohov /1967/). Popredné miesto medzi Kupcovými prekladmi zastávajú diela ruských spisovateľských velikánov. Prekladateľsky debutoval dielom V. Majakovského Amerika (1950) a o dve desaťročia neskôr vychádza spod jeho pera vynikajúci preklad Puškinovho Eugena Onegina (1973).
Z oblasti literárnej kritiky a esejistiky vydal dve publikácie – knihu medailónov spisovateľov Nesmrteľní (1963) a trojesej so zverejnením svojho umeleckého kréda pod názvom Obrana poézie (1956). Do jeho literárnej bibliografie musíme ešte zaradiť posmrtne vydaný Denník z roku 1999. Ivan Kupec zomrel v Bratislave 15. mája 1997.
Na konci krátkeho portrétu jednej z najvýraznejších osobností Hlohovca 20. storočia sa vráťme ku jeho odkazu na pamätnej tabuli v gymnáziu. Nech sú tieto verše povzbudením pre študentov, pretože majú jedinečnú možnosť intenzívne vnímať ponúkané vzdelanie a prostredníctvom neho nachádzať pravdu. Je len na nich, koľko a s akou chuťou si aj vďaka pedagógov naberú z týchto darov múdrosti.
Marián Kamenčík